Košice žili filmom oddávna, kín sa však vzdali

Košice sa minulého roku stali „filmovým“ mestom, keďže sa k nám presťahoval najväčší filmový festival na Slovensku Art Film Fest. Ale film a naše mesto sú už oddávna nerozluční priatelia. Prvý raz sa totiž u nás premietalo v roku 1896 v dnes už neexistujúcom hoteli Schalkház. Bolo to rok po prvom verejnom predstavení filmov bratov Lumiérovcov v parížskom Grand Café.

Pamätníkom určite ešte aj dnes zarezonujú v spomienkach názvy Apolo, Capitol, Čas, Centrál, Dukla, Partizán, Slovan, Tatra, Uránia, Úsmev… Okrem Úsmevu všetky zanikli. Mnohí si však spomenú ešte na jedno – Záhradné kino. 

Kino na predaj

„Košické Záhradné kino spolu s pozemkom na základe kúpnej zmluvy predalo mesto v roku 1998 firme REAL LZ, s. r. o.,“ dozvedeli sme sa od Jozefa Marka z komunikačného referátu magistrátu mesta. My sme pátrali a zistili, že táto firma patrila známemu košickému podnikateľovi Alfonzovi Lukačinovi, ktorý v tom čase stál za akciovkou Cassoviainvest-credit. „Matne si na to pamätám, ale pozemok sme už dávno predali a nepamätám si už ani kedy to presne bolo, a ani kto ho vtedy kúpil,“ povedal pre KOŠICE:DNES A. Lukačin.

Obmedzené možnosti

V roku 2007 kino aj s pozemkom odkúpila Viera Chovancová. Keďže tento objekt je v pamiatkovej rezervácii, môže sa využiť výhradne iba na kultúru a na verejnú zábavu. Môže sa tam zriadiť napríklad múzeum, knižnica alebo galéria.

„Keďže je presne stanovené, čo tam môže byť, naše možnosti sú značne obmedzené,“ povedala majiteľka. „Horšie však je, že k pozemku sa momentálne nevieme ani dostať. Vchod je cez Malú scénu a divadlo nám nechce poskytnúť kľúče. Ak tam chceme ísť, musíme o ne požiadať Štátne divadlo, musí prísť vrátnička a pustiť nás. Tak isto musíme postupovať, aj keď chceme opustiť náš pozemok,“ uviedla V. Chovancová.
Majiteľky sme sa tiež opýtali, či plánovala niečo na pozemku Záhradného kina robiť. „Nie. Pozemok bol na predaj, tak sme ho jednoducho kúpili. A keďže za tie roky sa tam nič nerobilo, na sprevádzkovanie by boli potrebné veľmi veľké investície, ktoré nemáme,“ uzavrela V. Chovancová.

Vchod zamurovali

„Štátne divadlo Košice ako správca budovy Malej scény na Hlavnej 76 v Košiciach, ktorej vlastníkom je SR, nemá žiadny vplyv na stav priestoru bývalého záhradného kina, ktoré sa nachádza za touto budovou a je vo vlastníctve súkromnej osoby,“ prezentoval slová generálneho riaditeľa divadla Petra Himiča hovorca divadla Svjatoslav Dohovič. 

„Napriek tomu, kým si majiteľ nevyrieši problém vstupu na svoj pozemok, umožníme mu prechod cez priestory Malej scény za asistencie zamestnanca divadla. Kino bolo prístupné aj z dvora domu na Baštovej ulici. Divadlo nenesie žiadnu zodpovednosť za to, že bol tento vchod zamurovaný, a tým bolo fakticky Záhradné kino zneprístupnené,“ spresnil Dohovič. 

Mesto: Využívame zákonné možnosti

Nemalo by mesto aspoň v prípade Záhradného kina v centrálnej časti mesta a v pamiatkovej rezervácii zasiahnuť, hoci ide o súkromný majetok? „Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Určite sa len tak neprizeráme a využívame zákonné možnosti. Mesto Košice postupuje podľa zákona,“ uviedol Jozef Marko.

Budeme sa len prizerať?

Ako uviedol hovorca divadla Svjatoslav Dohovič, určite by v týchto priestoroch vedeli organizovať napríklad letné divadelné festivaly. Okrem toho by tam mohla byť letná čitáreň a možno opäť aj letné kino. Možností je dosť a zdevastovaný, nevyužitý a neudržiavaný priestor v centre mesta by mohol dostať novú tvár. 

Podľa už spomínaného Občianskeho zákonníka by mohlo mesto „vo verejnom záujme vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona.“ Jedna z možností je výmena pozemkov. Na zasadnutí mestského zastupiteľstva sa totiž takéto výmeny bežne schvaľujú…

—

Kino zaniklo, no spomienky naň zostali

Hoci Záhradné kino nefunguje už dlhé roky, spomienky naň zostali. 

Peter Kizák si spomína, že tam bolo veľmi príjemné prostredie. „Popíjalo sa a fajčilo počas predstavenia. A mohlo aj pršať, keďže kino bolo prekryté strechou. Potom tam bol istý čas neporiadok zo Štátneho divadla. Keď si dobre pamätám, v chodbe do kina bolo za socializmu utajené kino pre krajskú cenzúru filmov.

Pavol Najmik oslávil tohto roku 14. mája sedemdesiatku. Je asi posledným žijúcim premietačom, ktorý v roku 1968 začínal ako praktikant v Kine Tatra a neskôr rozbiehal panoramatické Kino Družba. Hoci je už na dôchodku, aj tak neoddychuje. Premietaniu zostal verný, a ak treba, chodí ešte pracovať do Kina Úsmev, v ktorom sa občas premietajú staršie 35 mm filmy. Počas svojho života však pracoval v každom jednom košickom kine. 

„V Záhradnom kine som premietal iba párkrát. Bolo to pomerne malé kino, keďže tam vošlo asi sedemdesiat divákov. Ale ľudia ho mali radi. Tak ako aj bývalé Kino Partizán alebo Kino Čas, kam chodili väčšinou „blicovať“ študenti. Je veľká škoda, že sa Záhradného kina mesto takto vzdalo. Bol to komorný priestor a premietalo sa tam iba v lete od júna do septembra. A prečo som tam bol málo? Nuž preto, lebo v tom čase som mal na starosti Amfiteáter, kde v lete, napríklad na Filmový festival pracujúcich, prišlo aj 22-tisíc ľudí na predstavenie,“ zaspomínal si P. Najmik.