Iveta Radičová: Necítim sa pripravená na prezidentský súboj

Bola prvou premiérkou Slovenskej republiky, no jej vláda po necelých dvoch rokoch v apríli 2012 predčasne padla. V rámci Košického ekonomického fóra v stredu v preplnenej aule Technickej univerzity prednášala na tému Moderný sociálny konflikt a výzvy pre Slovensko. Iveta Radičová prijala pozvanie politického komentátora Petra Schutza do relácie Simultánka televízie KOŠICE:DNES.

V súčasnosti je aktuálnou téma prezidenta, keďže Andrej Kiska sa zatiaľ nevyjadril, či bude kandidovať. Nedá mi s tým teda nezačať – nemáte v úmysle vstúpiť do ringu ešte raz? 
Túto otázku dostávam opakovane, ale myslím, že raz som to už v prezidentských voľbách skúsila v roku 2009 a v súboji s Ivanom Gašparovičom som prehrala. Púšťať sa znova do takéhoto boja chce veľké odhodlanie, motiváciu a musíte prísť s ponukou, ktorá osloví. Necítim sa pripravená na takúto situáciu, nemám na to vnútornú motiváciu. 

Ale ak ako občianka Slovenskej republiky máte možnosť zlepšiť tento štát, necítite nejakú vnútornú povinnosť?  
Cítila som ju intenzívne vtedy, keď som sa volieb zúčastnila. Žiadala som o dôveru občanov, ale prehrala som. Na Slovensku je veľa osobností, ktoré by túto funkciu vedeli vykonávať dobre a zodpovedne. 

Myslím, že by sa nám hodila žena vo funkcii prezidenta. Premiérka je podľa mňa náročnejšia funkcia, o tom viete svoje, keď ste sa v minulosti ocitli uprostred politických bojov, ktoré boli, podľa môjho názoru, už nad vaše možnosti. Ako prezidentke by sa vám to nestalo…
Oveľa zásadnejšie je podľa mňa to, či robíte reálnu politiku a rozhodujete v čase konjunktúry, alebo preberáte krajinu s 8-percentným deficitom v procedúre okliešteného štátneho rozpočtu so skoro 15-percentnou nezamestnanosťou. Ten tlak je úplne iný. Bolo to kritické obdobie, keď sa muselo dohadovať na veľmi nepopulárnych opatreniach. Je to skrátka iná situácia, ako keď môžete rozhodovať v čase ekonomického rastu a klesajúcej nezamestnanosti.

Keď sa spätne vrátime k roku 2011, urobili by ste všetko tak, ako ste urobili, alebo by ste niečo zlepšili, aby sa vláda nerozpadla?
Iba somárik zopakuje tú istú chybu. Rozmýšľajúci človek hľadá ponaučenie z toho, čo má za sebou. Pokúsila by som sa iným spôsobom zvládnuť súboj o generálnu prokuratúru, ktorý bol rozhodujúci a zásadný, pritom nechutný a podrazácky. Ťahal sa desať mesiacov a bolo to nesmierne ťažké obdobie. Zvolila by som inú taktiku, ale z boja necúvla.

Dalo by sa vám vyčítať, že generálny prokurátor by mal byť nezávislý a v tom čase šlo o mocenský zápas. Nebolo vhodnejšie hľadať inú osobu, ktorá by prekryla opozičné aj koaličné pole, a nie sa držať politickej nominácie?
Vôbec nešlo o politickú nomináciu, pán Hrivnák bol prokurátorom, o ktorom sa všetci vyjadrovali pozitívne, navyše ja som ho vôbec nepoznala. Do hry po jeho neúspechu vstúpil pán Čentéš, ktorý takisto nebol politickou nomináciou. Vtedy šlo o súboj zotrvania pána Trnku na poste vrátane celej hierarchie moci. 

Keď sa pozrieme na Luciu Žitňanskú – tá musela robiť veľa morálnych kompromisov, aby pretlačila niektoré zákony. Aj vy ste sa na to mohli dívať tak – niekde ustúpim a odmenou mi bude niečo, čo je podľa mňa pre ľudí dobré…
Nám sa podarilo pretlačiť zopár neodškriepiteľných vecí dobrých pre ľudí. Od registra zmlúv cez zásadné zmeny v súdnictve. Ako inak by sa občania dozvedeli a mohli zasiahnuť voči zneužívaniu verejných financií? Je to základný nástroj proti korupcii, ktorý po nás aplikovala aj Česká republika. Nie náhodou dostalo Slovensko cenu Freedom award.

Keď sa ale pozriete na situáciu s korupciou dnes, tak sa zhoršuje. Škandálov je viac a zákon nepomáha. 
Na to, aby zákon fungoval, musia byť splnené zásadné podmienky. Jednou je personálne obsadenie daných inštitúcií. Je potrebná aj „zelená” pre inštitúcie, ktoré nesú zodpovednosť za vyšetrovanie, aby ho mohli vykonávať. Je to aj o personálnom obsadení a profesionalite a charaktere policajtov, vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, aby nezametali problémy pod koberec. To sa však dá len vtedy, ak funguje princíp osobnej zodpovednosti a osobných trestov.

Voči vášmu názoru som skeptický, keďže za tých viac ako dvadsať rokov sa tak prekryli a zrástli prokurátori z istej triedy s podsvetím, že tieto vzťahy nevyrieši ani predseda vlády.  
Znamená to teda, že máme rezignovať a nič nerobiť? Aj Česká republika zmenila úplne systém prokuratúry. Tak sa musí zmeniť aj postavenie policajnej inšpekcie, zmeniť voľba ústavných sudcov. Na to všetko potrebujete ale väčšinu v parlamente. 

Práve Česká republika ukazuje, že to nefunguje. Aj tam majú škandál za škandálom.
Jemne protirečím, keď sa pozriete na výmeny premiérov, koľko ich padlo a koľkí boli potrestaní za kauzy. Nie je pravda, že by nesiahala aj po politických špičkách.

Siahala, ale selektívne. Napríklad Babiš, ktorý je aj nie je trestne stíhaný…
Babiš bol legitímne a legálne zvolený napriek tomu, že informácie o ňom občania vedeli. Keď sme zažívali obdobie mečiarizmu, bol tu únos, boli vraždy, bola noc dlhých nožov, vyhodenie poslanca z parlamentu, pseudodemokracia aj vysoká nezamestnanosť. Ale HZDS získala najviac percent v roku 1998. Napokon v 2006 získali dostatok percent, aby boli znovu súčasťou vlády, následne ich čelný predstaviteľ vyhral prezidentské voľby. Ťahalo sa to vyše 16 rokov. Táto voličská zotrvačnosť funguje dodnes.

Smer po škandáloch s dvoma vraždami a po odstúpení Fica aj Kaliňáka stratil 5 percent. Je to podľa vás ako sociologičky veľa alebo málo?
Je to veľká zmena na slovenské pomery voči politickej strane. Smer SD aj jeho koaliční partneri sa rozhodli zaplatiť cenu za udržanie koalície v podobe hlavy poslanca Fica a poslanca Kaliňáka, lebo vedia, že v tom čase by riskovali vo voľbách. Hra na hľadanie nepriateľa a vinníka niekde mimo je účinný prostriedok, ktorý môže udržať percentá pre Smer SD.

Možno by sa malo prejsť na niečo inovatívnejšie, obdobne ako tomu bolo v Maďarsku, kde si Orbán našiel konkrétneho nepriateľa… 
Skúšal to aj poslanec Fico s tým, že ide o prevrat organizovaný Sorosom. Jeho návnada však nezarezonovala. Nejde len o to, čo hrá strana pri moci v daných voľbách, ale aj o tom, aká je celková ponuka politického spektra. 

Vidíte na Slovensku nejaký relevantný rozdiel medzi našou a maďarskou opozíciou?
Áno, vidím ho v tom, že máme reálne v parlamente Kotlebu. Ak si všimnete merania verejnej mienky, celá situácia im postupne dvíha percentá. Zatiaľ čo opozičné strany SaS a OĽaNO sú stabilné. Týmto stranám vzopretie časti občanov nedvíha preferencie. Tak ako vládny Smer reaguje len v zmysle udržania moci a nepočúva odkaz občanov napriek tomu, že mu rozumie, obávam sa, že ani opozícia dobre neodčítala ich odkaz. Nie je to len odkaz o zastavení korupcie. Podľa môjho názoru je oveľa hlbší. Je o tom, že ľudia majú dosť politickej arogancie a majú dosť priepasti medzi politickou elitou a verejnosťou. Občania sa domáhajú úplne inej politickej kultúry.

Myslíte si, že to opozícia nevie vstrebať?
Neviem, či vie, ale nezareagovala na to. Naopak, pokračovala v kovbojskom strieľaní od pásu. 

Čo by ste robili na ich mieste? 
Jedna vec je poukázať na fakty a druhá vec je spôsob, ako to urobíte. Hra v politike len cez emócie je veľmi nebezpečná. Vyvoláva nenávisť, znásobuje agresivitu a zväčšuje napätie. Mali historickú šancu zareagovať ústretovo na dopyt časti nespokojných občanov.

(EH, SZ)