#1 Šesť štítov za tri mesiace: Kôprovský štít

Vraví sa, že človek ktorý miluje hory, počuje ich volanie. Nie je silné, nekričia na vás, len vám šepkajú, aby ste prišli. Keby mi pred pár rokmi niekto povedal, že budú „volať“ aj mňa, myslela by som si, že je blázon. Dobrovoľne sa štverať hodiny po skalách kvôli výhľadu? Teraz však viem, že blázon som ja, pretože to podstupujem pravidelne. Hory ma volajú a ja vtedy musím, jednoducho, ísť!

Niekedy mám pocit, že som s nimi najväčší nepriateľ. Nútia ma kráčať kilometre do výšok, vyčerpať sa do nepríčetná, byť totálne spotená a unavená. Vtedy si hovorím:

„Keby sme, milé Tatry, boli kamaráti, určite by ste mi to nerobili.“ Keď však vyšliapem na vrchol, náš vzťah sa úplne zmení. Vtedy im ďakujem, som omámená ich veľkoleposťou, krásou, no i nebezpečenstvom.

Ďakujem im za to, že to so mnou nevzdávajú, nepočúvajú ma, keď nadávam, a ja môžem byť aspoň na chvíľu ich súčasťou. Myslím, že som jedna z tých, ktorú si naozaj vybrali. Vďaka nim už nie som lenivá Miška, ale skutočná turistka. Som vám vďačná, moje milé hory.

EXiexpedícia pokračuje aj v lete

Koncom minulého roka som  prijala zimnú výzvu Doby Tatry. Cieľom bolo prejsť šesť vysokohorských chát za tri mesiace. Mala som rešpekt. Vravím to úprimne. Zvládnuť Térynku či Zbojníčku v zime? V tomto ročnom období som sa maximálne guľovala… Odvšadiaľ som počúvala, že kondička je síce dôležitá, ale základ je dobrý turistický výstroj. A veruže je podstatný, nebyť turistických paličiek, návlekov a dobrých topánok, dala by som maximálne Chatu Plesnivec.

Mala som aj strach, že to vzdám, niekedy aj pocit neistoty, že ich nezdolám, ale vďaka mojej kamarátke a priateľovi, ktorí ma neustále podporovali a doslova ťahali za ruku, som Tatry statočne dobyla. Vtedy som však začula prvé volanie…

Táto výzva mi nestačila, chcela som viac! Štíty Tatier vidíte z diaľky. Pôsobia na vás majestátne, hrdo sa týčia až k oblakom. Stelesňujú nedostupnosť a nedajú vám nič zadarmo. Túžim tam vyliezť, chcem hrdo stáť na vrchole a cítiť tú pokoru a pokoj. S frajerom Máriom som prijala aj letnú výzvu. Šesť tatranských štítov za tri mesiace!

Šťastie, že je z Popradu

Mám jedno šťastie. Je z Popradu, a preto nemusím v ranných hodinách cestovať z Košíc do Tatier, aj keď sa to dá prvým ranným vlakom zvládnuť. To nehovorím… Ale nevyužili by ste komfort prespatia v Poprade?

Vysoké Tatry sú najmenšie veľhory sveta, pričom majú osem štítov, na ktoré sa dostanete aj bez horského vodcu. Vo výzve je ich šesť – Kriváň, Kôprovský, Jahňací, Slavkovský štít, Rysy a Východná Vysoká.

Mário zostavil rebríček štítov podľa technickej náročnosti a dĺžky. Za prvý sme zvolili Kôprovský štít (2 363 m n. m. ). Výstup je síce namáhavý, ale technicky nenáročný, a predsa, chcela som odskúšať svoju kondičku. Celá túra by mala trvať okolo osem hodín aj s prestávkami. Cieľ bol teda jasný.

Zbytočnosti v batohu

Priznávam sa. Neviem sa baliť. Najradšej by som si zobrala do batohu aj lak na vlasy, hrebeň, voňavku… Našťastie som mala nad sebou prísny dozor a zbytočnosti som mala zakázané. No aj napriek tomu môj ruksak vážil aj sedem kíl. Externá nabíjačka, energetické tyčinky, náhradné tričko, kraťasy, ponožky, paličky, nejaké sladkosti na energiu, leukoplasty na otlaky (ak by náhodou), chleby so šunkou a najmä veľa vody. Bolo síce príjemných 18 stupňov, ale potrebovali sme zistiť, koľko toho približne vypijeme.

Aby som nezabudla, na túru sme nešli vo dvojici, ale v trojici. Pribalila som aj našu parťáčku na cesty, a to plyšovú myšku, ktorá prináša šťastie. Raz som počula, že by si človek mal na cesty vždy zobrať aspoň jednu vec pre radosť a šťastie. To predstavovala moja myš, ktorej som starostlivo ušila turistické oblečenie.

Najväčšie pleso v Tatrách

Na Kôprovský štít sa môžete vybrať zo Štrbského Plesa a prejsť na Popradské. My sme však zvolili ľahší variant a zo zastávky Popradské pleso sme si to k chate vyšliapali po asfaltke. Potužení kávičkou sme sa vybrali od hotela Popradské Pleso po modrej značke lesom, potom kosodrevinou do Mengusovskej doliny. Na rázcestí nad Žabím potokom po červenej možno odbočiť k Chate pod Rysmi, na Kôprovský sa však ide po modrej. Tá vás dovedie ku krásnemu Veľkému Hincovmu plesu, ktoré je nielen najväčšie, ale aj najhlbšie v Tatrách (53 m).

Tak ako každé tatranské pleso, aj toto sa, bohužiaľ, zmenšuje. Zaujímavosťou je, že nemá žiadny povrchový prítok. Odteká z neho Hincov potok, ktorý je zdrojom rieky Poprad. V lete je dokonca vidieť až do hĺbky 12 metrov, čo nie je možné v žiadnom inom na Slovensku. Zo západu sa nad plesom zdvíhajú steny Kôprovského štítu, na severe Čubriny a Veľkého Mengusovského štítu.

Doteraz mi to išlo celkom dobre, až na to, že sme si asi desaťkrát obliekli bundu a desaťkrát vyzliekli. Na to sa určite pripravte. Počasie v Tatrách je ako manželstvo. Raz búrlivé, potom príjemné, sem-tam hádky a potom uzmierenie.

Keď smerovník klame

Smerovník na Kôprovské sedlo ukazoval 45 minút. Po zimnej skúsenosti im však neverím. Neviem, či ten, kto odstopoval minutáž po Tatrách, bola naspídovaná veverička alebo kamzík… Fučala som, vzdychala som, hundrala. Nechcela som sa však vzdať. Vytiahla som môj najväčší kaliber – turistické paličky Blizzard a hybaj! Nakoniec som tam vyliezla za vyše hodinu.

Čakala ma už len polhodina na Kôprovsky štít. To však už nebolo o chodení, ale lezení. Každým krokom som sa blížila k vrcholu a po 45 minútach som sa tam vyštverala. Na podiv som nemala žiadnu eufóriu (tá prišla až neskôr), prepadol ma strach. Keď hmla na malú chvíľu zmizla a ja sompozrela navôkol seba, nechcela som sa pohnúť z miesta.

Výšok sa veľmi nebojím, ale ako zleziem naspäť? Mário zakročil, začal mi dávať rady, ako zliezť, ale ja v panike som ho odmietla počúvať… (Prečo si myslím, že viem všetko najlepšie…) Nakoniec som sa upokojila a pochopila, že nechce, aby som spadla a ublížila si, čo by bezo mňa ten chlap robil a kto by mu robil nervy. Zišla som nižšie asi päť metrov, aby sme si urobili pár fotiek na pamiatku. Všetci z výzvy sme sa pofotili navzájom.

Trojici milých žien z Lučenca sa však vybil mobil. Len si to predstavte, trepete sa niekde na štít, aby ste si urobili fotku, ktorú potrebujete k splneniu výzvy, a zrazu sa nemáte ako sfotiť. Mňa by porazilo! Keďže si ľudia majú navzájom pomáhať, urobili sme im fotky na naše mobily a na druhý deň poslali mailom. Milé Lučenčanky, držím vám palce a verím, že sa na vrcholoch hôr ešte stretneme.

Nevzdávam sa

Stále hovorím, že nie je dôležité vyjsť hore, ale najmä zísť dole a zísť dole tentoraz bolo pre mňa utrpením. Ozvalo sa mi zranenie z minulosti a moje koleno mi každým krokom dalo vedieť, že existuje. Pichľavá bolesť mi vyrážala do celého tela a trochu som si aj poplakala.

Každý turista však vie, že cieľ k úspechu vedie cez vytrvalosť, sebazaprenie, odhodlanie a v mojom prípade aj cez slzy. Nie je to však len pri športe, ale aj v živote. Riadim sa tým sama dlhé roky. Zatínam zuby, fňukám, hnevám sa, znervózňujem. Nikdy sa však nevzdávam a nevzdala som sa ani teraz… Dala som to!

Keď sa teraz pozriem späť, čo som dokázala, opäť ma to len nakoplo do ďalšej túry. Ja tie hory tak nenávidím, že ich až milujem. Kam to bude nabudúce? Východná Vysoká – tras sa!!!

Foto: Mário Patlevič