#6 Šesť chát za tri mesiace: Téryho chata

A je to za nami! Zvládli sme to!! Spolu s kamoškou Nikou som zdolala šesť vysokohorských chát za tri mesiace!!! Vyštverali sme sa na náš prvý štít Predné Solisko, zazreli kamzíky a svišťa smerom na Zbojníčku, stretli skautov, ktorí niesli betlehemské svetlo na Plesnivec… Tatry nám ukázali, aké vedia byť krásne, no nebezpečné zároveň. Posledná chata – Téryho bola však pre mňa najväčšia výzva. Najprv som si poplakala z vyčerpania a nakoniec od šťastia. Vyhrala som však sama nad sebou… A viete čo? Som na seba pyšná. 

Keď sme sa s Nikou prihlásili do výzvy Doby Tatry, v tú chvíľu som sa zľakla samej seba. Neustále som si hovorila: „Načo si sa na to dala, to si fakt myslíš, že to zvládneš? Vie tvoje telo vôbec, čo je kondička? Dáš jednu ťažšiu chatu a skončila si…“

Ešteže predtým, ako som vyplnila registračný formulár, rozmýšľalo moje srdce a nie rozum…  Možno budem patetická, ale bolo to nakoniec jedno z mojich najlepších rozhodnutí v živote. Myslím to úprimne.

Térynka je potvora

Za poslednú chatu sme si zvolili Téryho (2 015 m n. m.). Je to najvyššie položená, celoročne otvorená chata vo Vysokých Tatrách. Nachádza sa v Malej Studenej doline pri Piatich Spišských plesách.

V rámci výzvy Doby Tatry to bola najväčšia makačka. Čaká vás tisícmetrové prevýšenie a na to, aby ste sa k nej vyštverali, by ste mali mať už čo-to pochodené. Nie je to totiž žiadna prechádzka. Térynka je taká malá mrcha. Vidieť ju môžete v polovici svojej cesty a zdá sa vám, že je už-už na dosah. Potvora jedna sa na vás iba z diaľky usmieva a kto tam bol, vie, že vás to najhoršie len čaká.

Na to, aby sme sa vrátili za svetla, sme na túru museli vyštartovať v skorých ranných hodinách. Prespali sme v Poprade a o piatej ráno sme nasadli na Tatranskú elektrickú železnicu. Tak ako aj na Zbojnícku chatu, aj na Téryho je východiskovým bodom Starý Smokovec. Po necelej hodinke sa dostanete na Hrebienok a odbočíte smerom do Malej Studenej doliny. Po ceste sa môžete pokochať Obrovským vodopádom.

Svojou výškou dvadsať metrov patrí k najvyšším v Tatrách. Túra na Térynku má na rozdiel od Zbojníčky jednu výhodu. Vedie popri Zamkovského chate, kde si môžete oddýchnuť a načerpať energiu.

Čarovný čaj na Zamkovského chate

Nika si počas našich túr robila gastronomický prieskum polievok. Skonštatovala, že najlepší bol boršč na Chate pod Soliskom. Ja som si robila zas prieskum chatárskych bylinkových čajov. A musím povedať, že najlepší bol práve na Zamkovského chate. Bol jedinečný. Neviem, čo to tam majú za čarovnú zmes, ale preniesol ma do detských čias, keď som chodila na jeseň s babkou kopať zemiaky a ona nám robila čaj z byliniek na zahriatie. Určite ho vyskúšajte. Neoľutujete a zabudnete aj na to, čo ste museli prejsť.

Počas našich EXIexpedícií sme zažili asi všetky druhy počasia. Smerom na Chatu pri Zelenom plese nám pršalo, Chata Plesnivec zas bola zahalená v hmle a bola bez snehu, na Popradskom plese mrzlo, na Chate pod Soliskom ma skoro odfúkol vetrisko a smerom na Zbojníčku príjemne snežilo. 

Cestou na Téryho chatu počasie nesklamalo. Mali sme neuveriteľných sedem stupňov nad nulou a krásne slnečno. Vyše polovicu trasy sme prešli len v  termotričkách Authority. A keby som sa tak nehanbila za moje faldíky, vyšla by som aj v športovej podprsenke…

Precenila som svoje sily

Všetko išlo, ako sa vraví, po masle. Až do momentu, keď sa pred nami objavil strmý kopec. Keď hovorím strmý, tak myslím nenormálne strmý. Výbavu od EXIsportu sme mali parádnu, už len zaťať zuby a vyliezť až k cieľu. 

Myslela som si, že keď som zvládla predchádzajúce chaty ľavou-zadnou, aj toto bude v pohode. Zo začiatku som išla ako na baterky, no asi v tretine sa mi organizmus totálne vzbúril. Precenila som svoje sily a verte mi, že ak by tam neboli ľudia, asi by som tam nechala všetky rožky, čo som po ceste pojedla. Prišlo mi veľmi zle. Až mi slzy vyhŕkli. Nevedela som sa postaviť a fňukala som ako malá školáčka. Dokonca som uvažovala, že sa vrátim dole.

Našťastie som tam nebola sama (aj preto by do hôr na túry mali chodiť aspoň dvaja), ale so mnou aj Nika a Mário. Upokojili ma, povzbudili a ostali so mnou sedieť na kameni s vetrovkou pod zadkom asi pol hodiny, kým som sa vládala postaviť. Ďakujem vám aj takto verejne. Ste tí najlepší parťáci do hôr.

Slzy šťastia i vyčerpania

Sila vôle, pozitívne myslenie a podpora kamarátov… Ak sa to všetko spojí, dokážete aj nemožné. Nakoniec som na Térynku vyšla bez prestávky. Prekonala som samú seba. S Nikou ruka v ruke sme zdolali našu poslednú, šiestu chatu a ja som sa od dojatia rozplakala. Slzy zúfalstva som tak vymenila za slzy šťastia. Takú eufóriu som už dlho nezažila, ak vôbec… 

Zaslúžená parená buchta, ktorú sme si na chate dali, chutila ako božská manna. Nezdržali sme sa však dlho. Vďaka môjmu chvíľkovému „zaváhaniu“ sme stratili dosť veľa času. A nič nie je horšie, ako blúdiť Tatrami potme. Na Hrebienku sme si povedali, že aspoň raz by sme si to mohli uľahčiť a zísť do Smokovca pozemnou lanovkou. Osud nám však neprial. Lanovka sa totiž pokazila a my sme si to museli odšliapať po vlastných až k železničnej zastávke. V podstate mi to bolo jedno. Síce som sa cítila vyčerpaná, spotená, unavená, ale šťastná. Ja som to zvládla, priatelia! Vivat, Térynka!

Čo chata, to iný zážitok

Šesť chát za tri mesiace môže byť pre niekoho brnkačka. Niekto to dá aj za dva či tri dni. My sme sa však rozhodli, že si túry budeme užívať a nezbúchame to všetko naraz. Urobili sme dobre.

Každá chata bola totiž pre nás výnimočná. Začínali sme na Chate pri Zelenom plese. Z pragmatických dôvodov. Mnohí turisti tvrdia, že patrí k najkrajším vo Vysokých Tatrách, a my sme sa chceli poriadne naštartovať. Nechceli sme v nových topánkach riskovať napríklad Téryho chatu.

Ako už viete, je to oveľa náročnejšia zaberačka. Nasledovala Chata Plesnivec. Aj keď išlo skôr o monotónnu lesnú prechádzku, my sme odchádzali s nevšedným zážitkom. Na chate sme stretli mladých skautov, ktorí priniesli betlehemské svetlo.

Výzva Doby Tatry nie je len o zdolávaní trás k vysokohorským chatám, ale aj o pokore a rešpekte voči našim veľhorám. Tretia chata v poradí mala byť Zbojníčka, ale počasie nám neprialo. Plány sme zmenili ešte v to ráno a vybrali sme sa na Chatu pod Soliskom.

Vďaka nepriaznivým podmienkam sme sa však, paradoxne, vyštverali na náš prvý tatranský štít – Predné Solisko. Na Horský hotel Popradské pleso sme zobrali aj naše mamy. Aj keď spočiatku neboli nadšené, domov sa vrátili plné eufórie. Smerom na Zbojníčku nás zas uchvátil východ slnka a čarokrásne výhľady. Cesta na Téryho chatu, náš posledný vrchol, bola síce najnáročnejšia, ale zato najkrajšia…

A čo nás čaká nabudúce? Môžem vám prezradiť, že ďalšia výzva. Cez leto nás čaká dobýjanie Západných, Poľských a možno aj Vysokých Tatier. Tak čo, pridáte sa aj vy? Ja tam budem určite.