#6 Šesť štítov za tri mesiace: Jahňací štít

Konečne! Zvládli sme to!!! Zdolali sme šesť tatranských štítov za tri mesiace. Vystúpila som zo svojej komfortnej zóny a stala som sa oficiálne vysokohorskou turistkou. Ako to len dobre znie, vysokohorská turistka… Áno, to som ja, Miška, ktorá pred dvoma rokmi bola maximálne na nákupnej „túre“ v Auparku. Jahňací štít bol však pre mňa najväčšia fuška. Preverila som si na ňom svoju kondičku, fyzickú aj psychickú odolnosť. Ako som vravela pri prvom štíte, ja tie Tatry tak nenávidím, že ich milujem…

Minulý rok v zime som v rámci výzvy Doby Tatry navštívila šesť horských chát. Térynka bola najnáročnejšia a pred koncom výstupu som si trochu aj poplakala. Najprv od únavy, a potom aj od šťastia. Brala som to ako môj heroický výkon. 

Nikdy by som si vtedy nepomyslela, že o pár mesiacov zdolám šesť dvojtisícoviek. Pričom pri ich dobýjaní musíte prekonávať neuveriteľné prevýšenia, nástrahy v podobe reťazí, dehydratácie a dokonca aj zvierat. Neraz som bola vyčerpaná, boleli ma kolená, moje telo bolo posiate modrinami, pokožka spálená od slnka, ale vždy som bola šťastná. Ako vravím, hory lásku prenášajú…

Začiatok aj koniec dobýjania na Zelenom plese

V zime som svoje dobýjanie začala Chatou pri Zelenom plese a svoje letné ukončila na Jahňacom štíte (2 230 m n. m.), na ktorý idete tiež cez Zelené pleso. Jednoznačne ide o najkrajšie jazero v Tatrách, ale o Jahňacom štíte ako o najkrajšom vrchole sa to veľmi nedá povedať. Myslím, že v Tatrách máme oveľa krajšie túry, ako napríklad na Rysy alebo Východnú Vysokú. Pravda je, že ten Jahňací štít ma chcel presvedčiť asi o tom, že sa mýlim a prekvapil ma… Prekvapil ma tak, že som ostala v nemom úžase. Ale o tom neskôr, priatelia…

[ad][/ad]

Na Jahňací štít (respektíve k Zelenému plesu) vedie viacero prístupných ciest. My sme sa rozhodli, že pôjdeme z Bielej vody. Túto trasu máme overenú. Je príjemná, nečaká vás vysoké prevýšenie a na rozbeh je ideálna. Prvýkrát sa mi dokonca podarilo dôjsť na chatu v čase, ako je uvedený na smerovníkoch. Dokonca ešte aj s rezervou. Boli sme tam za necelé dve hodinky.

Zelené pleso je naozaj magické, ak by som nemusela na Jahňací štít, viem si živo predstaviť, že tam strávim celý deň a budem sa kochať okolitou nádherou. Lenže plán bol iný. Chceli sme pokoriť Tatry a ostávala nám už len táto posledná tatranská potvora.

Ach, tie reťaze…

Od chaty sme sa štverali nesympatickým chodníkom, ktorý bol na mňa až príliš strmý. Raz som už spomínala, že my, nízki ľudia, to máme v horách ťažké. Mário urobí jeden krok a už je o skalu vyššie. Ja musím zapojiť všetky končatiny a každý stupienok je pre mňa výzvou. Prečo? Lebo sa do výšin musím škrabať po štyroch… Je to celkom fuška.

Niečo nachodené však už mám a tentoraz som to zvládala celkom bez reptania. Asi po hodinke sme sa ocitli pred reťazami. Po Rysoch, kde ma všetci strašili, že sú nebezpečné a náročné, som si povedala, že to ľudia vo všeobecnosti preháňajú.

Veď tá trasa na Rysy bola úplne jednoduchá. Áno, Miška, na Rysy, pomyslela som si, keď som stála pred šikmou 30-metrovou stenou. No super, a teraz čo? Opäť ma skoro premohol môj nepriateľ strach. V tom som však zozadu započula: „To je tá Miška po horách? To bude ona…“ Nedávala som tomu vážnosť a rozmýšľala nad tým, ako to všetko prežijem a vôbec, ako prežijem to, keď pôjdem po nich späť.

Mário turistovi odvetil: „To nie je Miška po horách, ale Miška po mape.“ Skoro som sa rozplynula ako obláčik. Ľudia poznajú môj blog! Čítajú moje články! Vždy som po tom túžila, aby som sa o svoje zážitky (väčšinou tragikomické) vedela podeliť aj s ostatnými a ono sa to stáva realitou. Nemohla som vtedy ukázať, že som lemra lemravá a bojím sa nejakej retiazky. Vyškrabala som sa po reťaziach ako horský sprievodca. 

[ad2][/ad2] [article-list slug=’5-sest-stitov-za-tri-mesiace-rysy,1-sest-stitov-za-tri-mesiace-koprovsky-stit,2-sest-stitov-za-tri-mesiace-vychodna-vysoka,3-sest-stitov-za-tri-mesiace-krivan,4-sest-stitov-za-tri-mesiace-slavkovsky-stit’][/article-list]

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

[break][/break]

Čas uvedomenia 

Asi po hodinke škrabania po skalách sme sa ocitli na vrchole. A ja som si uvedomila tri veci. Prvá, že Mário väčšinu cesty išiel za mnou a ja som vodca tejto našej malej svorky. Bol to dobrý pocit… Druhá vec, ktorú som si uvedomila, bola tá, že som prešla za dva a pol mesiaca 112 kilometrov do výšky. A tretia, že dostanem medailu!!! Môj druhý „metál“ v živote. Aj to bol dobrý pocit. 

Smerom naspäť trošku unavená, ale šťastná som si povedala, že síce túra na Jahňací štít je pekná, ale v Tatrách sú naozaj aj krajšie. Potvora jedna mala však pre mňa prichystané spomínané prekvapenie. Zrazu sme zazreli kamzíky a nie jedného, ani dvoch, ale celú kamzíčiu rodinku… Boli odo mňa asi dva metre a ja som sa na ne nevedela vynadívať. Toto zvieratko obdivujem. Je to môj zvierací favorit.

[ad][/ad]

Kamzíky vrchovské  tatranské sú stvorenia, ktoré podľa mňa porušujú zákony gravitácie. Vedia skákať po neuveriteľne skalnatom a členitom teréne a mne sa pri pohľade na ne zdalo, ako keby lietali. Kiežby som ja bola kamzík a vedela zoskackať až na Bielu vodu. Po chvíľke, dobre… asi po hodine fotenia sme sa rozhodli, že je najvyšší čas zísť aspoň ku chate. 

Medveď alias jeleň

Kto by si pomyslel, že koncom septembra sa bude stmievať už o piatej hodine podvečer. Dobre, asi všetci, len ja nie. V polovici cesty od chaty už zapadlo slnko a do pár minút bola tma, ale že tma ako v rohu alebo vo vreci, ale že úplná tma… Ešteže tam bol Mário a vytiahol najväčší kaliber túry – čelovku. Po pol hodinke kráčania sme započuli nejaké praskanie a ručanie.

Spomenula som si na to, ako mi Mário povedal, že keď stretneme medveďa, mám sa pomaly vzdialiť, hlavne nekričať a nebežať. Jediné, čo som vtedy urobila, bolo to, že som si na to iba spomenula. To ručanie bolo vedľa nás, my sme nič nevideli a ja som ako splašená sliepka začala utekať. Bola som určite rýchlejšia ako hocijaký kamzík.

Utekala som tak rýchlo, že ma zrazu neboleli ani nohy, mala som energiu ako statný horolezec a len som myslela na to, že nech to nie je medveď. Pravdepodobne ani nebol, pretože v septembri sa v lesoch odohráva ruja jeleňov a s najväčšou pravdepodobnosťou sa chcel páriť s jelenicou (nie so mnou, samozrejme).

Každopádne, prežili sme. A ja som šťastná, lebo mi Tatry ukázali, že cieľ ku každému úspechu vedie cez vytrvalosť, sebazaprenie, odhodlanie a v mojom prípade aj cez slzy. Doslova. Nevadí, veď aj plakať treba. No nie? Nikdy sa nevzdám a nevzdám sa ani našich hôr. Zamilovala som sa a okrem toho, že som už vysokohorská turistka, som aj nevesta hôľ.

[ad2][/ad2]

 

 

 

Foto: Mário Patlevič