Košičania žijúci v Spojenom kráľovstve majú strach

Na Britských ostrovoch k 17. marcu bolo nakazených vírusom COVID-19 1 950 ľudí, pričom už 56 podľahlo nákaze. Aj napriek tomu sú školy, nákupné či fitness centrá ešte stále otvorené. Podobne sú na tom aj hotely a reštaurácie. Neplatia tam takmer žiadne obmedzenia. Mnohí Košičania žijúci v Anglicku však majú strach a najradšej by sa vrátili na Slovensko. To však nie je možné.

Britský premiér Boris Johnson pred pár dňami na tlačovej konferencii uviedol, že vystavenie veľkej časti populácie vírusu vybuduje kolektívnu imunitu. Krajina tak bude podľa Johnsonovej vlády lepšie pripravená, ak by sa vírus na jeseň vrátil. Takisto odkázal, že ľudia budú umierať: „Pripravte sa na to,“ upozornil.

Košičania žijúci v Spojenom kráľovstve sú z podobných výrokov a z celej situácie zhrození. „Vláda síce žiada obyvateľov s dýchacími problémami, aby ostali doma, ale vo všeobecnosti hovorí, že zákaz hromadných verejných zhromaždení nezastaví šírenie. Nikto tu nechodí s rúškami, nákupné centrá a posilňovne sú otvorené ako keby sa nič nedialo,“ hovorí Alexandra, ktorá pracuje v meste Norwich ako manažérka hotela.

Má strach chodiť do práce, pretože sa denne stretne s desiatkami ľudí bez rúšok, rukavíc. Nakaziť sa môže kedykoľvek.

„Vo štvrtok bol u nás ubytovaný hosť. Nič by sa nedialo až na to, že nám v sobotu zavolal, že jeho žena má koronavírus a on je tiež možno nakazený. Teraz čaká na výsledky testov,“ opisuje svoj zážitok Košičanka.

Ihneď kontaktovala svojho nadriadeného, ako sa má k danej situácii postaviť a či na istý čas hotel nezavrú. Ten jej však iba odvetil, že majú izbu vydezinfikovať a ak prídu ďalší hostia, môžu ich pokojne ubytovať aj do spomínanej izby.

Našťastie ďalší hostia neprišli. Nadriadený mi tvrdil, že vírusy sa aj tak po dvoch dňoch zničia. Je to, jednoducho, skvelý prístup. Naše chyžné nemajú nariadené nosiť rúška a dokonca ani rukavice. Ja som im ich všetkým rozdala, ale ani jedna ich nevyužíva. Viete, ľudia sú tam z rôznych krajín a s rôznym prístupom a ak to nemajú prikázané vyšším manažmentom alebo vládou, tak to robiť nebudú.“

Ako manažérka im môže prikázať len pravidelne si umývať ruky, dezinfikovať kľučky. Alexandra vraví, že jej nadriadený mal oznámiť už včera, či ich hosť je nakazený. „Samozrejme, nám nikto nič nepovedal. Hotel nezavrú, pretože by prišli o tržby a keďže tu sa všetci tvária, že to je bežná chrípka, fungujeme ďalej. Chcela by som sa vrátiť aspoň na mesiac na Slovensko. Nie je to však možné, keďže sú zatvorené hranice.“

Reštaurácie nikto dobrovoľne nezavrie

Jej setra žije takisto v Norwichi. Má dve deti. Keďže nie sú zatvorené školy, na vyučovanie chodiť musia. „Nerozumiem tomu, že takto sa vláda na čele s premiérom Borisom Johnsom k tomu postavila. Navrhol občanom dobrovoľnú karanténu, ak sa cítia ohrození alebo chorí. Hádajte, kto ju dodržuje, keď v Anglicku mnoho ľudí, najmä Britov, žije z výplaty do výplaty. Tu vám neprídu urobiť poriadne ani testy, ak ste sa stretli s nakazeným človekom. Povedia vám, že len máte ostať doma a čakať, kým sa situácia nezhorší.“

Jej priateľ Jaromír pracuje ako manažér reštaurácie. Prezradil, že v posledných dňoch majú prázdnejšie, ale do práce chodia, ako keby sa nič nedialo. „Rúška? To tu nemá nikto.“ Košičan vraví, že vo viacerých reštauráciách visí odkaz, že majú otvorené dovtedy, kým im to vláda neprikáže. „Vidíte to bežne na ulici. Buď majú tento oznam na FB, alebo priamo vytlačený v reštaurácii. Nuž, čakám to najhoršie.“

Nosiť rúška by bolo pre nemocnicu drahé

Situácia je podobná aj v anglickom meste Leeds. Košičan Erik Král s rodinou sa denne stretáva s obavami prisťahovalcov a zároveň s flegmatickým prístupom miestnych.

„Zatiaľ sa tu nič mimoriadne nedeje, akurát niektoré obchody sú vykúpené, najmä pokiaľ ide o tovar ako toaletný papier, cestoviny a dezinfekčné prostriedky.“ Ľudia v meste nenosia rúška a nijak sa pred šírením nákazy nechránia. Naďalej chodia v klasickom režime do práce i do školy. „Deti musia chodiť do školy, aby rodičia nevypadli z práce… Tak to tu chodí…“

Akoby sa nič nedialo, to vyzerá aj v miestnej nemocnici, kde aktuálne pracuje Erikova manželka Silvia. „Nemocnica, v ktorej praxujem zdravotníkom neposkytuje žiadnu ochranu. Každý sa správa, akoby sa nič nedialo. Rúška nenosíme, nosiť ich by vraj bolo drahé. Máme si umývať ruky, no aj na to mnohí zabúdajú a ohrozujú tak iných. Výnimkou sú niektorí študenti mexických škôl, ktorí v tomto období nemusia chodiť na prax,“ hovorí Košičanka. Jej spolužiačka praxuje v nemocnici, v ktorej už majú pacientov s potvrdeným koronavírusom. „Keďže sa nijak špeciálne nechránia, aj ona mala po príchode domov horúčky.“

Podľa manželov to vyzerá v meste tak, akoby Angličania čakali na to, kým sa nakazia. „Sú presne takí ako ich vláda. Čakajú, kedy koronavírus dostanú, aby mali následne lepšiu imunitu. Hovoria, že pokiaľ nie sú starí, riziko sa ich netýka,“ konštatuje Erik, ktorý pracuje ako masér. Kvôli svojej práci prichádza do osobného kontaktu s mnohými ľuďmi. „Hovoria, že sa choroby neboja a sú na ňu pripravení. Svojich pacientov väčšinou osobne poznám. Keď viem, že neboli odcestovaní, prijmem ich. No mám napríklad objednanú jednu pani, ktorá sa pred týždňom vrátila z dovolenky. Počkám teda 14 dní a až potom sa jej ozvem.“

(ML,SZ)