Jeden domov stratili, druhý vďaka dobrým ľuďom našli
Vianoce by mali byť sviatkom radosti a pokoja pre všetkých. Aj pre tých, ktorí sa ocitli uprostred životnej krízy a prišli o to najcennejšie – o domov a o rodinu. V Košiciach sa, našťastie, majú kam obrátiť. Musia však chcieť…
Najväčším zariadením v Košiciach, kde nájdu bezdomovci azyl, je Oáza v Bernátovciach. „Prichýlili sme 250 klientov, ktorým sme vďaka dobrým ľuďom mohli poskytnúť ubytovanie, jedlo a ošatenie. Dokonca u nás našli miesto aj opustené a týrané psy. Náš areál najmä s pomocou sponzorov, ale aj prácou našich klientov, stále vylepšujeme,“ mohla pred Vianocami skonštatovať manažérka útulku Jarmila Repovská na milej slávnosti pri príležitosti podávania sviatočnej kapustnice. Prvýkrát na nej mohla zahrať aj kapela s názvom Kalich zložená výhradne z klientov zariadenia, teda ľudí, ktorí sa ocitli v hraničnej životnej situácii. S pomocou osadenstva Oázy sa z najhoršieho dostali.
Cesta z pekla
Svoje prvé Vianoce v Oáze strávi Igor Lukáč. Človek, ktorý bol ešte nedávno špecialistom na informatiku a počítače. „Konkrétne boli mojou špecializáciou manažérske informačné systémy. Robil som pre firmy v Košiciach, ale aj pre Siemens v Bratislave. Potom som však pravdepodobne kvôli preťaženosti podľahol alkoholu. Dokonca do takej miery, že manželka podala žiadosť o rozvod. Chýbalo veľmi málo, aby som sa ocitol na ulici. Moji bratia ma presvedčili, aby som šiel na liečenie. Vždy však prišla recidíva,“ spomína na najťažšie chvíle.
Bez alkoholu je už polroka. Inak to v Oáze ani nie je možné. Keby niekoho nachytali, že je opitý, musel by zo zariadenia odísť. Igor však verí, že do pekla, z ktorého sa len ťažko dostáva, už neskĺzne.
„Ostal som bez rodiny, ale v rámci možností sa tu cítim celkom dobre. Snažím sa prispôsobiť si prostredie, pôsobím v útulku ako nejaký mediátor. Je tu veľa sporov medzi ľuďmi, ktoré vyplývajú z akejsi zatrpknutosti alebo závisti. Cítim však, že viacerí sa začínajú správať inak. Aj keď boli na dne, na ulici, sú to ľudia, ktorí majú svoj rozum a dá sa s nimi dobre vychádzať,“ hovorí vyrovnaným hlasom. Slzy v očiach sa mu objavia len pri zmienke o jeho dvoch synoch. „Nevyčítajú mi nič, ale sú smutní z toho, ako som dopadol. Neviem, či ich tieto Vianoce uvidím…“
Boží muž
V jednom z malých domčekov, ktorých je v areáli Oázy štrnásť, bývajú manželia Dušan a Emília Balogovci. Vnútrajšok domu svieti čistotou a vľúdnosťou obyvateľov, ktorí patria medzi klientmi zariadenia k najobľúbenejším.
„Prišli sme tu v máji, keď sme museli opustiť náš byt na Sládkovičovej. Chceli nás umiestniť na Luník IX, ale to sme odmietli. Vieme, ako to tam vyzerá a nechceli sme tam ísť. Takmer sme skončili na ulici. V poslednej chvíli som však našiel možnosť prísť do Oázy. A už sa odtiaľto nechcem nikam pohnúť. Riaditeľ, pán farár Peter Gombita, je pre mňa naozaj božím mužom. To, čo pre ľudí v núdzi robí, je neoceniteľné,“ hovorí Dušan.
V Oáze si dokonca začal plniť svoj sen – ako vyučený automechanik si zriadil v zadnej časti areálu autodielňu. „Už sa mi podarilo spojazdniť viacero áut. Ale máme ešte jeden sen – keďže s manželkou nemôžeme mať deti, chceli by sme si adoptovať dcéru mojej netere. S ňou chceme stráviť aj Vianoce,“ hovorí muž, ktorý sa v Bernátovciach našiel.
Nie sloboda, ale možnosť piť
Klienti, ktorí sa premrznutí a hladní dostali do Oázy priamo z ulice len nedávno, o sebe väčšinou hovoriť nechcú. S prísľubom zachovania anonymity nám jeden z nich porozprával, prečo sa nájdu aj takí, ktorí pomoc odmietajú.
„Stane sa, že niekto príde len vtedy, keď je už na tom naozaj veľmi zle a hneď, ako môže, tak chce odísť. Viacerým nevoňajú prísne protialkoholické pravidlá. Ale málokto z nich si to prizná. Hovoria, že sa necítia slobodní, alebo že nechcú byť niekomu zaviazaní. Najčastejšie im však ide o to, aby mohli chlastať. Keď sa opijú, tak nemyslia na svoj zbabraný život. Najmä na Vianoce je to však ešte horšie ako inokedy,“ tvrdí muž, ktorý sám niekoľkokrát z Oázy kvôli alkoholu odišiel.
[ad][/ad]Kde prichýlia ľudí v núdzi a bez domova
- Oáza – nádej pre nový život – Bernátovce, útulok a nocľaháreň
- Arcidiecézna charita – Bosákova ulica, útulok a nocľaháreň
- Arcidiecézna charita – Poľná ulica, útulok a nocľaháreň
- Arcidiecézna charita – Fialková ulica, útulok a nocľaháreň
- Psychosociálne centrum – Adlerova ulica, zariadenie núdzového bývania
- Psychosociálne centrum – Adlerova ulica, útulok
„Najdôležitejšie je dať ľuďom pocit domova“
Dušou zariadenia Oáza – nádej na nový život v Bernátovciach je jeho riaditeľ, farár Peter Gombita. Za jedenásť rokov už podľa vlastných slov pochopil, čo je pre ľudí v krajnej núdzi najdôležitejšie.
Charizmatický muž neraz chodí priamo do ulíc, aby so svojimi spolupracovníkmi poskytli na prvý pohľad ľudskej troske šancu na zmenu.
„Robím to už jedenásť rokov. Za ten čas som si uvedomil veľmi dôležitú vec. Najprv som si myslel, že im pomôžeme len tým, že im poskytneme strechu nad hlavou, ošatenie a jedlo. Až neskôr som zistil, čo je pre nich najdôležitejšie. Je to rodina, priatelia, niekto, s kým môžu prehovoriť,“ tvrdí farár Gombita.
Klienti Oázy sú podľa jeho slov ľudia, ktorí stratili naraz rodinu aj domov. „Stratili všetko, často aj sami seba. Preto sa opíjajú. Nevedia totiž zniesť triezvy pohľad na stratu a z ich pohľadu na nespravodlivosť, ktorú utrpeli,“ vysvetľuje kňaz.
Podľa P. Gombitu trvá tri až päť rokov, aby sa z toho dostali. Až potom sa vedia vrátiť niekam na počiatok, kde pochopia, že život nie je o smútku, alkohole, alebo drogách. „Stále im vysvetľujem, že tu majú domov. Snažím sa, aby kým sú tu, si pomáhali navzájom, aby sme im aspoň sčasti nahradili pocit domova. Potom doslova vidím, ako ožívajú. A sú schopní precítiť aj duchovnú stránku Vianoc. Teší ma, že takýchto klientov máme v našom zariadení čoraz viac. Práve pri nich si uvedomujeme, že naša práca má význam,“ hovorí riaditeľ Oázy Peter Gombita.
