#2 Šesť štítov za tri mesiace: Východná Vysoká

Po každej vysokohorskej túre si poviem, už nikdy viac! Trvá mi to približne týždeň. Potom opäť začujem volanie hôr. Zabudnem na to, aké to bolo náročné, opäť balím svoj ruksak a vyrážam. Ja som na tých horách asi závislá. Na Východnej Vysokej som však zažila stres, paniku, nadšenie aj vyčerpanosť. Byť však v nadmorskej výške 2429 m n. m. a vedieť, že vyššie ísť už nemôžem, je úžasný pocit.

Koncom minulého roka som prijala zimnú výzvu Doby Tatry. Stiahla som so sebou aj moju kamošku Niku a frajera Mária. Ten síce nebol súčasťou výzvy, ale bol náš dvorný kameraman a fotograf. Jednoducho, dlho váhal nad tým, či sa prihlásiť alebo nie, až to nakoniec nestihol. Typický chlap… Tentoraz, našťastie, nad tým dlho nerozmýšľal a stal sa oficiálnym účastníkom. 

V overenej zostave sme si za druhý štít zvolili Východnú Vysokú. Mário tvrdil, že to nie je až taká namáhavá a technicky náročná túra ako, povedzme, Rysy a ja som mu uverila. Chyba, Miška, chyba!!!

Predražený Sliezsky dom 

Východná Vysoká sa nachádza v nadmorskej výške 2429 m n. m. Trasa z Tatranskej Polianky by mala trvať do 9 hodín, pričom vás čaká vyše 1400-metrové prevýšenie, reťaze a približne hodinu leziete po štyroch. Po tejto túre neverím orientačným časom na smerovníkoch. Zdolanie Východnej Vysokej nebolo vôbec jednoduché. Išla som o dve hodiny dlhšie, štverala som sa o hodinu dlhšie a vyšli mi aj slzičky. 

Výhodou tejto túry je najmä to, že sa po ceste môžete zastaviť na Sliezskom dome a občerstviť sa. Z Tatranskej Polianky sa tam dostanete za dve hodiny pomalou chôdzou. Môžete si zvoliť trasu buď po asfaltke, alebo cez les. Ak by ste tam chceli prespať, pripravte sa na to, že to nebude lacná záležitosť. Počas sezóny izba na jednu noc stojí aj 150 eur.

Svižný kamzík vďaka tejpom

Keďže sme vedeli, že nás čakajú náročné kilometre, do ruksakov sme si zbalili turistické topánky a na nohách sme až po hotel mali bežecké botasky. Ak idete po asfaltovej ceste, určite to oceníte. My sme celú túru aj vďaka tomu zvládli bez akýchkoľvek otlakov. 

Poučená z Kôprovského štítu, kedy som ledva zišla na Popradské pleso, som sa rozhodla, že si dám kolená zatejpovať (mám pocit, že sú odo mňa staršie o 30 rokov). Spočiatku som neverila, že nejaká farebná páska mi dokáže pomôcť. Samozrejme, nelepila som si ich sama, ale zverila som sa to do rúk profesionálovi. Priatelia, ono to naozaj pomáha! Cestou späť bol zo mňa svižný kamzík a nie chromá srna. 

Volanie o pomoc

Ako sme tak stúpili do výšin zazreli dievčinu, ktorá sa na Východnú Vysokú štverala v platených teniskách. Nechápem to. To sa naozaj nebála, že sa šmykne? Len dúfam, že sa domov vrátila celá. Ľudia všeobecne berú vysokohorskú turistiku na ľahkú váhu. Chodia do Tatier bez akejkoľvek prípravy a dokonca vo vychádzkovej obuvi s kabelkami cez seba. Niekedy sa ani nečudujem, že horská záchranná služba tam lieta každé dve hodiny.

Ako sme tak hodnotili outfity „turistov“ zrazu sme v diaľke započuli volanie o pomoc. Stuhla mi krv v žilách… Záchranná helikoptéra okolo nás lietala ako splašená. Večer sme sa dozvedeli, že o pomoc volal 29 – ročný horolezec českej národnosti, ktorý vypadol v druhej dĺžke pri lezení v Galérii Ganku a poranil si nohu v oblasti členka. A vedľa vás kráča dievčina v teniskách. Čo dodať…

Tatry sú krásne, ale vždy si je potrebné uvedomiť, že sú nebezpečné a zradné.

Legenda, ktorá nie je legendou

Zo Sliezskeho domu sa približne po pol hodine dostanete do Velickej doliny. V jedenej časti sa nad vami rozpínajú skaly, po ktorých steká voda. Nazývajú sa Večný dážď. Keď som tam bola prvýkrát (pred vyše dvoma rokmi) Mário mi povedal legendu. „Vidíš tie karabíny? Na tieto skaly liezli kedysi horolezci, spadli a zabili sa. Odvtedy zo skál nekvapká voda, ale sú to slzy zomretých.“ Samozrejme, že to je hlúposť, ale ja som mu vtedy uverila, že sa to tak medzi Tatrancami traduje.  Našťastie som sa nikomu touto „legendou“ nechvastala. Tentoraz však  nachytal Niku. Ten chlapec vie veľmi dobre klamať. Asi by som si mala dať pozor. 

Cesta ďalej vedie trávnatým dnom doliny a mierne stúpa okolo Guľatého kopca k Dlhému plesu. Vľavo nad plesom sa tiahne Krčmárov žľab – jeden z najdlhších tatranských žľabov. Po chvíli sa dostanete k náročnejšej časti. S pomocou reťazí sa vyštveráte na Poľský hrebeň (2200 m n. m.) a ste relatívne už v Poľsku, ešte že je v rámci korony považované za bezpečnú krajinu. Inak neviem, neviem…asi by sme boli v karanténe.

Najkrajší výhľad

Na Východnú Vysokú by to mala byť z Poľského hrebeňa asi hodina. Nám to trvalo dvakrát dlhšie. Mám krátke nohy. Mário urobí jeden krok a ja dva. My nízki ľudia to máme niekedy ťažké. Keby som bola štít, nebola by som určite Východná Vysoká, aj napriek tomu, že z východu som. Volala by som sa asi Výhodná Krátka alebo Nízka…
Konečne sme sa vyštverali na vrchol. Hovorí sa, že z Východnej Vysokej je najkrajší výhľad na naše veľhory. Síce som neprešla celé Tatry, ale tento bol naozaj strhujúci. Zo štítu môžete pozerať na množstvo vrcholov vrátane najvyšších a najznámejších ako je Gerlach, Koruna Tatier s Vysokou, Rysy či Lomnický štít. 

Po chvíľke kochania bol čas na návrat. Aj keby si človek možno myslel, že vyliezť na štít je náročné, no zísť dole je stokrát ťažšie. Myslela som si, že budem „čaja“, ale keď som sa šmykla pri zostupe a len tak-tak sa udržala reťazí, spanikárila som sa a rozplakala som sa. Viem, že takto sa turista správať nemá, pretože to je nebezpečné, a preto si teraz sľubujem, že nabudúce udržím emócie na uzde.

Mimochodom, Tatry aspoň teda v tejto časti, vôbec neboli zahltené turistami a nekonali sa tam žiadne dlhočizné rady. Ak teda turistika, tak Východná Vysoká. Nie je komerčná ako Rysy a má čo ponúknuť. V podstate sa budete cítiť ako v zahraničí. Keďže Slovákov, ktorých sme tam stretli by som narátala na dvoch rukách. Odvšadiaľ sme počuli iba poľštinu alebo češtinu a miestami dokonca aj nemčinu.

V každom prípade odradiť sa nenechám a už teraz sa neviem dočkať, kedy sa opäť vydám na ďalšie tatranské dobrodružstvo.

Foto: Mário Patlevič