Košická zoo mala mať mestský význam

Začiatok roka 1979 poznačili v Československu silné mrazy. Niekde sa ochladilo aj o tridsať stupňov. Zrútil sa vykurovací systém a školáci mali trojtýždňové uhoľné prázdniny. V apríli si Česi a Slováci prvýkrát vyskúšali prechod na letný čas. A v Košiciach sa začalo s budovaním zoologickej záhrady. 

Úvahy o vybudovaní zoo spadajú do prvej polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia. S jej výstavbou sa začalo v roku 1979, prvých návštevníkov privítala až v roku 1986. 
Najväčšia zoologická záhrada na Slovensku sa rozkladá na ploche 288 hektárov v prírodnom prostredí Čiernej Hory v mestskej časti Kavečany.

Z celého areálu je dnes prístupných návštevníkom takmer 75 hektárov.  Pre porovnanie, zariadenie začínalo na ploche sedem hektárov a návštevníci mohli vidieť iba 23 druhov zvierat najmä pôvodnej, karpatskej fauny.

Tisícka zvierat 

V súčasnosti môžete v zoo vidieť do 300 druhov zvierat v počte približne tisícpäťsto kusov. V Košiciach je najväčšia voliéra na Slovensku a najväčší areál medveďa hnedého v strednej Európe. V roku 2002 sa Košičanom podaril jedinečný chovateľský úspech, keď sa narodili medvedie pätorčatá, ktoré boli zapísané do svetovej Guinnesovej knihy rekordov.

Prvým riaditeľom košickej zoologickej záhrady bol Karol Seman. „Prípravou výstavby košickej zoo som sa zaoberal už v 70. rokoch minulého storočia ako tajomník mestskej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Košiciach. Boli to dosť kruté boje,“ spomína si na toto obdobie bývalý riaditeľ. 

Dôvodom bolo aj to, že jedine Východoslovenský kraj nemal v tom čase v bývalej ČSSR zoo. „Až keď sme do Košíc pozvali Josefa Vágnera, riaditeľa východočeskej zoo, nakontaktovali ho na predsedu Krajského národného výboru Jána Brondoša, ľady sa pohli.“ pokračuje Seman. 

V roku 1977 bol vytvorený prípravný výbor na výstavbu zoologickej záhrady, ale nie krajskej, ale mestskej zoo. Projektanti pritom pôvodne spracovávali územnú dokumentáciu na „východoslovenskú“ zoo. 

Stavba mládeže 

Seman sa najprv stal tajomníkom prípravného výboru, v roku 1979 prvým riaditeľom pre výstavbu záhrady. Pripomína, že budovanie zariadenia prebiehalo v rámci takzvaných akcií „Z“, čo boli svojpomocné bezplatné brigády obyvateľstva. Podľa Semana to veľmi komplikovalo proces výstavby. 

Zoo bola vyhlásená za „Mestskú stavbu mládeže v roku 1982“ z iniciatívy mladých z celého regiónu. Veľmi to výstavbe pomohlo. „Prvých návštevníkov sme privítali v roku 1985 otvorením skúšobnej prevádzky. V roku 1986 bola ukončená prvá etapa výstavby a tým sme zoo otvorili natrvalo.“

Najviac problémov bolo so zháňaním finančných prostriedkov, ale aj brigádnickej pomoci, ktorej hodnota musela dosahovať až 30 percent z celkových nákladov. „Veľmi ťažko sa zabezpečovali aj stavebné kapacity. 

V roku 1985 sme v Dome pionierov a mládeže na Orgovánovej ulici svojpomocne vybudovali vivárium s 28 akváriami a 40 teráriami. Toto výchovné zariadenie bolo vysoko hodnotené aj odborníkmi z ostatných československých zoo, menej už následnými vedeniami zoo po mojom vynútenom odchode,“ konštatuje Seman.

Webstránka v USA

Privítaním prvých návštevníkov stavebné práce neustali. Verejnosť požadovala zabezpečenie ďalších zvierat a  nových chovných zariadení. Podľa Semana ale záujem o dobudovanie zariadenia u štátnych funkcionárov poklesol. 

„Budovatelia zoo sa však nevzdali, otvorili sme si webovú stránku v USA, a aj vďaka tomu sa zoo postupne stala uznávanou inštitúciou,“ vraví Seman. Postup výstavby podrobne opísal vo svojej publikácii „Moja milovaná zoo“. Svetlo sveta uzrela minulý rok a je v predaji v košickej zoo.

Seman vraví, že by bol rád, ak by v ďalších rokoch úroveň zoo naďalej rástla, pribúdali nové zaujímavé zvieratá, starostliví ošetrovatelia a najmä spokojní  návštevníci. „Areál zoo, ktorý sa nám podarilo veľmi ťažko vybojovať, umožňuje všetky tieto plány splniť,“ myslí si. 

Prvý riaditeľ verí, že ročný počet návštevníkov „jeho“ zoo prekročí 300-tisíc ľudí. 

Erich Kočner: Pomaly dobiehame ostatných

Riaditeľom košickej zoologickej záhrady je už desať rokov Erich Kočner. Od jej vzniku deviatym v poradí. 

Svoje pôsobenie charakterizuje ako „dobiehanie vo všetkých smeroch.“ Pamätá si, že keď mal asi dvanásť rokov, v televízii počul, že v Košiciach vznikla vtedy na Slovensku tretia zoo. 
Keď sa tam potom po rokoch dostal ako návštevník, košická zoo sa mu zdala veľmi veľká.

„Od detstva som navštívil vari všetky záhrady v republike. Videl som v nich rôzne stavby, ale aj zámky a hlavne množstvo zvierat. Tu bola obrovská plocha a málo zvierat. Dodnes s tým bojujeme, ako prezentovať zvieratá, aby návštevník odchádzal spokojný,“ hovorí.  

Ako po vojne 

Ako riaditeľ nastupoval do funkcie v čase, keď sa vybudovalo niekoľko nových expozícii pre atraktívne druhy zvierat a začala stúpať návštevnosť. „Mnohé z týchto expozícii pôsobili a dodnes pôsobia ako provizóriá. Kolegovia sa ma pýtajú, či sme to stavali po 2. svetovej vojne.“ 

Zoo najviac komplikuje život stále nedoriešený problém  majetkovo-právnych vzťahov k pozemkom najmä pod vybudovanou časťou zoo.  „Nemôžeme tam stavať nové vodovodné a kanalizačné siete, čističky odpadových vôd. Stále viac a viac si uvedomujeme, že musíme ísť cestou rekonštrukcie starých provizórií, ale nemôžeme ďalej čakať na zázrak a začali sme aspoň s čiastočnými opravami,“ konštatuje riaditeľ.

Vo viacerých oblastiach ale podľa Kočnera napredujú. „Stali sme sa ako druhá slovenská zoo členom Svetovej asociácie zoologických záhrad, kde je asi 350 zoo z celého sveta, tak isto sme plnoprávnym členom Európskej asociácie zoologických záhrad a tiež sme členmi rôznych záchranných svetových projektov.“  

Záchrana tučniakov 

Urobilo sa aj veľa nových projektov. Košická zoo riadi celoeurópsky záchranný program pre tučniaky jednopáse, jej zoológ je koordinátorom európskeho chovu asi 2400 tučniakov. 

„Do voľnej prírody v Mongolsku sme poslali tri kobyly u nás odchovaných koní Przewalského, ktoré sa začlenili do novovytvorených stád divých koní,“ vraví riaditeľ o ďalšom úspechu. 
Plánujú tiež vybudovať vzdelávací zoo dom so stálou výstavou akvarijných rýb, plazov a hmyzu, ktorý by mal byť v meste. „Hľadáme cesty, ako sa zapojiť do grantov alebo ako zostaviť rozpočet nielen od zriaďovateľa, ktorým je Mesto Košice, ale aj zo štátneho či krajského rozpočtu.“ 

Pozemky aj cesta  

A s akým stavom by bol riaditeľ spokojný  pri oslavách päťdesiatky zoo? „Aby sme mali vysporiadaných aspoň raz toľko pozemkov ako teraz. Tak budeme môcť dopracovať inžinierske a servisné siete, vybudovať centrálnu kuchyňu pre zvieratá a čističku vôd, aby sme mohli začať chovať slony, aby sme mali aspoň jeden pavilón so zvieratami, ktorý by bol aj v zime pre návštevníkov zaujímavý. No a v neposlednom rade si veľmi želám, aby sa cesta do zoo začala fakt podobať na cestu. Až potom budem veľmi spokojný a odídem do dôchodku.“

Bez nich by to nefungovalo. Zvieratá sú súčasťou ich života

Bez starostlivých ošetrovateľov a chovateľov by nefungovala žiadna zoologická záhrada. Zvieratá sú súčasťou ich života, inak to nie je ani v Košiciach. 

Jednou zo služobne najstarších ošetrovateliek v košickej zoo je Erika Karafová. Pracuje tam už 35 rokov a pamätá si, ako tam privážali prvé zvieratá . 

„Starala som sa asi o všetky druhy zvierat, ktoré tu máme. Začínala som pri zebrách a ťavách, kde som robila desať rokov. Ďalších desať rokov som bola pri vtákoch a teraz sa venujem tuleňom, tučniakom, vodnému a dravému vtáctvu,“ rekapituluje Karafová. 

V zoo našla manžela 

Začínala v bojnickej zoo, kde sa aj zoznámila so svojím manželom. Do Košíc prišli v roku 1985. Manžel v tomto zariadení pracoval 23 rokov. Rýchlo sa naučila zo zvieratami „komunikovať“ , dnes robí aj komentované kŕmenie tučniakov a tuleňov. 

Do ďalších rokov košickej zoo želá, aby mesto pre ňu uvoľnilo viac financií. „Tak by sa mohla modernizovať. Dnes sa už nestavajú búdočky, či iné provizóriá. Chýbajú nám pavilóny, kde by si mohli návštevníci posedieť aj v zime a pozorovať zvieratá,“ hovorí. 

Náhoda na úrade práce 

Jozef Lenard nastupoval do zoo ako chovateľ v roku 1995. Vraví, že pracovať v zoologickej záhrade zatúžil už na základnej škole. Tomu prispôsobil aj svoje ďalšie štúdium. Súčasný inšpektor chovu sa o voľnom mieste v zoo dozvedel iba náhodou, keď šiel s bratom na úrad práce. „Prihlásilo sa vtedy sedemnásť ľudí a mňa si vybrali,“ spomína. 

A čo praje k 40. výročiu? Verí, že zoo sa bude ďalej rozvíjať a rásť. „V súčasnej situácii to bude ťažké, ale dúfam, že to predsa len bude stále lepšie a lepšie,“ dodal.