Anton Mikolaj prežil komunistické peklo. Nezlomilo ho

Koncom 40. a začiatkom 50. rokov 20. storočia v Komunistickej strane Československa zúril vnútrostranícky boj medzi predsedom strany Klementom Gottwaldom a jej generálnym tajomníkom Rudolfom Slánským. Zvíťazilo Gottwaldovo vedenie strany a Slánský so svojimi prívržencami boli potrestaní nie straníckymi trestami, ale niekoľkoročným väzením či trestom smrti. 

Aj Rudolf Slánský bol odsúdený na trest smrti a popravený 3. decembra 1952 v Prahe. Zároveň sa začalo tzv. kádrovanie na všetkých úrovniach politického a spoločenského života. Jednou z obetí sa stal aj Košičan Anton Mikolaj.

Pamätná tabuľa, ktorú osadili na Hlavnej ulici začiatkom augusta tohto roku, je svedectvom a mementom o utrpení všetkých obetí komunistického režimu v ich boji za slobodu a demokraciu. „Komunistický režim nemohol všetkých triednych nepriateľov odsúdiť a uväzniť, preto zriadil vojenské tábory nútených prác, ktoré boli aj v iných socialistických štátoch. V nich namiesto základnej vojenskej služby vykonávali ťažké práce v baniach či v kameňolomoch ,politicky nespoľahliví‘ muži,” povedal Peter Sandtner, predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska.

Ťažká skúška života

Dnes 89-ročný Anton Mikolaj drží v ruke index právnickej fakulty na Karlovej univerzite v Prahe. Po šiestich semestroch musel štúdium na dva roky prerušiť pre svoje postoje k vtedajšiemu režimu. Do evidenčného listu branca mu škola napísala posudok, ktorý v 50. rokoch 20. storočia prakticky znamenal koniec jeho vysokoškolskému štúdiu a kariéry. „Menovaný prepadol v škole z marxizmu-leninizmu a z politickej ekonómie.Tieto vedy úmyselne zosmiešňoval a zľahčoval. Celkovo mal zlý postoj k štúdiu. Politickej práci sa na fakulte dlhodobo vyhýbal,” číta zo svojho posudku rodený Košičan ocenený medailou za utrpenie spôsobené komunistickým režimom. S touto charakteristikou bol okamžite odvedený do armády na základný trojtýždňový poradový výcvik. Po ňom mu oznámili, že bol zaradený k pomocným technickým práporom (PTP).

Poškodila modrá krv

Do jeho spisu sa dostal aj kuriózny zápis, na ktorom ale neniesol najmenšiu vinu. Jeho kamarát, s ktorým býval v Prahe v jednoizbovom byte, sa rád chválil, že má „modrú krv”, teda že je potomkom šľachticov. „Dnes to už môžem povedať, keďže Michal Celder zomrel, že s najväčšou pravdepodobnosťou nemal modrú krv. No keďže sa vedel v spoločnosti správať a mal šľachtické spôsoby, zaberalo to najmä na nežnejšie pohlavie. Ja som na to doplatil hneď dvakrát – raz, keď som sa musel vysťahovať z bytu, keďže si tam doniesol jednu zo svojich lások, a druhý raz, keď mi priateľstvo s ním spočítali vojaci,” dodáva so smiechom Anton Mikolaj.  

Namiesto zbrane krompáče

Príslušníci PTP slúžili v Československej armáde bez zbraní. Pracujúci ľud im samopaly do rúk nezveril, keďže boli politicky nespoľahliví. Do práce chodili každý deň päť kilometrov pešo v každom počasí na výkopové práce.

„Majster sa ma opýtal: ,Čo ste študovali? Právo? Choďte a zoberte si lopatu a krompáč.‘ Ďalší študoval medicínu. Veľmi dobré, povedal majster. Choďte do skladu a zoberte si krompáč a lopatu. Bolo to celkom vtipné, ale nebola lopata ako lopata. S ťažkou a hrubou násadou ste mohli celý deň pracovať a nič z tej kopy piesku či hliny neubúdalo. Potom sme prišli na to, že potrebujeme tenkú násadu, aby v ruke dobre sedela. Takú lopatu, ale ani krompáč, sme po práci neodovzdali a v noci sme si ju skryli do lesa.”

Poriadok musí byť

Tresty sa udeľovali podľa nálady veliteľov. Aj doslova za hlúposti. „Pri hlásení svojho mena som hneď dostal desať dní väzenia, po povinnej odpovedi ,Slúžim ľudu‘ ďalších pätnásť.” Deptanie bolo na dennom poriadku. Velitelia ich považovali za odpad spoločnosti, a tak sa k nim aj chovali. „Hneď pri dennom nástupe nám veliteľ jasne povedal, čo si o nás myslí. Keby bola vojna a naše tanky by sa pri útoku potrebovali dostať cez rieku, vás by sme do nej nahnali, po vašich hlavách by prešli a zvíťazili…”

Krvavé plachty

Mikolaj slúžil v Mimoni v rokoch 1952 až 1954. 

„Bývali sme v drevených barakoch mimo vojenského útvaru. V izbe s rozlohou 36 metrov štvorcových nás bolo osemnásť. V zime tam bola neznesiteľná zima, v lete obrovská horúčava. Najhoršie boli ale ploštice. Keď došiel raz za čas na kontrolu vojenský lekár a videl ma, vyslovil len jednu vetu: ,Keby som nevedel že ste muž, poviem, že ste žena po menštruácii.‘ Tak som mal dokrvavenú plachtu od poštípania plošticami,” dodáva Mikolaj a pokračuje: „Len za jednu noc sme ich nazbierali do dvojdecovej fľaše a tú sme chceli odovzdať ako dar ministrovi národnej obrany generálovi Čepičkovi. Našťastie nás niekto udal, inak by to skončilo s oveľa vyššími trestami.”

Strelený film

Verejnosť pozná príslušníkov pomocných technických práporov najmä z filmu Čierni baróni. 

„Ja si myslím, že to bol trošku strelený film. Absolútne nevystihol najmä atmosféru strachu, ktorú sme denno-denne zažívali. Veď sme ani nevedeli, ako dlho tam budeme, keďže každým rokom sa náš pobyt mohol skončiť, ale aj predĺžiť. Bolo to na dobu neurčitú, takže sme ani nevedeli, kedy a či vôbec sa vrátime domov.”

Presný počet príslušníkov PTP nie je známy. Len z Košíc ich boli stovky, dnes ich žijú už iba desiatky. „Ja mám dobrú náladu, mojou životnou filozofiou je totiž humor. Čo bolo zlé, som hodil za hlavu, do budúcnosti sa pozerám s optimizmom,“ dodal na rozlúčku 89-ročný Anton Mikolaj. 

(DB)