Slovak Training Academy vrátila do Košíc tradíciu leteckého výcviku

Dlhých 13 rokov brázdili vzdušný priestor nielen nad Košicami, ale aj na leteckých prehliadkach na celom svete. Divákov ohurovali akrobatickými číslami, ktoré charakterizovala elegancia a hladkosť predvedenia vzdušných zostáv. Na medzinárodnej scéne si získali v krátkom čase rešpekt a uznanie. Biele Albatrosy patrili oprávnene k pýche československého a neskôr slovenského letectva.

V elitnej formácii pilotov pôsobil aj Róbert Rozenberg. Rozprávali sme sa s ním nielen o histórii legendárnej akrobatickej skupiny, ale aj o budúcnosti leteckého výcviku v metropole východu, ktorý v súčasnosti zosobňuje spolupráca leteckej fakulty a súkromného výcvikového strediska pre pilotov vrtuľníkov – Slovak Training Academy. 

Oslnivý let za úspechom

Biele Albatrosy preslávili Košice, ale aj celé Slovensko na leteckej mape sveta. Aj keď akrobatická skupina dostala oficiálny názov až neskôr, dá sa povedať, že svoju históriu začala písať už koncom 80. rokov minulého storočia. Na Vojenskej leteckej vysokej škole v Košiciach sa v tom čase v 4 letkách školilo až 80 pilotov. Ideálny predpoklad na to, aby tí najskúsenejší predviedli svoje umenie aj verejnosti.

Začiatkom 90. rokov vznikol pod vedením pplk. Mariána Sakáča tzv. „Display team.“, ktorý lietal prevažne na lietadlách Aero L-39 Albatros, MiG-23, MiG-29, Su-22, Su-25 a vrtuľníkoch Mi-24. V auguste 1991 sa na 9. majstrovstvách sveta v parašutizme skupina prvýkrát predstavila pod známym názvom. Lietali však iba v 3 člennej formácii, ďalších členov bolo potrebné  doplniť, a tak sa začal sa konkurz na pilotov Bielych Albatrosov.

„Nevzniklo to na zelenej lúke, mali sme predchodcov, ktorí v Košiciach lietali – „Košická šestka“ či „Display Team.“ Naša zostava pilotov a technikov sa rýchlo dostala na vysokú úroveň, polietali sme celú Európu. Ja som sa k Albatrosom dostal v roku 1996, kedy ma oslovil vedúci skupiny Ivan Chvojka,“ spomína na svoje začiatky v leteckej akrobacii Róbert Rozenberg.

Chvojka bol dlhoročným charizmatickým lídrom Bielych Albatrosov. Nezabudnuteľný nielen leteckým, ale aj verbálnym prejavom. Eskadru siedmich lietadiel riadil až do jej zániku. Netrvalo dlho a košickú akrobatickú skupinu začali pozývať na letecké prehliadky v celej Európe.

Zbierali ocenenia jedno za druhým

Prestíž národného letectva sa na medzinárodnej úrovni často merala práve schopnosťou postaviť  a udržať akrobatickú formáciu letcov.

„Stále tvrdím, že toto je niečo, čo sa nedá zaplatiť. Je to prestíž a technická vyspelosť krajiny. Je to um pilotov a technikov. Je to materiálne a duchovné bohatstvo, ktoré sa nedá ničím nahradiť. Ako príklad uvediem olympijské hry.  Keď ich organizuje Veľká Británia, pri otváracom ceremoniáli preletia Red Arrows, keď ich organizujú Spojené štáty americké, preletia Blue Angels, keď v Španielsku, tak Patrulla Águila a takto by som mohol pokračovať,“ zamýšľa sa Róbert Rozenberg, ktorý bol pritom,keď Albatrosy zbierali ocenenia na leteckých dňoch.

„Dostali sme ich viacero – napríklad v Hradci Králové sme získali Veľkú cenu, v Anglicku sme vyhrali Veľké ceny, v Bratislave rovnako.“  

Albatros – malé lietadlo s veľkým srdcom

Piloti z akrobatickej formácie lietali na prúdových lietadlách československej výroby L39 Albatros vo verzii C, ktoré slúžili najmä pre potreby výcviku vojenských stíhacích pilotov.

„Aerodynamicky bolo to lietadlo zvláštne, ale pilot, ktorý si ho obľúbil, z neho dokázal vyžmýkať maximum. Malo síce slabší ťah motora a špecifické krídlo a  nedali sa na ňom robiť niektoré prvky, ale nikdy nás nesklamalo. A ani mňa osobne nesklamalo, a to aj vtedy, keď som sa musel katapultovať. Všetko pracovalo správne a to mi zachránilo život.“

Róbert Rozenberg s týmto typom lietadla nalietal približne 1700 letových hodín. Nácvik zostavy nebol jednoduchý. Rozostupy v skupine boli minimálne, lietali tesne pri sebe – krídlo na krídlo. Zostavu mali vždy pripravenú v dvoch variantoch – na pekné počasie, ale aj na to zlé. Za rok skupina absolvovali približne 10 vystúpení.

„Letecká akrobatická skupina je tvorená niekoľkými lietadlami. Štandardne vo svete je to 6 až 10 lietadiel, niekedy aj viac. My sme lietali so 7 lietadlami. Šesť z nich bolo v skupine, ktorú  viedol sólo pilot. Ten sa v určitý moment oddelil, aby vyplnil hluchý priestor. Nácvik choreografie sme robili rok dopredu. V priemere sme za sezónu absolvovali 25 až 30 vystúpení. Zostavu musel vždy schváliť a podpísať poverený náčelník vzdušných síl.“

Obyvatelia metropoly východu si zvykli na nácviky a boli hrdí na svojich pilotov. Pred rokom 1989 boli na košickom letisku dokonca 4 letky a intenzita cvičení tak bola omnoho vyššia. Lietalo sa od pondelka do soboty a končilo sa v nočných hodinách. „Intenzita nácvikov bola vysoká, lietali sme zväčša nad letiskom. S hlukom nebol problém a myslím si, že sa ľudia radi pozreli na oblohu, keď videli tie lietadlá. Nikdy sme nemali v tom období problémy so sťažnosťami, že by si ľudia sťažovali na hluk,“ spomína Rozenberg.    

Nehody a zánik akrobatickej skupiny  

Početné nácviky a vystúpenia si vyžiadali svoju daň. Letecká štatistika, tak ako aj v prípadoch iných akrobatických skupín, bola neúprosná. Čim viac letov piloti absolvovali, tým bola vyššia pravdepodobnosť, že sa stane nešťastie.

17. júla 1996 sa pri nácviku dva Biele Albatrosy dotkli krídlami. Kolízia spôsobila, že jeden zo strojov sa stal neovládateľným. Druhý ostal ťažko poškodený, no pilotovi Petrovi Fiantovi sa s ním podarilo bezpečne pristáť. Dvojica Marián Sakáč a Róbert Rozenberg sa však musela katapultovať.

„Stalo sa to vplyvom silnej turbulencie. Šuchli sme sa krídlami a to naše lietadlo bolo neovládateľné. Boli sme v takej pozícii, že sme boli presvedčení, že stroj dopadne mimo obývaných oblastí. Katapultovaním sme si obaja zachránili život,“ opisuje nepríjemnú situáciu Rozenberg, ktorý má dodnes v kancelárii ako pamiatku umiestnené katapultovacie sedadlo.

Druhá nešťastná nehoda z 3. júna 2000 však už mala  tragický koniec a predznamenala zánik Bielych Albatrosov. Pri vystúpení na leteckých dňoch na letisku Sliač zahynul po havárii pilot Ľuboš Novák.   

„Od nehody už uplynulo 20 rokov ale stále na neho všetci spomíname. To sú vzťahy, ktoré pretrvávajú celý život,“ dodáva Róbert Rozenberg, ktorý s kolegami z letky dodnes udržiava vrúcne vzťahy. Koniec akrobatickej skupiny prišiel náhle v roku 2004. Skupinu chcelo velenie Vzdušných síl presunúť na letisko Sliač, no Albatrosy ostali verné Košiciam.

Sám pilot Róbert Rozenberg tvrdí, že dodnes poriadne nechápe, prečo sa to stalo. „Jedným z dôvodov bolo, že lietadlá potrebovali prejsť generálnou opravou, ale niekto rozhodol, že to bude drahé a tak sa oprava odkladala.  Navyše sme prechádzali reformou vojenského školstva a opäť sa niekto rozhodol tak, že košickú leteckú akadémiu zrušili. Akrobatická skupina v podstate skončila zo dňa na deň. Na Sliač sme odísť nechceli, podmienky, ktoré nám vytvorili, boli neakceptovateľné.“

Tradíciu nenechali upadnúť do zabudnutia

Ako pozitívum však vníma fakt, že sa mohol viac venovať akademickej práci. Za štyri roky sa stal doktorom filozofie, o niekoľko rokov neskôr aj docentom. Dodnes pôsobí na Leteckej fakulte v Košiciach ako vedúci Katedry letovej prípravy. „Keď sme skončili, tak každý z nás išiel iným smerom. Niektorí ostali pri lietaní. Dvaja z nás sa zamestnali v civilných leteckých spoločnostiach.“

Koniec Bielych Albatrosov a Vojenskej leteckej vysokej školy utlmil letecký výcvik v Košiciach. Ale len dočasne. Skupina zanietených odborníkov nenechala tradíciu leteckého výcviku na východe Slovenska upadnúť do zabudnutia. Pokračovateľom historickej tradície je už 15. rok Letecká fakulta Technickej Univerzity. 

Škole sa dnes darí, a to aj vďaka generálnemu partnerovi, ktorým sa stala spoločnosť Slovak Training Academy (STA). Stíhacie letectvo však nahradili vrtuľníky. Súkromné výcvikové stredisko ich má k dispozícii až 20. Ako jediná spoločnosť svojho druhu v Európe pritom trénuje pilotov aj na legendárnych amerických strojoch v upravenej civilnej verzii UH-60 BlackHawk.

Počas 3 rokov pôsobenia v Košiciach STA v spolupráci s Leteckou fakutou TUKE vyškolila desiatky pilotov vrtuľníkov vrátane pilotov Vzdušných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky. „Máme partnera, ktorý nám pomáha nielen pri leteckom výcviku, ale aj napríklad pri skrášľovaní našich budov, nášho areálu. Mnohí naši študenti sa už teraz orientujú na lietanie na vrtuľníkoch. Je to obojstranne prínosná spolupráca. Na našej akademickej pôde je niekoľko vrtuľníkov, ktoré nám Slovak Training Academy požičala, aby sa naši študenti mohli učiť na takýchto moderných strojoch,“ zamýšľa sa nad budúcnosťou leteckého výcviku v Košiciach skúsený pilot a pedagóg, ktorý má stále čo odovzdať budúcej generácii pilotov.

Foto: archív STA