Dôverčivosť seniorov a detí je identická
Opakovane sa z novín alebo od známych dozvedáme o starších ľuďoch, ktorí naleteli kadejakým podvodníkom. Či už im chceli predať predražené hrnce alebo od nich vylákali značný obnos peňazí na pomoc ich “chorému bratrancovi”. Stáva sa to so železnou pravidelnosťou. Ľudia si kladú otázky: prečo sú takí dôverčiví, ako sa môžu nechať oklamať ako malé deti? „Skutočne, správanie starých ľudí sa nápadne a v mnohých aspektoch podobá tomu detskému,“ hovorí psychológ a psychoterapeut PhDr. Martin Čižmárik, PhD. „Minimálne v dôverčivosti je to takmer identické. A je naivné si myslieť, že sa to o niekoľko rokov zmení, že to bude iné. Treba si naliať čistého vína: aj o desať, dvadsať či tridsať rokov sa dozvieme, ako nejakí podvodníci pod smiešnou zámienkou vylákali od seniora tisíce eur. Že ďalší a ďalší dôchodcovia si kúpili od ´šmejdov´ niečo za abnormálnu sumu peňazí.“ Existuje niekoľko psychologických zdôvodnení takéhoto správania, pravdou však ostáva, že so stopercentnou platnosťou sa dôvody takejto dôverčivosti vysvetliť nedajú. „Ak sme v produktívnom pracovnom veku, tak v správach vidíme a počujeme o stovkách až tisícoch dôvodov, prečo ľuďom neveriť. Že ich konanie nie je motivované len čistými úmyslami… napokon, naši politici nám dennodenne dávajú istotu, že veriť netreba.“ NIKDY, NIKDY, NIKDY Funguje tu rovnaký efekt ako v iných životných sférach. „Koľkokrát si dieťa povie, že NIKDY nebude ako jeho rodič, že NIKDY nebude chodiť po izbách a zhasínať v tých, v ktorých nikto nie je, tak ako to robil jeho otec; že NIKDY nebude chodiť na tú hnusnú záhradu, kam ho nútili chodiť rodičia. A takmer vždy prichádza deň, kedy sa už odrastený mládežník – dospelák pristihne pri tom, ako to svetlo po izbách zhasína, ako ide rád na tú záhradu, ako sa v mnohom podobá na rodičov.“ To isté platí v prípade dôverčivosti. Keď počujeme správu o ďalšom dôchodcovi, ktorý naletel podvodníkovi, tak si už ani neťukáme na čelo. „Iba si cynicky povzdychneme, ´tak mu treba´. No a o X rokov sa niečo podobné stane aj nám. Lebo ostaneme sami, lebo s nami ako je deň dlhý, nikto neprehodí ani slovo, lebo ten, čo nás úslužne zastavil na ulici a obrátil sa na nás so žiadosťou o finančnú pomoc pre jeho ťažko chorého synčeka, bol predsa taký zúfalý, taký zronený a mal také dôveryhodné oči… A odmietnuť pomoc, najmä keď nás uistil, že nám tie peniaze určite vráti, to sa predsa (aj pod vplyvom katolíckeho ´pomáhaj blížnemu svojmu´) nerobí!“ ODKOPNUTÍ AKO NEPOTREBNÍ Takto pred nami ostávajú starí ľudia doslova nahí. „Vo svojej dôverčivosti, s limitovanými možnosťami brániť sa, s chcením akého takého kontaktu a keď sú už ´odkopnutí´ societou ako nepotrební, tak predsa šancu byť aspoň na chvíľu na výslní si nemôžu nechať vziať. Tieto riadky vyslovujem na MDŽ, keď tisíce dôchodkýň nadšene očakáva príchod pána premiéra, ktorý im s blahosklonným výrazom v tvári odovzdá kvietok… Zaručene bol v hľadisku veľmi vysoký vekový priemer. Treba si o dôverčivosti písať ešte viac?“ Neodsudzujme však tých, vo veku ktorých ešte nie sme. Netušíme, či nebudeme takí istí. „Ak už ochrana a pomoc, tak to treba mame a otcovi rázne vysvetliť. Ak sa to veľmi vysvetľovať nedá, tak ich aspoň inštruovať, čo robiť v prípade, že ich takíto ´šmejdi´ navštívia. Že úplne prvé je rázne od dverí poslať tohto človeka kade ľahšie. Ak je to ťažké, tak dvihnúť telefón a volať deťom alebo aspoň dôkladne popremýšľať nad rodinnými financiami a účtami, kde má rodič peniaze uložené. Je to beh na dlhé trate a treba pritom viac trpezlivosti než pri malom dieťati, ale ak sa vám podarí zachrániť tých 2000 eur, čo chcel otec/mama dať za super hrnce, tak tá námaha stojí za to,“ dodáva Martin Čižmárik. Foto: shutterstock
