Budova Štátneho divadla má 120 rokov

Bol štvrtok 28. september 1899. Vo svete sa veru nič podstatné nedialo. Ale obyvatelia Košíc boli vo veľkom očakávaní. Večer sa pre nich otvorili brány novej budovy divadla v samom srdci mesta. Jedna z najkrajších divadelných budov v strednej Európe oslavuje 120. narodeniny.  

Profesionálne kočovné divadelné skupiny občas zavítali do mesta už v priebehu 17. storočia. O sto rokov neskôr herci hrávali v provizórnych drevených búdach, ktoré si zvyčajne pre svoju činnosť aj postavili. Ich návštevnosť však bola väčšinou slabá, keďže ľudia sa báli požiaru. Šľachta vtedy vyvinula tlak na mestskú radu, aby konečne odsúhlasila výstavbu murovaného divadla.

V centre mesta od roku 1789

Začiatkom mája 1786 mesto skutočne rozhodlo o jeho postavení a o dva roky neskôr sa začalo s výstavbou prvého kamenného divadla v Košiciach. Hrubú stavbu dokončili v roku 1789, na interiéroch sa však pracovalo ešte v priebehu nasledujúceho roka. Staré košické divadlo bolo situované na Hlavnej ulici, približne v mieste dnešného.

Architektka Emília Jonášová, ktorá o košickom divadle napísala viacero diel, spomína, že v priebehu svojej existencie sa na žiadosť divadelných spoločností počet miest v hľadisku niekoľkokrát zvyšoval až na 1000 miest a že o mestskú licenciu súperili riaditelia najlepších spoločností. 

Vypísali súťaž

Koncom 19. storočia potrebovala budova divadla opäť rekonštrukciu. „Jej stav bol havarijný, čo potvrdil aj požiar v kotolni divadla 8. januára 1888. V tom čase však už mestská rada rozhodla o stavbe novej budovy,“ uvádza Viera Dlháňová na stránke theatre-architecture.eu, ktorá sa venuje divadelnej architektúre. Hlavným argumentom v prospech tohto riešenia bolo zistenie, že komplexná oprava starej budovy by stála toľko ako postavenie novej. V roku 1891 bola vypísaná architektonická súťaž na novostavbu.

Výsledky súťaže boli pre mesto rozčarovaním. Ako ďalej píše Emília Jonášová, „napriek tomu, že mesto priamo vyzvalo do súťaže viacerých významných architektov krajiny, v termíne predložili spoločný návrh jedine Ignác Alpár a Gejza Györgyi.“ Celkovo bol počet účastníkov súťaže malý. Porota sa zišla 23. januára 1892 a napriek tomu, že vyjadrila nespokojnosť, udelila návrhu architektov Alpára a Györgyiho prvú cenu s tým, že po doriešení nedostatkov môžu projekt realizovať. 

Drevný trh

Divadlo malo stáť na košickom Drevnom trhu. Proti tomu sa však medzi Košičanmi zdvihla vlna odporu. Správa z pamiatkového výskumu cituje aj dôvody: „Darmo by sme postavili divadlo na Drevnom trhu alebo ďalej od mesta. Bolo by to únavné pre publikum, odrádzalo od návštev a škodilo rozvoju košického divadla.“ 

Mestské zastupiteľstvo bolo nútené stavať na mieste starého divadla na Hlavnej ulici. Keďže plány Alpára a Györyiho rátali s umiestnením budovy na Drevnom trhu, musela sa vypísať aj nová súťaž. Došli tri návrhy, medziiným aj návrh dvojice architektov Adolfa Lánga a Antala Steinhardta. Mestská rada s nimi nakoniec v januári 1897 podpísala dohodu. Architekti mali so stavbou začať 2. augusta 1897 a dokončiť ju 1. septembra 1899.

Slávnostné otvorenie

Počiatok stavebných prác sa síce kvôli administratívnym prieťahom so zmluvou oddialil o niekoľko mesiacov, už v apríli roku 1898 však bolo prízemie a štvrtina javiska hotové. O dva mesiace nato bola pod strechou celá stavba. Divadlo stavali stavitelia Michal Repaszký, Arpád a Géza Jakabovci. Dokončené ho slávnostne otvorili 28. 9. 1899. Na úvod slávnostného programu uviedli predohru k opere Ferenca Erkela Bánk Bán, po nej dramatický výjav Antala Váradyho Sen pani Déryovej a nakoniec drámu Józsefa Katonu Bánk Bán.

Štýlový interiér

Interiér prišiel na rad po dokončení stavby. Budapeštiansky sochár Ede Mayer robil kamenné sochy na priečelí, čalúnnické práce a drevené obklady miestna firma G. Studinka. Plastické dekorácie stien boli zadané budapeštianskej štukatérskej firme Karol Hofbauer. Štyri maľby na strope divadelnej sály s témami Shakespearových hier (Rómeo a Júlia, Sen noci svätojánskej, Trojkráľový večer a jedna neznáma hra), rovnako ako štyri grissailové lunety na strope (múzy hudby, tanca, poézie a dramatického umenia) a pôvodná opona sú dielom viedenského maliara Peregrina von Gastgeb. Kamenosochárske práce zverili budapeštianskemu sochárovi Alajosovi Vögerlovi.

Dovŕšením sochárskeho programu na vrchole kupoly je monumentálna postava Aurory – Zorničky s pochodňou v ruke, ktorú počas veľkej rekonštrukcie pred necelými tridsiatimi rokmi vytvoril košický sochár Arpád Račko.

Nadaný architekt

Architekta Adolfa Lánga označuje história za jedného z najnadanejších európskych architektov 19. storočia. Bol rodákom z pražského Smíchova. Už ako 23-ročný mal za sebou výstavbu palácových domov na významnej Andrássyho ulici v Budapešti a ako 25-ročný sa stal víťazom prestížnej medzinárodnej súťaže za návrh budovy Umeleckej galérie v Budapešti. Budova Štátneho divadla je jeho vrcholným dielom. Divadlo je postavené v štýle eklektizmu s prvkami neobaroka a secesie. Právom je považovaná za architektonický klenot uznávaný a obdivovaný odborníkmi celej Európy.

Po vstupe do budovy aj interiéry udržujú návštevníkov v slávnostnej nálade. Riešenie budovy je jednoduché, účelné a dôvtipné. Harmónia interiéru vrcholí v sále hľadiska, ktoré je vysoké 16 metrov. Krásu priestoru dokresľuje intimita lóži a prvky cennej maliarskej a sochárskej výzdoby.

Farebnosť štúk, bohato tónovaných do odtieňov pastelových farieb umocňuje bohaté zlátenie. Harmonický súlad farieb dopĺňajú rubínové zamatové poťahy a koberce. Celok po rozsvietení lustra budí dojem klenotu.

Ďalšie rekonštrukcie

Budova prešla na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia úspešnou komplexnou rekonštrukciou a zaradila sa znova medzi najkrajšie divadlá v Európe. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že Európska komisia pre obnovu pamiatok v Bruseli bola jedným z podstatných finančných garantov rekonštrukcie. Ďalšia čiastočná rekonštrukcia sa uskutočnila v rokoch 2016 a 2017. 

Mali by sme byť všetci hrdí, šťastní a vďační

„Keď som v roku 1997 vstúpil pri svojom dirigentskom debute v opere Nabucco do orchestrálnej jamy a pozrel sa do zaplneného hľadiska, prešlo mnou neskutočné vnútorné chvenie,“ spomína na svoj prvý dotyk s divadlom jeho terajší generálny riaditeľ Igor Dohovič. 

„Chvenie spôsobené atmosférou a krásou, ktorú som cítil a videl. Zimomriavkyz toho, že sa stávam súčasťou tejto nádhernej budovy, ktorá privítala neuveriteľné množstvo umeleckých osobností svetovej úrovne. 

A opakovalo sa to nespočetnekrát pri premiérach a reprízach opier, operiet, baletov a muzikálov.“

I. Dohovič hovorí, že by sme mali byť hrdí, šťastní a najmä vďační tým, ktorí ju pred 120 rokmi postavili. V roku 1899 Košičania celý deň na Hlavnej ulici čakali na to, kedy sa budova otvorí a uvidia aj zvnútra krásu, ktorej výstavbu si vybojovali. „Bol by som rád, keby narodeniny ‚srdca‘ košického centra boli začiatkom novej etapy košického divadla. Etapy, keď podobne ako pred 120 rokmi, bude každý Košičan stále viac hrdý na to, že tu má naše divadlo, skvost umenia, žriedlo umeleckých zážitkov, nielen geografické, ale aj umelecké centrum Košíc.“

Zo svojej súčasnej pozície chce spolu s celým tímom zamestnancov urobiť pre to maximum. „Ako každá historická budova, aj tá naša si vyžaduje náročnú starostlivosť a údržbu. Po veľkej rekonštrukcii pred tridsiatimi rokmi a čiastočnej pred tromi rokmi veríme, že dokážeme nájsť prostriedky na to, aby sa obnova budovy úplne dokončila a aby na ňu mohli byť Košičania hrdí aj ďalšie stovky rokov.“

Pre každého herca je dôležitý prvý dotyk

V súboroch Štátneho divadla sa vystriedali mnoho hercov, spevákov i hudobníkov. Väčšina z nich si však navždy zapamätala prvý dotyk s budovou.

Róbert Šudík hrá v Košiciach od roku 1988. „Hovorí sa, že prvý pocit je vždy najdôležitejší. Nedá sa vziať späť, nedá sa vylepšiť, nedá sa zhoršiť. Prišiel som z nádherného malého prešovského divadla a mal som predstavu, že ma môže objímať len malé divadlo. Z košického bol prvý dojem, že na veľkosti nezáleží. Záleží na duchu, ktorý v tej budove je. A musím povedať, že ma objalo aj košické divadlo. A čo už môže byť zlé na objatí? Vždy je to pri príchode na javisko veľká sila. Úžasná na týchto historických divadlách je napríklad akustika. Vec, bez ktorej je herec stratený. Pocit, že ma určite počujú až tam hore, na kikirikí, vďaka pánovi Langovi, je veľmi príjemným pocitom istoty. Aj preto by som bol rád, keby táto naša krásna historická budova v najbližších 120 rokoch nestratila akustiku a objatie.“ 

Herečka Ľuba Blaškovičová na javisko historickej budovy vstúpila 1. júna 1978. „S úžasom som pozerala až na ‚kikirikí‘ a vzápätí obehala všetky balkóny a lóže. Ponurosť šatní a chodieb kompenzovala desaťročia kumulovaná energia hľadiska a javiska. Keď som si počas skúšok Diderotovej Mníšky, v ktorej som hrala hlavnú postavu a počas hry som si viac ako stokrát kľakla a vstala, dovolila v prvom rade vyložiť si unavené nohy na orchestrisko – starší kolega mi ich nahnevane zhodil so slovami – toto je kultúrny svätostánok! – veľmi som sa hanbila. Neskôr som pochopila jeho slová, a viem, že mal pravdu. Keď sme hrali posledné činoherné predstavenie pred rekonštrukciou v roku 1986, starší herci sa neubránili slzám… Cítili, že sa na tie dosky už nikdy nevrátia. Videla som úžasné divadelné scény v Paríži či Miláne, ale keď som sa sama dotýkala počas rekonštrukcie fresiek na strope – búšilo mi srdce nielen preto, že som stála na vysokánskom lešení, ale bola som hrdá, že mám šťastie hrať v takej nádhere.“ 

V divadelnej sezóne 2002/03 zavítal na košické divadelné dosky Martin Nahálka. Na konci predchádzajúcej sezóny sa vrátil ako hosť v inscenácii Adamove jablká. Hovorí, že Košice sú pre neho začiatkom jeho kariéry v Donovi Juanovi. „Prišiel som sem ako malý chlapec do veľkého divadla. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientoval. Je to určite jedno z najkrajších divadiel na Slovensku. A máme ich tu dosť. Peknú historickú budovu majú v Spišskej Novej Vsi, v Prešove, ale Košice sú v tomto naozaj výnimočné. A určite by táto budova mala ešte minimálne ďalších 120 rokov stáť na piedestáli slovenského divadelníctva.“