Miláno očami reportéra košice:dnes
Pred dvomi týždňami začala z košického letiska lietať pravidelná linka do talianskeho Milána. Hneď prvý let bol obsadený do posledného miesta. Okrem niekoľkých Talianov, vracajúcich sa z obchodných rokovaní na Slovensku, bolo lietadlo plné zvedavých Košičanov. Niektorí z nich už v Miláne boli, iní cestovali do metropoly Lombardie po prvý raz, podobne ako ja.
Vyzbrojený sprievodcom National Geographic som sa vybral na letisko. Hneď prvý let takmer hodinu meškal. Neskôr to posádka vysvetlila komplikovanou dopravnou situáciou v Londýne. Malým zadosťučinením bolo pohostenie pre cestujúcich na historicky prvý let na tejto trase. Ušla sa mi fľaša minerálky, po torte a chlebíčkoch sa zaprášilo skôr, ako som stihol pouvažovať, či sa tiež ponúknem.
POUČENIE DO BUDÚCNA
Let prebehol v poriadku, na letisku v Bergame sme pristáli bez problémov niečo pred pol desiatou. Mal som len trochu obavu, či stihnem autobus do Milána s odchodom o 21:55, na ktorý som si vopred kúpil lístok cez internet. Zlá predtucha sa vzápätí naplnila. Keď som vychádzal z budovy letiska, za sklenenými dverami sa mihol autobus s nápisom Terravision na boku.
Autobus odišiel takmer 20 minút predtým, ako podľa cestovného poriadku odísť mal. Na ďalší spoj som čakal hodinu. Medzitým z vedľajších nástupíšť odchádzali autobusy konkurenčných firiem jeden za druhým. Poučenie do budúcna – už si nebudem kupovať lístok vopred. Rovnako dobre a za rovnakú cenu si totiž kúpite lístky aj priamo na mieste a môžete cestovať bez čakania.
BASEŇ ČI KATASTROFA?
Itinerár som si pripravil viacmenej dopredu. Cudzie mestá najradšej spoznávam tak, že sa snažím čo najviac chodiť pešo. Moje prvé kroky smerovali na Piazza del Duomo, srdce Milána so slávnym Dómom. Obrovskú stavbu zdobí 2245 sôch, 135 vežičiek a 96 chrličov. (Keď som potom v utorok opäť šiel do práce okolo košického Dómu, zrazu mi ten náš pripadal celkom maličký, ako taký Dómček…) Milánsku katedrálu stavali od roku 1386 až do roku 1809. Ako píše National Geographic, Mark Twain nazval Il Duomo „básňou v mramore“ a Oscar Wilde zas napísal, že „všetko je tu odporné a zlé…“ Na mňa milánsky Dóm zapôsobil. Nevynechal som ani príležitosť vyjsť na strechu. Vstupné na terasy stojí 13 eur, pokiaľ sa chcete zviezť výťahom, o čosi lacnejšie je to po schodoch. Vonku pálilo slnko, teplota cez 30 stupňov Celzia – jasná voľba. Dolu som však šiel radšej pešo. Denne chodia na strechu Dómu tisíce turistov, pred vstupom sa hadia dlhé rady, čaká sa plus-mínus pol hodiny. Navyše musí každý absolvovať aj krátku osobnú prehliadku. Bezpečnosť musí byť.
MEKKA MÓDY
Po prehliadke Dómu to je len pár krokov do Galérie Vittorio Emanuele II. pomenovanej podľa zakladateľa a zjednotiteľa Talianska. Jeho socha stojí na Piazza del Duomo. Galéria je štvorposchodová luxusná nákupná pasáž s kaviarňami a obchodmi slávnych módnych dizajnérov. Spája Piazza del Duomo s námestím, na ktorom stojí najslávnejší operný dom na svete Teatro alla Scala. Keď ste v pasáži, všimnite si uprostred mozaiku so zverokruhom. Kúsok naľavo pri mozaike býka istotne zaregistrujete väčší zhluk ľudí. Návštevníci pasáže čakajú, aby sa na päte otočili na mieste, kde má býk semenníky. Podľa povery to totiž prináša šťastie. Skúsil som to tiež, už si len podať loto.
Večer som sa vybral k milánskym kanálom Navigli. Príjemná atmosféra, davy turistov aj domácich posedávajúcich v kaviarničkách a reštauráciách. Pred jednou z nich na televíznych obrazovkách húf ľudí sleduje a nahlas komentuje finále Ligy majstrov medzi Juventusom Turín a FC Barcelona. Večera v jednej zo záhradných reštaurácií, prechádzka späť do hotela a ide sa spať.
POSLEDNÁ VEČERA MI UŠLA
V nedeľu som sa vybral objavovať Staré Mesto. Namieril som si to ku kostolu Santa Maria delle Grazie, kde sa nachádza jeden z najznámejších obrazov na svete „Posledná večera“ od Leonarda da Vinciho. Dovnútra som sa nakoniec nedostal. Vstupenky si totiž musíte rezervovať, najlepšie niekoľko týždňov vopred. Skupinka dôchodcov z južného Talianska nanešťastie prišla kompletná, nemali ani jedno voľné miesto pre náhodného záujemcu. Smola. Možno nabudúce.
KRÁĽOVNINA ZBIERKA
Vrátil som sa teda na Piazza del Duomo, aby som si v Palazzo Reale pozrel aspoň výstavu Leonarda da Vinciho. Prečítal som si toho o ňom dosť, ale stretnutie s dielami tohto génia patrilo k najväčším zážitkom, aké som si z Milána odniesol. Okrem toho som na výstave zistil, že britská panovníčka Alžbeta II. má celkom slušnú zbierku Leonardových skíc, štúdií a rukopisov.
Popoludní som sa ešte vybral do najväčšieho milánskeho parku Parco Sempione, ktorý sa nachádza na sever od najveľkolepejšej milánskej stavby Palazzo Sforzesco. Rozsiahly palác rodiny Sforzesco bol nad moje sily. Vysoká pevnosť z červených tehál však stojí za prehliadku aj zvonku. I keď vo vnútri som si nechal ujsť úžasnú zbierku antického umenia, a dokonca aj posledné nedokončené dielo slávneho Michelangela „Rondanini Pieta“.
QUADRILATERO
Posledný deň pobytu v Miláne, čas na prípadné nákupy. Pre tých, ktorí si potrpia na módne výstrelky, je povinnou jazdou návšteva miesta nazývaného Quadrilatero d´Oro – Zlatý štvoruholník. Tvoria ho ulice Via Montenapoleone, Via Manzoni, Via della Spiga a Corso Venezia. Nájdete tu najväčšiu koncentráciu luxusných značiek v celom Miláne. Pre menej náročných nakupovaniachtivých ľudí sú však vhodnejšou destináciou obchody a butiky na Via Torino alebo Corso Buenos Aires. Móda, topánky, doplnky, plné výklady a ceny, ktoré nemusia nevyhnutne zruinovať váš rodinný rozpočet. Ešte aj obchody reťazcov známych aj u nás tu ponúkajú širší sortiment tovaru a často s výrazne vyššími zľavami.
Krátko popoludní sa vraciam autobusom do Bergama. Prehliadka Starého Mesta Citta’ Alta, zvezenie slávnou pozemnou lanovkou Funicolare, prehliadka námestia Piazza Vechcia, ktoré francúzsky spisovateľ Stendhal označil za najkrajšie miesto na zemi. Neviem, či je najkrajšie, rozhodne však za návštevu stojí. Rovnako ako úzke uličky Starého Mesta, príjemné kaviarne, kde si môžete dať skvelé preso za euro, ale aj menej a kde môžete ochutnať vynikajúcu focacciu – pizzovú placku so syrom, zeleninou alebo čímkoľvek iným.
Nie každý má rád veľké mestá, mne sa však Miláno páčilo. Metropola severného Talianska s 1,3 milióna obyvateľov (celá aglomerácia má viac ako sedem miliónov obyvateľov), pamiatky, záhrady na strechách domov, bicykle, skútre, pekne oblečení ľudia, skvelá káva – to všetko mi bude doma chýbať. Zrejme sa tam budem musieť čoskoro vybrať zas.
