Máte doma ustráchané dieťa? Psychologička radí, ako mu pomôcť

Za nesmelosťou detí sa neraz skrýva spôsob výchovy. Ak sú rodičia povahovo nesmelí, nemajú veľa priateľov a sú radšej sami ako v spoločnosti, nemožno od dieťaťa očakávať, aby bolo iné. Avšak, čo najlepšie môžu rodičia pre svoje dieťa urobiť, je prejavovať o neho záujem, byť zvedaví na jeho zážitky, postrehy a názory. Vytvárať pre dieťa bezpečný priestor pre komunikáciu. Vyčleniť si výhradný čas, ktorý mu môžu venovať. Dôležitý je pozitívny a láskavý prístup – už v útlom veku môže dieťa upadnúť do depresie, pokiaľ ho niekto ponižuje alebo zosmiešňuje… 

Nesmelosť a neistota sú osobnostné charakteristiky, ktoré sú často ľuďmi vnímané ako nepríjemné a ovplyvňujú negatívne každodenný život človeka. Povaha a dosah týchto ťažkostí sa môže meniť v závislosti od veku človeka. Čo robiť, keď vaše dieťa pre svoju nesmelosť, neistotu a nepriebojnosť ostáva takmer vždy na „konci radu“? 

V škole pre žiaka môže byť veľký problém, keď zažíva trému pri slovnom vyjadrovaní, či strach z vystúpenia pred učiteľom a ostatnými spolužiakmi. „Väčšinou sú to deti, ktoré si neveria v nejakej oblasti alebo činnosti, no sú to aj deti, ktoré majú všeobecne nízke sebavedomie. Spravidla ide o strach zo zlyhania, ktorý dieťa limituje v dosahovaní výkonov alebo v aktivite,“ hovorí psychologička  Lucia Klasová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie na Karpatskej ulici. 

Kedy ísť za psychológom? 

Často na tento problém upozornia učitelia, ktorí môžu rodičom sprostredkovať pomoc školského alebo poradenského psychológa. „V prvom rade je potrebné zamyslieť sa nad tým, či ide o prechodné obdobie typické u detí v predškolskom veku, ktoré vzniklo vplyvom nejakej aktuálnej situácie a ešte doznieva v prežívaní dieťaťa pár dní či týždňov. Alebo ide o dlhotrvajúci stav, rádovo niekoľko mesiacov, kedy si možno ani sami rodičia nevedia dať rady a cítia bezmocnosť. V takom prípade je namieste vyhľadať odbornú pomoc a konzultáciu psychológa,“ dodáva L. Klasová.

Hľadanie pomoci pre dieťa alebo seba je dôkazom rodičovskej kompetencie. Veď bežne nemávame problém obrátiť sa na odborníkov pri zdravotných, právnických či finančných problémoch.

Dieťa chváľte aj za čiastkové úspechy

Vzťah dieťaťa s rodičom je prvý medziľudský vzťah, ktorý dieťa zažíva, a preto ho aj v jeho živote najviac ovplyvňuje. Psychologička určite neodporúča aplikovať vo výchove direktívny a autoritatívny štýl, diktovať dieťaťu, čo má a nemá robiť. „Môže to skôr vyvolať negatívny efekt a odpor nielen k samotnej aktivite, ale aj k danému človeku. Náprava vzťahu a získanie dôvery je potom o to náročnejšia. Rodič by si mal uvedomiť, ako jeho správanie vplýva na samotné dieťa a skôr byť pre neho vzorom a partnerom. Cieľom by malo byť presvedčiť dieťa k vzájomnej spolupráci a spoločne aktivitu zrealizovať, ideálne hravou a zábavnou formou.“ 

Ďalej odporúča pochváliť dieťa aj za čiastkové úspechy, priebežne oceniť realizáciu a že to aspoň skúsilo. „Niekedy pomáha dieťaťu otvorene priznať, že úloha je ťažká, ale keď skúsi a podarí sa mu ju zvládnuť, bude výnimočné, lebo len málo detí bolo úspešných. Dieťa týmto vnútorne prednastavíme emočne aj výkonovo a ešte mu aj ‚dovolíme zlyhať‘ bez nejakých sankcií.“

Čo by mal robiť rodič, ak je jeho dieťa utiahnuté

Osobnosť dieťatka sa formuje od raného veku. Cieľom každého rodiča je vychovať zdravo sebavedomé a nebojácne dieťa, ktoré postupom času samo zvládne všetky prekážky a nástrahy života. Čo však v prípade, ak spozorujete, že vaše dieťatko je od detstva akési utiahnuté, málo priebojné?

1. Akceptovať nesmelosť a nepriebojnosť, nesnažiť sa dieťa umelo zmeniť.

2. Podporovať dieťa v smelej komunikácii a v správaní k súrodencom najprv v rodinnom prostredí. Neskôr k inému dieťaťu zo susedstva – nie je na škodu sa vopred dohodnúť s inou mamičkou s rovnako starým, prípadne mladším dieťaťom na spoločnom trávení času.

3. Neusilovať sa ho včleňovať do spoločnosti väčšieho množstva detí. 

4. Podporovať dieťa v tom, čo robí, a akceptovať chyby – pocit podpory a istoty je veľmi dôležitý.

5. Ak mu niečo nejde, nehodnotiť neúspech, ale podať pomocnú ruku.

6. Ošetrovať prirodzenú súťaživosť detí v školskom a predškolskom veku – vysvetliť dieťaťu, že každý sme iný, v niečom lepší, v niečom slabší, v niečom výnimočný. 

7. Nie je dobré nasilu tlačiť dieťa niekam, kde sa necíti dobre.

8. Ak je vystavenie takejto situácii nevyhnutné (napr. rodinná návšteva), vysvetliť dieťaťu, že keď je mu situácia nepríjemná, nemusí sa s prítomnými a s inými deťmi zhovárať, ani hrať. Je však dôležité a slušné sa na človeka aspoň pozrieť a pozdraviť.