Historici našli neznáme obete okupácie. Sú medzi nimi aj Košičania

V Košiciach ľudia nezomierali len prvý deň invázie na Námestí osloboditeľov. Tragické udalosti sa stali aj neskôr a na iných miestach.

Prebádali dostupné české a slovenské archívy bezpečnostných zložiek a priniesli doteraz najucelenejší zoznam obetí, ktoré zomreli v Československu v dôsledku invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Obsahuje mená 406 usmrtených. 

Historici z Vojenského historického ústavu v Prahe Prokop Tomek a Ivo Pejčoch vo svojich dvoch knihách z roku 2015 a 2017 zmapovali nielen prvé dni a týždne okupácie, ale aj celé obdobie až do definitívneho odchodu sovietskej armády v roku 1991. 

Aj keď údaje nie sú také podrobné ako pri postihnutých okupáciou na území Česka, v popísaných slovenských prípadoch možno nájsť viacero udalostí spätých s Košicami. Publikácie prinášajú mená doteraz známych siedmich košických obetí, ktoré si vyžiadala streľba 21. augusta 1968. Došlo k nej na Námestí osloboditeľov, kde sa ľudia pokúsili stavaním barikád a hádzaním kameňov zastaviť konvoj obrnených vozidiel. Tri z týchto obetí zasiahli guľky tento deň v iných častiach mesta.

Už nie sú len štatistika 

O týchto mŕtvych z prvých hodín obsadenia krajiny cudzími vojskami českí historici uvádzajú detailnejšie informácie. „Vďaka ochote archívnych inštitúcií a príbuzných obetí jednotliví zomrelí prestávajú byť štatistickým údajom,“ píše k tomu webstránka ústavu v príspevku o krste druhej publikácie. Zaujímavý je napríklad príbeh Jána Lászloá, vyučeného obuvníka, ktorý býval vo Veľkej Ide, a v Košiciach ho zastrelili vo veku 53 rokov. Bol odporcom komunistického režimu a politickým väzňom. Vo februári 1953 ho Krajský súd v Košiciach odsúdil na päť rokov za napomáhanie k trestnému činu opustenia republiky. Rok predtým sa totiž pokúsil previesť skupinu priateľov do Nemeckej spolkovej republiky. Skupinu zadržali na hraniciach.

K prvým siedmim usmrteným v Košiciach Tomek a Pejčoch pridávajú Jána Bajtoša a Ignáca Šablatúru, ktorí zahynuli ešte do konca roka 1968. Obidvaja sa objavili už v roku 2013 v zozname obetí, ktorý aktualizoval Ústav pre štúdium totalitných režimov Českej republiky. 

Kapitána ŠtB zastrelil dezertér

Vojenskí historici ich prípady lepšie zrekonštruovali. Bajtoš bol kapitánom Štátnej bezpečnosti a v septembri 1969 ho pri jeho chate v Kavečanoch zastrelil dezertér sovietskej armády Grigorij Alexejčuk (22). „Zlodej Alexejčuk otvoril dvere a keď zbadal neznámeho muža, päťkrát na neho vystrelil z pištole Stečin. Z takej krátkej vzdialenosti prakticky minúť nemohol,“ opisuje kniha. Zbeha potom začala bez milosti stíhať sovietska zásahova jednotka.

Historici z dobových záznamov zistili, že ho vypátrali  u „ženy rómskeho pôvodu“ Alžbety Gronzíkovej. V jej byte sa vrah skrýval štyri dni a vôbec z neho nevychádzal. Zatkli ho v spánku. Sovietsky vojenský súd ho odsúdil na pätnásť rokov väzenia.

Disciplinárny delikt 

Štrnásťročný Šablatúra tragicky zomrel v októbri 1968 v Košickej Novej Vsi. Kalašnikovom ho nechtiac zastrelil jeho maloletý bratranec. Chlapec v dočasnom vojenskom tábore zdvihol voľne položenú a nabitú zbraň zo zeme. Slovenská vojenská prokuratúra zistila, že trestne zodpovední za to boli dvaja sovietski vojaci. „Trestné konanie ale proti nim nebolo začaté, prípad bol k disciplinárnemu potrestaniu postúpený ich veliteľovi,“ vyplýva zo záznamov takzvaného Vládneho splnomocnenca pre záležitosti dočasného pobytu sovietskych vojsk.

Koncom septembra 1968 zomrel v nemocnici v Šaci Štefan Sabol. Postrelili ho pred krčmou v Malej Ide, kde po sebe pálili opití sovietski vojaci. Zahynul aj sovietsky poručík, za čo páchateľovi potom vymeral vojenský súd trest smrti.

Doteraz neznáme prípady obetí na životoch pri mimoriadnych udalostiach, ktoré spáchali sovietski vojaci, sa viažu na dve desaťročia po decembri 1968. V ňom postupne miznú usmrtenia spôsobené strelnými zbraňami. Najpočetnejšími prípadmi protiprávneho konania okupantov sa stali dopravné nehody. Do roku 1991 historici napočítali viac ako 250 mŕtvych v dôsledku autohavárií na území Československa.

Permanentné ohrozenie 

„Sovietske vozidlá sa mohli pohybovať kdekoľvek a kedykoľvek na území ČSSR bez predchádzajúceho ohlásenia. Občania na cestách sa dostali do stavu permanentného a nepredvídateľného ohrozenia,“ vysvetľujú historici.

Osudným sa to stalo aj 19-ročnému Košičanovi Milanovi Saxovi. V júli 1983 išiel motocyklom Jawa po vtedajšej Švermovej ulici. Na jednej z križovatiek do neho narazil nákladný automobil GAZ 66 sovietskej armády.  Vážnym zraneniam krátko po prevoze do nemocnice podľahol. Na motorke sa s nim viezla kamarátka, ktorá nehodu prežila. Vojenská prokuratúra v Prešove vodiča, vojína Andreja Grigorjeva z vojenského útvaru v Miloviciach, obvinila z ublíženia na zdraví a sovietsky vojenský súd ho odsúdil na tri roky. Tomek a Pejčoch k tomu ale poznamenávajú, že súd zároveň dospel aj k záveru, že Saxa mal na nehode 25-percentnú účasť. „Motiváciou pre toto rozhodnutie bola snaha vyplatiť československému štátu len zlomok regresívnej náhrady a pozostalým len nepatrné odškodné,“ napísali autori.

Udalosť je výnimočná aj tým, že zbytočná smrť vyvolala v Košiciach verejnú odozvu. Večer deň pred pohrebom sa na mieste nehody zhromaždilo asi sto osôb vrátane matky obete. Podľa správ Zboru národnej bezpečnosti najmä mladí ľudia so zapálenými sviečkami chceli vyjadriť protest proti tomu, že tragédiu zavinil sovietsky vojak. 

Odškodné až po zmene režimu

Historici z českého ústavu v knihe uverejnili fotografiu Saxu. „Fotografie z nehody v spise neboli. Odškodnenie dostala rodina až po roku 1989. Za smrť bola jednotná výška odškodnenia,“ povedal pre denník KOŠICE:DNES Tomek. Podľa uznesenia federálnej vlády z roku 1991 to bolo stotisíc korún. 

Jedným z dôvodov množstva nehôd vojenskej techniky bola neznalosť a nedodržiavanie dopravných predpisov sovietskymi vodičmi, ktorí veľakrát pochádzali z odľahlých častí Sovietského zväzu a neboli zvyknutí na pomerne hustú stredoeurópsku premávku. Častou príčinou stretov bolo riskantné predbiehanie v dlhých kolonách, v ktorých armádne vozidlá jazdili vo dne v noci. 

Do tejto kategórie spadá už skôr publikovaný prípad Jána Sekela, zástupcu oddelenia náčelníka VB v Košiciach, ktorý býval v Krásnej. Koncom októbra 1968 jeho auto v obci Slanec začal predbiehať sovietsky konvoj. Jedno z vozidiel ťahalo za sebou na oceľovom lane mínomet, ktorý Sekelov automobil zachytil. Odhodil ho na betónový mostík, kapitán Sekel zomrel v dôsledku roztrhnutia srdca.

Českí historici túto problematiku uzatvárajú tak, že pravým vinníkom nehôd neboli jednoduchí vojaci, ale sovietske velenie. Na nezmyselné jazdy vnútrozemím vysielali konvoje ťažkých vozidiel, ktoré na bežné civilné cesty vôbec nepatrili a vytvárali silné rizikové prostredie.

Na Námestí osloboditeľov mali mŕtveho aj Sovieti

V prvý a najkrvavejší deň okupácie, 21. augusta 1968, na Námestí oloboditeľov nezahynuli len Slováci.

Počas šialenej streľby, pri ktorej dezorientovaní vojaci pálili okolo seba aj naslepo, zahynul sovietsky vojín Ivan Virin. Sovietska strana to prehlásila za akt kontrarevolúcie. „Prehliadka mŕtvoly však jasne preukázala, že išlo o streľbu v bezprostrednej blízkosti. Musel ho teda zastreliť vojak z rovnakého obrneného transportéra,“ hovorí Milan Bárta z Ústavu pre štúdium totalitných režimov.

Odvoláva sa pritom na vyšetrovanie slovenskej Verejnej bezpečnosti. V hlásení jej košickej mestskej správy sa píše, že vojak bol usmrtený „zásahom strely sovietskych zbraní“. Podľa dokumentu boli ďalší dvaja Sovieti v centre Košíc zranení. Ruský web cgv.org.ru zhromažďuje mená vojakov sovietskej armády, ktorí zahynuli v Československu od roku 1968 až 1991. Virina uvádza pod menom Viršič s tým, že pochádzal z bieloruskej dediny pri meste Lida, v ktorom je aj pochovaný.