Ako sa vyrovnať s prichádzajúcou starobou
Na starobu sa treba včas nastaviť. Treba počítať s touto neodvratnou etapou života, inak sa človek dostane zrazu do vzduchoprázdna. Kedy je to včas? To je, ako by sme sa pýtali, kedy začína večer. Rozumne starnúť sa sotva dá naučiť z vlastnej skúsenosti, učiť sa môžeme len od tých, ktorých sa starnutie už týka.
MODELY STARNUTIA
„Všeobecne existujú dva základné modely starnutia: model aktivity a model pasivity,” hovorí súkromná psychologička a psychoterapeutka Mgr. Ľubica Dusková Lejková. „Model aktivity je založený na myšlienke, čo sa nepoužíva, starne a upadá najrýchlejšie. Ide o snahu aktivizovať človeka napriek postupujúcemu úpadku jeho schopností. Je charakterizovaný snahou o dosiahnutie spoločenskej užitočnosti, zapojením sa do záujmového a klubového života, cielenými aktivitami. Model pasivity znamená neangažovanie sa, pasívne prijímanie udalostí, podnety nie sú prežívané ako prínos, ale ako nátlak.“
Neplatí však, že jeden model je správny a druhý nie. Každý sa môže slobodne rozhodnúť pre starnutie, ktoré mu vyhovuje. Niekedy ľudia aktivitu a pasivitu striedajú podľa aktuálnych potrieb v priebehu starnutia.
NEGATÍVNE STEREOTYPY
Prvé príznaky starnutia zvyčajne vyvolávajú u človeka nepríjemné pocity. Napriek tomu nemusí byť postoj k vlastnej starobe záporný. Vo veľkej miere je však určovaný tým, aký postoj ku starým ľuďom zaujíma spoločnosť.
„Všeobecne platí, že čím viac starý človek spoločenským stereotypom podlieha, tým nižšie býva jeho sebahodnotenie. Mnohí starí ľudia majú tendenciu považovať svojich rovesníkov za rovnakých, ako sú oni sami. A tak, čím kritickejšie hodnotia iných, tým nižšie je aj ich vlastné sebahodnotenie,“ hovorí psychologička. U starých ľudí bývajú pocity opustenosti a izolácie najčastejšie naviazané na stratu životného partnera.
„Ovdovenie vedie často k stiahnutiu sa zo sociálnych kontaktov. V prvotnej fáze je to prirodzená reakcia a aj liečivý proces – byť sám. Pokiaľ to ale trvá pridlho, tak je pre nich ťažké vrátiť sa medzi ľudí, aj keby si to už sami želali, a tak sa začnú ľutovať a trápiť sa, čo od nich druhých odoženie ešte ďalej.“
HĽADANIE VÝCHODÍSK
Vhodné je vyhľadať komunitu seniorov, s ktorými majú niečo spoločné, napr. klub dôchodcov v mieste bydliska. Ak majú domáceho miláčika, napr. psa, čo je už samo o sebe spôsob prekonávania samoty, môžu sa pridať k psičkárom vo svojom okolí.
„Dôležité je tiež neprerušiť úplne kontakty s kolegami po odchode do dôchodku, neodrezať sa, lebo sú to ľudia, s ktorými stále máme čosi spoločné, niečo sme spolu prežili, máme na čo spomínať,“ varuje psychologička.
Zaujímavou alternatívou, ako zostať v kontakte, sú univerzity tretieho veku. Riešením pre niektorých môže byť aj presťahovanie sa do domovov pre seniorov, kde majú vzájomný kontakt s druhými zaručený, dokonca je stimulovaný zo strany personálu pri rôznych aktivitách či plánovaných výletoch.
ÚLOHA RODINY
„Nezastupiteľnú úlohu tiež zohráva rodina. Napriek tomu, že dnes prevláda tendencia izolovanej existencie detí a rodičov, s vytrácaním sa viacgeneračných rodín, je dôležité zachovať vzájomné kontakty v podobe pravidelných stretávacích rituálov. Pomocná ruka rodiny totiž umožňuje starým ľuďom znášať mnohé ťažkosti staroby a na druhej strane pomoc starým ľuďom je zároveň prípravou na vlastnú starobu.“
ĽAHOSTAJNOSŤ SPOLOČNOSTI
Pre vytvorenie mravného vzťahu k starým ľuďom je dôležitá spoločenská atmosféra. V histórii bola staroba akceptovaná, niekedy uctievaná, častejšie odmietaná. Všeobecne možno povedať, že pokiaľ bolo málo pravdepodobné, že sa človek dožije vysokého veku, bola staroba čímsi úctyhodným.
„Dnes, keď sa nám vďaka pokroku medicíny život predĺžil a umieranie i smrť sme odsunuli za hrubé múry nemocníc, máme sklon starých ľudí prehliadať, nevšímať si ich. Pritom kvalita každej spoločnosti sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom. Je smutné, ako zabúdame na bohatstvo ukryté v senioroch, na to, že nás učia vďake, trpezlivosti, veľkodušnosti,“ varuje psychologička.
STRACH ZO STAROBY
Starší ľudia sa cítia spoločensky neproduktívni a prebytoční. Predovšetkým ľudia, ktorí sa nachádzajú tesne pred odchodom do dôchodku, sa začínajú báť tejto životnej etapy. V dôchodku môže byť pocit strachu ešte viac umocnený vlastným fyzickým úpadkom.
Podľa odborníčky „odchod z pracovného procesu je náročnejší pre mužov. Ženy totiž aj po odchode do dôchodku v podstate zostávajú v práci, lebo vykonávajú starostlivosť o domácnosť. Ich pracovná zaangažovanosť tak často pretrváva do vysokého veku a môže byť jednou z príčin ich dlhšieho prežívania.”
Príliš skorý odchod do dôchodku môže pôsobiť negatívne na životnú kvalitu, zdravotný stav a očakávanú dĺžku života. „Z hľadiska prevencie by preto mal byť prechod do dôchodku postupný, so skracovaním pracovnej doby a preradením na menej exponované miesto,“ ponúka riešenie Mgr. Ľubica Dusková Lejková.
Foto: Shutterstock
