Ľudia sa boja zmeny, potom to ľutujú

Umierajúci ľudia neľutujú to, čo spravili, ale najmä to, čo nespravili. Čo chceli za života skúsiť, zmeniť… a nespravili to, nenašli na to odvahu, nenašli si na to čas. Samozrejme, tento problém trápi veľa ľudí už v produktívnom veku. Túžia po niečom, ale… Majú rodinu, deti, zodpovednosť… „V prípade ľudí, ktorí ľutujú veci, ktoré nespravili, resp. ich hnevá, že niečo urobili a niečo nie, ide často o fenomén, ktorý v psychoterapii poznáme pod názvom ´nedokončená záležitosť´,“ hovorí psychológ PhDr. Martin Čižmárik, PhD. „Sú to situácie z minulosti, najmä zložité alebo traumatické, ktoré človek uspokojivo nevyriešil či neuzavrel. Nám ľuďom je vlastné dotiahnuť veci a činnosti do konca – uzavrieť celok. V prípade, že človek nemá zdroje, porozumenie či podporu situáciu uspokojivo zvládnuť, zostane buď nedokončená a tlačí na uzavretie, alebo je uzavretá predčasne. Vtedy sa najčastejšie vynára pocit nepohody a frustrácie.“ ´Nedokončená záležitosť´ môže byť prekážkou zdravého života. „Dokážeme o nej premýšľať hodiny, mesiace, cítime, že s niečím nie sme spokojní, máme pocity nepríjemného tlaku, často sa nevieme poriadne sústrediť. Klienti neraz počas psychoterapie popisujú situácie z minulosti, o ktorých neustále premýšľajú alebo fantazírujú, doslova si dotvárajú realitu na svoj obraz. Vie to byť mimoriadne vyčerpávajúce, myslenie a cítenie sa vtedy sústreďuje práve na tú udalosť, ktorá nebola ukončená.“ VHODNÉ REAKCIE Pomôže psychológ terapiou? „Môže mu pomôcť identifikovať novo sa objavujúce potenciálne nedokončené záležitosti. Klienti sa naučia rozoznávať pre seba vhodné reakcie. Tie im pomôžu s dokončením, aké je pre nich v danú životnú etapu možné.“ Nie každá nedokončená záležitosť má traumatické následky. V každodennom živote, pochopiteľne, zažívame aj vcelku bežné neúspechy. “ Často sa stretávame s prekážkami na ceste k naplneniu svojich potrieb. Za normálnych okolností sme schopní to tolerovať, presúvame vtedy pozornosť k niečomu inému a k nedokončenému sa vraciame následne. Problémom je, ak je to neukončené emočne silné a nevieme od toho odtrhnúť pozornosť.”  STARÉ VZORCE Inou záležitosťou je cielené nenapĺňanie potrieb. „Niet dňa, kedy by som od klienta nepočul ´áno, ale…´. Človek aj cíti, že by pre svoj život mal niečo urobiť, avšak okamžite sa mu vynoria dôvody a výhovorky, prečo sa to nedá. Ide o ´slepú uličku´, kde na jednej strane je oná túžba po zmene, ale na druhej rovnako silná potreba tejto zmene vzdorovať, zvyčajne vo forme pôvodného, teda starého a navyknutého vzorca. Staré vzorce sú bezpečné a známe. Môžu byť bolestné či nepohodlné, ale sú vyskúšané, že dostatočne napĺňajú svoje potreby v časoch, kedy sa zdá, že iný spôsob zvládania ťažkostí neexistuje.“ Takéto prispôsobenia boli v minulosti najlepším spôsobom, ktoré vtedy človek našiel, aby sa vyrovnal s udalosťami a tlakmi okolia. „Pre mnohých ľudí je ťažké opustiť zabehnutú reakciu, ktorú kedysi vnímali ako život zachraňujúcu, lebo to prináša úzkosť. Strach z nového, neovereného, strach z predstavy, koľko môžem stratiť, ak sa pustím do niečoho nového. A dokonca môžem stratiť aj to málo, ktoré teraz mám. Preto sa ľudia, nech sú pre zmenu rozhodnutí akokoľvek, často uchyľujú ku starým vzorcom správania, nepúšťajú sa do nového, lebo nové v tomto prípade znamená nepoznané a potenciálne rizikové.“ … LEBO DETI SÚ MALÉ Klasickými sú prípady, kedy sa žena s mužom (často násilníkom alebo pijanom) síce chce rozviesť a odísť, ale zároveň nechce. „Odôvodní si to tým, že deti sú ešte malé, majú spoločný majetok… Takto doslova zabetónuje súčasný nevyhovujúci stav a naďalej žije s človekom, ktorý je k nej zlý. Paradoxom je, že spomínaný dôvod ´nedá sa, lebo deti sú malé´ počúvam od mamičiek, ktorých deti majú tri, desať rokov, rovnako ako od mamičiek, ktorých deti majú osemnásť. Psychohygiena a zásady zdravého psychického života hovoria jasne: radšej vychovávať deti sama, s láskou a bezpečným priestorom pre dieťa, než vo dvojici, ale s prítomným násilím, neistotou a v dysharmónii. Pýtam sa: „Ako môže byť dieťa v pohode, ak prostredie, v ktorom vyrastá, v pohode nie je?“ Tento príklad ilustruje fakt, že v sebe máme častú tendenciu hľadať akési výhovorky, zabehané cestičky, pričom ale o zmene rozprávame, kade chodíme. „Rozprávaním však k zmene dochádza málokedy a ak, tak len krátkodobo. Naozajstná zmena prichádza zvnútra, preskúmaním podstaty a histórie svojej osobnosti a pochopením toho, prečo a za akým účelom sa správam presne tak, ako sa správam,“ dodáva Martin Čižmárik Foto:Shutterstock