#3 Šesť štítov za tri mesiace: Kriváň
Štít, ktorý netreba nikomu predstavovať. Jeden zo symbolov Slovenska a našej hrdosti. „Keď naň vyšiel Ľudovít Štúr, a bohvie v akej obuvi, zvládneme to aj my!“ Neustále sme si to opakovali a povzbudzovali sa navzájom. Nakoniec doslova štvornožky sme sa na Kriváň (2 495 m n. m.) vyštverali. A ja som mohla vzdať poklonu nášmu nádhernému Slovensku tak, ako sa patrí – v kroji a v babkinej takmer 80-ročnej zástere ako pravá slovenská deva.
Bola to pre mňa doposiaľ najnáročnejšia túra, akú som kedy zažila. Boli sme však odhodlaní, že to zvládneme. Naša viera sa však miestami vytrácala. Čím sme boli k vrcholu bližšie, tým sa nám zdalo, že je ďalej… Ten Kriváň je ale potvora!
[ad][/ad]Celodenný „výletík“
Predtým, ako sa vyberiem na túru, vždy si o nej prečítam aspoň základné informácie. Chcem sa na ňu dokonale pripraviť, fyzicky i psychicky. Niekde som sa dočítala, že výstup na Kriváň sa považuje za síce náročný (prevýšenie 1 353 metrov), ale ide skôr o poldenný výlet, technicky jednoduchý a dá sa zvládnuť za šesť a pol hodiny…
Keď náhodou narazíte na tieto informácie – buďte obozretní! Nehovorím, vytrvalostný športovec alebo horský vodca, prípadne „profesionálny“ turista to môže za ten čas zvládnuť. Ak si však chcete túru užiť, pofotiť sa, pokochať sa výhľadmi a netúžite si tam vybehnúť ako kamzík, realita je úplne iná.
Na Kriváň sa dá dostať dvoma spôsobmi. Buď zo Štrbského plesa, alebo z Troch studničiek. My sme si zvolili druhý variant, keďže trasa je kratšia možno aj o dve hodiny. Túru na najznámejší štít by som charakterizovala ako celodennú, náročnú na kondičku aj technicky, poslednú hodinu už nechodíte, ale leziete po štyroch. Trvalo nám to 11 hodín a vrátili sme sa domov ako ranené, ale zato šťastné srny.
Moja kamarátka kosodrevina
V skorých ranných hodinách sme zaparkovali auto pri Troch studničkách. Približne po hodinke a pol lesom sme sa dostali do vytúženej kosodreviny. Prečo vytúženej? Začiatky sú pre mňa zakaždým utrpením. Najprv ma ovláda eufória, po chvíľke začínam dychčať a funieť, nasleduje spomínanie všetkých svätých, sem-tam slza. Ale keď sa dostanem do kosodreviny, konečne ma očaria nádherné výhľady a upokojím sa. S kosodrevinou som kamarátka. Ako cestou nahor, tak aj dole. Keď sa vraciam zo štítu, opäť po nej zatúžim, lebo viem, že ma po nej čaká už len les.
Mário nahodil aj tematický outfit a zobral si tričko s vyobrazením impozantného vrchu, ktorý na nás čakal tam hore. Správal sa ako pravý vodca turistickej expedície. Mňa s Nikou motivoval, sem-tam zvýšil hlas, ale postaral sa o nás, ako o dve malé dievčatká. A my sme ho aj väčšinou poslúchali. Zakazoval mi napríklad piť vodu! A ja som sa neraz za to na neho hnevala, aj keď, v podstate, mal pravdu. Veď nás čakali ešte hodiny chôdze… Čo ak by sa nám minula?
Túra na Kriváň je náročná aj tým, že cestou na štít nenájdete žiadny potok, aby ste si doplnili zásoby, neustále stúpate, žiadna dolinka, žiadny oddych, len kopec… Preto je potrebné mať so sebou dostatok tekutín. Minimálne tri litre na hlavu. Bez toho nech vám ani nenapadne tam ísť!
Pokračovanie článku s videom je na druhej strane.
[break][/break]Keď leziete po štyroch
Konečne sme sa asi po dvoch hodinách serpentínami kosodreviny dostali k rázcestiu v Krivánskom žľabe. Vtedy sa to začalo. Šliapanie sa pomaly menilo na túru po štyroch. Aj vy sa pomaly meníte z turistu na minihorolezca. Na smerovníku v žľabe je napísané, že na Kriváň to je ešte hodina a pätnásť minút. No, nie je to pravda…
My sme to dali niečo cez dve hodiny, a to sme naozaj robili minimálne prestávky. Poslednú asi polhodinu sa len škriabete. V tejto časti trasy veľa ľudí dostane krízu a premôže ich strach z výšok. Skaly sú neuveriteľne strmé a bez akýchkoľvek reťazí. Ja som tiež v jednom momente mierne spanikárila. Tesne pred vrcholom som zastala a nechcela som ísť ďalej. Rozklepala som sa. Mário s Nikou a okoloidúci turisti ma začali presviedčať, aby som to nevzdávala, aby som prekonala strach.
Štúr a rezne na štíte
Nakoniec som to, samozrejme, zvládla a o malú chvíľku som pyšne stála na vrchole. Presne tak, ako Ľudovít Štúr spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom, Michalom Miloslavom Hodžom a ďalšími slovenskými národovcami 16. augusta 1841, teda pred 179 rokmi. Ani sa nečudujem, že napísal o tomto štíte báseň s názvom Ku Kriváňu. Pre Štúra bol Kriváň najkrajším vrchom Tatier a symbolom veľkosti tohto horstva.
Pohľad z Kriváňa je prenádherný. Je to zaslúžená odmena za drinu, ktorú musí človek vynaložiť pri jeho dobýjaní. Smerom na západ vidíte celý Liptov, oči potešia aj Západné Tatry, na severe sa týčia poľské Tatry a juh zas okrášľujú Nízke. Jednoducho, všade, kde sa pozriete, zazriete množstvo vysokánskych štítov a vy si vtedy môžete povedať: „Teraz som vašou súčasťou aj ja.“
Na samotnom vrchole stojí dvojkríž. Keď som ho uvidela, roztriasla som sa. Nie zo strachu, ale z tej úľavy, že som tam.
Mário si pre nás pripravil prekvapenie. Keďže sme sa úspešne dostali až na vrchol symbolu Slovenska, z batoha vytiahol rezne. Pravé slovenské, od jeho mamky…
Trápenie cestou dole
Nadišiel čas na návrat. Čakala nás podstatne náročnejšia časť. Občas sme si museli pomôcť aj rukami… Vymysleli sme si aj vlastné názvy polôh pri schádzaní. Ak sme mali ísť tvárou ku skale, Mário kričal: „Choď na horolezca!“ Ak bolo jednoduchšie sadnúť si na skalu a zliezť po zadku, to bola technika „na princeznú“. Nikto nerozumel nášmu vlastnému turistickému jazyku.
Dole nám to trvalo rovnako dlho, ako vyjsť hore. Predbehli nás malé deti a sem-tam aj svižnejší dôchodca. Opatrnosti však nikdy nie je nadostač.
Myslím si, že mnoho turistov je veľmi nezodpovedných. Nechcem nikoho uraziť, ale hádajte, kto mal sandále na nohách? No a vyparádené Slovenky v plátenkách vyzerali, akoby išli na nákup do Auparku. Ani neviem, či tam na Kriváni neostali s plačom a pľuzgiermi.
Keď sme sa dostali ku kosodrevine, vybrali sme turistické paličky, ktoré nám tentoraz poslúžili ako barly. Ledva sme sa vliekli, ale zvládli sme to!!!
Čo nás čaká nabudúce? Zaberák na kondičku – Slavkovský štít.
(Viac o mojich túrach na blogu www.smiskoupomape.sk)
Večer predtým, ako sme sa vybrali na Kriváň, som sa rozhodla, že na symbole Slovenska sa odfotím v tom najslovenskejšom, čo doma mám.
Zo skrine som vytiahla svoj kroj, ktorý mi kedysi šila moja krstná, keďže som absolvovala hádam všetky spevácke folklórne súťaže na Slovensku. Môj kroj je však jedinečný. Jeho súčasťou je totiž zástera mojej babky…
Moja milovaná babka sa narodila v Lysej pod Makytou v roku 1926. Žila na lazoch a príroda bola jej súčasťou až do konca života. Zomrela pred troma rokmi ako 91-ročná. Predtým mi však darovala svoju zásteru, ktorú si sama povyšívala a nosila ju ako 15-ročná. Vzácny odev má takmer 80 rokov a stále vyzerá ako nový.
Rozhodla som sa teda, že zásteru vynesiem až na vrchol Kriváňa. Chcela som si babku týmto gestom uctiť a poďakovať jej za to, že bola tou najlepšou babičkou na svete. Myslím, že už nikdy nestretnem takú obetavú, spravodlivú a dobrú ženu, ako bola práve ona. Ďakujem ti, babka, že som mohla byť tvojou vnučkou. A keďže si vždy chcela, aby som ti spievala, tak som ti jednu slovenskú pieseň na Kriváni aj zanôtila.
Mimochodom, bola som hlavnou atrakciou dňa. Hŕby Poliakov a Čechov ma natáčali a fotili sa so mnou. Keď som spievala, mala som síce veľkú trému, ale verím, že som mnohým spríjemnila túto náročnú túru. Odmenili ma potleskom.
Foto: Mário Patlevič
Zaujalo vás niečo vo vašom okolí? Napíšte nám na [email protected]
