Pre rôzne rituály neexistuje žiadny rozumný dôvod
Možno sa vám to už stalo… Písali ste písomku či podpisovali zmluvu. Všetko išlo tak, ako malo byť. Samozrejme, mali ste na písanie pripravené svoje pero. Raz sa však stalo, že pero ostalo doma a odpoved či zmluva sa nevydarili. Prečo? Odpoveď z vašej strany bola jasná. Pretože ste nemali so sebou to „správne“ pero, ktoré vám určite prináša šťastie.
„Ritualizované správanie nás formuje už od detstva,“ hovorí psychológ PhDr. Martin Čižmárik, PhD. „Keď dieťa vytvára s matkou jedinečnú symbiózu, učí sa tiež istým formám správania sa, ktoré sa opakovaným vykonávaním „betónujú“, stávajú sa stále viac zakódovanými v hlave a pomáhajú nám adaptovať sa na neustále meniace podmienky vonkajšieho sveta.
Takto si dieťa zvyká na pravidelné kúpanie, prechádzky, čas ukladania do postele, neskôr na svoju privilegovanú hračku, vankúšik, pitie z obľúbenej šálky a pod. Nie je to nič iné, než nadobúdanie istoty a pocitu bezpečia; až následne sa môžeme púšťať do objavovania neistého sveta.“
NIČ MIMORIADNE
Ako hovorí psychológ M. Čižmárik, vo všeobecnosti má človek tendenciu hľadať si nejaké jemu vlastné pravidlá, ktoré dávajú životu rytmus. Nepremýšľame nad tradíciami, dávame veci na tie isté miesta, sprchujeme sa v zásade rovnakou postupnosťou, čistíme si zuby tou istou rukou, pred odchodom do práce robíme doma tie isté úkony atď.
Spoločným menovateľom všetkého zmieneného je vypínanie vedomej časti mysle. Fungujeme v tzv. polo-automatickom móde, ktorý nám uľahčuje bytie v každodennom svete plnom iných nepredvídaných povinností.
NEODÔVODNENÉ RITUÁLY
„Na strane druhej máme rituály, ktoré vznikajú nevedno prečo, lebo nešetria čas, ani prostredníctvom nich nevypíname vedomú časť mozgu,“ uvádza psychológ.
„Najčastejšie sú viditeľné u športovcov, ktorí sa v šatni obliekajú v rovnakej postupnosti, pri vybehnutí na trávnik sa prežehnávajú viac ako v kostole, v športovej taške nosia talizman a pod.“ Podľa M. Čižmárika sa len potvrdzuje známy fakt, že človek niečomu potrebuje veriť, hoci to s racionalitou nemá nič spoločné. Potrebuje mať v tomto rýchlom a zložitom svete nejakú istotu, tzv. „záchranné koleso“, záchytný bod, proste niečo, čoho sa môže chytiť.
„Ak si mladý futbalista zaviazal náhodou najprv ľavú kopačku, potom dal gól a vyhral tým zápas, tak si povie, že to asi zafungovalo a pred ďalším zápasom urobí to isté. Ide o tzv. pozitívne posilnenie a sprvoti neúmyselná aktivita sa stáva ritualizovanou.“
PRETO, LEBO…
„Vezie sa to s nami aj do dospelosti,“ dodáva psychológ. „Poznáme ľudí, ktorí majú silnú potrebu rituálov a stereotypov, takto sa pre nich svet stáva bezpečnejší a prijateľnejší. Pohybujú sa v zaužívaných mantineloch, nevybočia z radu a každodennej všednosti, neradi sa prispôsobujú náhlym a nečakaným zmenám. Ak sa ich spýtate na dôvod robenia tej-ktorej veci, odpoveď je až bizarne nepružná a nelogická: ‘lebo sa to takto robiť má‘, prípadne‚ lebo takto sa to robilo vždy‘.
Z psychologického hľadiska to nie je ani dobré, ani zlé, je to ich štýl, ktorý pravdepodobne prebrali od svojich vzorov v mladosti a zvnútornili si zaužívané formy správania bez toho, aby nad ich opodstatnenosťou premýšľali.“
PROBLEMATICKÉ RITUÁLY
„Problémom sa rituály začínajú stávať, keď sú obmedzujúce, začínajú ovládať človeka, ktorý ich nevie zmeniť, aj keby chcel. Vtedy nadobúdajú charakter tzv. obsedantných myšlienok (t. j. nutkavo ovládajúcich), ktoré nedovoľujú spontánnosť a istý druh žiadaného voľnomyšlienkárstva a pružnosti v myslení.
K obsedantnosti sa následne pridáva kompulzivita, t. j., že sa podľa týchto nutkavých myšlienok človek musí aj správať, nevie s nejakou činnosťou prestať (napr. musí počítať predmety, nesmie na ulici stúpiť na čiaru medzi dlažobnými kockami, musí dvadsaťkrát skontrolovať plyn pred odchodom z domu a pod.). Vtedy už ide o patológiu a mal by vyhľadať odbornú pomoc, pretože v opačnom prípade sa stáva otrokom týchto rituálov a sám sa z toho dostať nedokáže,“ objasňuje dr. Čižmárik
„Aj tu platí heslo: všetko s mierou. Je krásne mať zaužívané spôsoby správania, je krásne a užitočné, ak nám spozitívňujú život, ale nedovoľme, aby nám prerástli cez hlavu. Kreativita a nové (doteraz nepoznané) správanie vie náš život osviežiť,“ uzavrel psychológ.
Foto: Ivan Fleischer