Košice mali ambíciu stať sa jednou z najväčších galérií vo voľnom priestore na Slovensku

Košice majú jednu z najväčších galérií umeleckých diel pod holým nebom na Slovensku. Prispelo k tomu aj Medzinárodné sochárske sympózium v kove. Jeho prvý ročník sa konal pred vyše 50 rokmi. Umelci vytvárali kovové sochy, okolo ktorých chodíme doteraz. Iné zas boli v normalizačnom období navždy odstránené.

Podujatie organizovali bývalé Východoslovenské železiarne v rokoch 1967 až 1973. Vďaka viacročným bádaniam Juraja Gembického z Krajského pamiatkového úradu Košice v Dokumentačnom centre Východoslovenskej galérie v Košiciach vyplýva, že sympóziá v kove v Košiciach boli prestížnym a nadčasovým sochárskym podujatím na Slovensku.

„Organizovali sa každoročne od polovice augusta do októbra v ére socializmu, a to cez kľúčovú spoluúčasť Východoslovenských železiarní Košice, Slovenskej národnej galérie Bratislava a Zväzu slovenských výtvarných umelcov,“ uvádza Gembický. Podľa štatútu sympózia jeho poslaním bolo „vybudovať zo sochárskych diel stálu medzinárodnú galériu skulptúr“.

Päť ročníkov

Prestížne podujatie sa začalo nultým ročníkom, tzv. predsympóziom v roku 1967. „Okrem nultého ročníka bolo oficiálne zorganizovaných päť ročníkov, s výnimkou roku 1972. Plánovaný ročník 1974 sa nikdy neuskutočnil a zároveň bolo organizovanie podujatia zastavené,“ približuje Gembický. 

Sympózií sa zúčastňovali spravidla piati umelci – traja zahraniční a dvaja československí. „Každý z umelcov tu vytvoril okrem jedného ´povinného diela´ ešte jedno navyše,“ hovorí Gembický. 

Autor filmovej sošky neprišiel 

V areáloch košických sídlisk a parkov tak v priebehu rokov vznikli viaceré monumentálne diela od prestížnych domácich aj zahraničných umelcov z celého sveta. V roku 1969, teda pred 50 rokmi sa konal II. ročník sympózií v čase od 15. augusta do 15. októbra. Jeho účastníkmi boli Schneider Paul z Nemeckej spolkovej republiky, Nishikawa Toshio z Japonska, La Barbera Marissa z Talianska a výtvarníci z Československa Pavol Binder a Ján Hendrych, ktorý bol vedúci sympózia v danom roku. Medzi pozvanými hosťami bol dokonca aj francúzsky sochár Césare Baldaccini, autor slávnej sošky filmového ocenenia César, ktorú od roku 1976 udeľuje francúzska Filmová umelecká agentúra najpozoruhodnejším francúzskym filmom. Do Košíc však neprišiel.

Nepríjemná kuriozita

Medzi pozvanými bola aj jediná žena tohto ročníka, talianska sochárka La Barbera Marissa, ktorá sa však v Košiciach dlho neohriala. „Záhadná sochárka zotrvala v Košiciach iba dva týždne a zanechala tak len model – návrh budúceho diela, ktoré sa zrejme napokon ani nerealizovalo,“ uviedol pamiatkar.

Nakoniec sa z tohto ročníka zachovalo v Mestskom parku len jediné dielo – Východ Slnka (Slnko) od Toshia Nishikawu. Spája sa s ňou nepríjemná kuriozita – doteraz je na nej nesprávne uvedené meno sochára. „V súčasnosti sa nachádza v blízkosti detskej ´lanovky´ v parku a je natreté hnedou farbou. Na dodatočnom označovacom autorskom štítku je už 50 rokov chybne uvedené meno iného japonského autora Akiyamu Hiromiho z predošlého košického ročníka sympózií,“ upozorňuje Gembický. 

Prírodná galéria

Umiestňovanie pribúdajúcich diel malo koncept tzv. „galérie v prírode“, ktorý mal v rámci prvej fázy napĺňať práve Mestský park. „Pri ňom mala neskôr pribudnúť novovybudovaná mestská galéria pre účely sympózií. Vážnu úlohu zohrával najprv samotný areál VSŽ Košice a územie časti Košice – Šaca, ako aj cesta z VSŽ do mesta, pokračujúc cez sídlisko Terasa. Všade tam mali byť v priebehu rokov postupne rozmiestňované umelecké diela s vyvrcholením v záverečnom ´výstavnom priestore´, v Mestskom parku,“ uvádza Gembický. 

Celý koncept bol v réžii hlavného architekta mesta Viktora Malinovského a príslušných organizácií. Nakoniec jeho realizácia ostala v rovine spontánnych každoročných rozhodovaní bez naplnenia pôvodnej komplexnej vízie. „Takáto tendencia osadzovania diel do areálu Mestského parku tu funguje de facto už od 50. rokov 20. storočia až doteraz. V období normalizácie boli viaceré ´ideologicky nevhodné´ diela z pozície politických rozhodnutí odstraňované.“ 

Sympózium v kove bolo pripravované ešte aj v roku 1974, nakoniec sa však neuskutočnilo. Podľa zistení Juraja Gembického bol hlavný dôvod nedostatok financií, ale aj normalizácia 70. rokov, keď prestali pozývať svetových umelcov zo západných krajín a sympózium tak strácalo štatút medzinárodného podujatia. 

Prejdú pod SMsZ

Na júnovom mestskom zastupiteľstve poslanci schválili zverenie umeleckých diel do starostlivosti Správy mestskej zelene (SMsZ) v Košiciach. Mestský podnik bude zabezpečovať ich správu a údržbu. Okrem sôch zo sympózia ide aj o iné umelecké diela, ktoré sa vyskytujú vo verejnom priestore Košíc. Magistrátu mesta Košice sme sa opýtali, aká bude následná starostlivosť a osud týchto pamiatok, no doteraz nám neodpovedali. 

Podmienky sympózia

Účastník mal počas sympózia vytvoriť pôvodnú sochu z materiálu kov-železo. Každý účastník obdržal mesačne tritisíc československých korún. 

Ubytovanie a stravné zaplatili železiarne, cestu si hradil umelec. „Najprv im ukázali hutnícky kombinát a ubytovali ich v železiarenskom hoteli KONOX na Garbiarskej ulici v centre Košíc a neskôr v KOHAL-e na Terase. Odtiaľ cestovali každý deň do Východoslovenských železiarní a počas víkendov ich brávali na výlety.

Po prvom týždni pripravili návrhy, prípadne makety svojich diel. K dispozícii dostali tím robotníkov, a ak si s nimi nerozumeli, tak aj tlmočníka. Pričuchli k železiarňam od podlahy, ich diela sa rodili za plnej prevádzky,“ uviedol turistický sprievodca Milan Kolcun. Socha vytvorená v rámci sympózia ostala na tri roky k dispozícii organizátorom, ktorí ju mohli vystavovať alebo publikovať jej fotografie v tlači. Keď si autor počas ďalších troch rokov dielo neprebral, vzdal sa ho v prospech usporiadateľov sympózia, čo sa aj stalo, keďže kovové sochy mali aj niekoľko ton. Organizátori ich však nesmeli predať. 

Železná dáma

Erna Masarovičová bola slovenská sochárka, šperkárka a medailérka, ktorá patrí k výrazným osobnostiam slovenského sochárstva druhej polovice 20. storočia. Vďaka jej práci s kovom si vyslúžila prívlastok Železná dáma. Bola jedinou ženou v histórii košických sympózií, ktorá vytvorila umelecké dielo.

Výsledkom jej práce boli plastiky kalichov. Sú zostavené z ohýbaných oceľových plátov, spojených do tvaru kalicha či kvetu. Ide konkrétne o Kalich hutníka, ktorý sa nachádza na rohu ulíc Kuzmányho a Magurská a Kvet hutníka v Aničkinom parku na Luníku III. Narodila sa v Betliari 12. februára 1926, žila a tvorila v Bratislave ako samostatná výtvarníčka od roku 1958 až do svojej smrti v roku 2008. 

Foto: Veronika Janušková