Košický maratón spomalil. Je za tým boom rekreačného behania a menej tréningu

Presne 2062 mužov a žien je oficiálne zaregistrovaných na hlavnú disciplínu tohtoročného Medzinárodného maratónu mieru (MMM). Viac ako šesťsto z nich ešte túto trať nikdy neodbehlo. Ak v nedeľu vyše 42 kilometrov zvládne aspoň 1507 bežcov, bude to rekord v počte zabehnutých košických maratónov na jedných pretekoch.

Rozmach rekreačného behania výrazne zmenil charakter najťažšej disciplíny MMM. Ukazuje to analýza denníka KOŠICE:DNES, ktorý preskúmal výsledkové listiny najstaršieho európskeho maratónu za posledné viac ako tri desaťročia.

Východiskom bol rok 1980, kedy sa zrušil kvalifikačný limit na štart v hodnote 2:40. Košický maratón sa tak otvoril aj tým, ktorý nedosahovali atletickú výkonnostnú triedu. Počet účastníkov medzi dvoma ročníkmi tým stúpol zo 65 na 1048 pretekárov. Zároveň vtedy v Košiciach maratón prvýkrát bežali ženy.

Základným zistením je, že väčšina maratóncov behá maratón v Košiciach pomalšie ako kedysi. Ešte v roku 1980 bol ich priemerný čas 3:13:21, v roku 1987 dokonca 3:11.53.
V 90. rokoch začali počty maratóncov klesať, účasť dosahovala menej ako polovicu hodnôt v 80. rokoch. Zrejme preto nie je zhoršenie priemerného času také výrazné (1997 – 3:18:57).

Na tréning nie je čas    

Dramatickejšie sa výkonnostne parametre menili v ďalších dvoch dekádach. V ich priebehu sa stredná hodnota cieľového času maratóncov v Košiciach posunula o neuveriteľných viac ako 47 minút (2017 – 4:06:03). 

Zároveň platí, že prvých päť top bežcov sa od polovice 90. rokov plynulo zlepšuje a v poslednom desaťročí prekonali aj najlepšie časy z 80. rokov. Napríklad v roku 1987 bol piaty najlepší výsledok 2:16:42, v roku 2017 už 2:09:53. 

Riaditeľ MMM Branislav Koniar vidí za týmto trendom jednoznačne masovosť športového podujatia v kombinácii s tým, že dnes bežný maratónec nie je ochotný alebo nemá možnosť venovať tréningu toľko času ako jeho predchodcovia.

„Ak otvoríme štúdium matematiky na prestížnej univerzite tak, že zrušíme prijímačky, musíme čakať, že úroveň školy meraná cez priemerné výsledky testov študentov poklesne. Zlepšovanie malej skupiny elitných bežcov nedokáže priemery vylepšiť,“ hovorí.

S tým súvisí aj zmena motivácie väčšiny maratónskych bežcov. Koniar vysvetľuje, že ľudia zaradili do svojho života beh ako voľnočasovú aktivitu a relax, nie ako spôsob sebarealizácie a súťaženie s protivníkmi na okresnej, krajskej či globálnej úrovni. „V tomto smere zostala ambiciózna rovnako malá skupina ľudí ako pred tridsiatimi rokmi, zvyšok sa na to pozerá iným pohľadom,“ dodáva.

Aj ženy a starší  

K tomuto názoru sa pridáva šéftrener Slovenského atletického zväzu Martin Pupiš. Opisuje, že v minulosti behali maratóny dominantne výkonnostní a vrcholoví bežci, a to zásadne muži, dnes je prevaha rekreačných bežcov, u ktorých je nižšia periodicita tréningového zaťaženia, čo sa pochopiteľne prejavuje na výslednom čase. 

„Ich najčastejším motívom je naplnenie osobnej ambície v podobe dobehnutia do cieľa. Nemožno im to však zazlievať,“ hovorí Pupiš. Pripomína tiež, že medzi rekreačnými bežcami je vyššie zastúpenie žien, ale aj pretekárov vyššieho veku, ktorí behajú pomalšie. 

Ženy na MMM prvýkrát štartovali v roku 1980. Maratónsku trať ich zabehlo 14, vlani 213. Za dve desaťročia stúpol počet ženských maratóncov v cieli viac ako päťnásobne.

To, že maratón mieru behá väčšina bežcov pomalšie ako predtým, lepšie ako aritmetický priemer, ktorý môže byť niekedy skresľujúci, preukazuje iný ukazovateľ. Je to percentuálny podiel bežcov, ktorí vyše 42 – kilometrovú trať zvládnu do troch a nad tri hodiny. Tento čas je považovaný za hranicu medzi výkonnostnými a rekreačnými maratóncami.

Magická hranica 

Podiel štartujúcich, ktorí sa v cieli dostanú pod túto magickú métu, kontinuálne klesá. V roku 1987 to bolo vyše tridsať percent, v roku 1997 už 21 percent. Ďalšia dekáda znamenala pokles na necelých jedenásť percent. Minulý rok malo výkonnostný čas už len niečo cez štyri percentá maratóncov. 

Na postupne obsadzovanie MMM „hobby“ bežcami reagovali organizátori posúvaním časového limitu na odbehnutie maratónu. Až do začiatku 90 rokov muselo pretekárom stačiť na maratón najviac štyri hodiny. V roku 1993 sa limit posunul na päť a v roku 2008 na šesť hodín.

V roku 1985, kedy bola rekordná účasť (1240 pretekárov), mali preto všetci v cieli maratónu čas do štyroch hodín. V roku 1997 v takomto limite zvládlo trať ešte stále vyše 97 percent maratóncov. V roku 2007 to už bolo necelých 72 percenta a minulý rok menej ako polovica z 1432 štartujúcich (48 percenta).

V kluboch sa behá málo

Počty maratóncov v Košiciach v 80. rokoch a v tomto desaťročí boli približne na rovnakej úrovni. Z toho vyplýva, že s nástupom amatérskych bežcov postupne mizli výkonnostní pretekári, ktorí systematicky trénujú v športových oddieloch. 

Koniar k tomu hovorí, že pred tridsiatimi rokmi mal skoro každý pretekár uvedenú klubovú príslušnosť, dnes asi len polovica. „Tréningy si organizuje každý sám a svojím spôsobom to väčšinou ani tréningy nie sú. Človek sa často ide prebehnúť bez cieľa, príprava na seba metodicky nenadväzuje,“ povedal.

Pupiš vraví, že športové kluby bežcom často ani nemajú čo ponúknuť, keďže im chýba atletická infraštruktúra, ktorej výstavbu štát nepodporuje. „Štát ani nevytvára zázemie na podporu trénerských kapacít v kluboch. Všetko je založené na komerčnej báze, preto ak si bežec platí trénera, nevidí dôvod, aby bol členom klubu,“ povedal.Ján Junger z Ústavu telesnej výchovy a šport UPJŠ v Košiciach súhlasí s tým, že počet bežeckých klubov klesá. Hlavnejšie ale podľa neho je, že upadá školská telesná výchova, ktorá bola dlhodobo základňou športových klubov. 

„Je to dôsledok nezáujmu vedení škôl, samotných detí a najmä nezáujmu spoločnosti. Niet z čoho vyberať. V športových kluboch robia namiesto výberu nábory, a to vo všetkých športoch. Chýba systematická práca na telesnom a motorickom rozvoji detí a mládeže. A v dospelosti sa už tento nedostatok dobehnúť nedá z objektívnych dôvodov,“ povedal. 

Prospešné pre zdravie 

Koniar aj Pupiš sa ale zhodujú na tom, že rozmach rekreačného behania je priaznivý trend. Obaja vyzdvihujú prospešné dopady na zdravie.

„Lekári tvrdia, že pomalý beh v nižších tepových frekvenciách je pre organizmus prospešnejší než vyššia záťaž. Dobré je to, že ľudia stratili rešpekt pred týmto vytrvalostným behom a navzájom sa inšpirujú. Na čase nezáleží, kvalita života sa športovaním evidentne zvyšuje,“ vraví riaditeľ košického maratónu.

Pre deti, u ktorých sme v školách vychovali odpor k behu, sa beh možno stane normálnou súčasťou života, keď vidia, že sa mu venujú rodičia, verí zasa Pupiš.
„Na poškodené menisky ani achilovku sa nezomiera, na infarkt však mnohokrát áno,“ dodáva.  

Junger tiež dáva do popredia to, že amatérski bežci sú pozitívnym názorným príkladom pre iných. „Variabilita úrovne bežcov na košickom maratóne je veľmi veľká. Obsiahnu celé pole, ale viacej ich je na tej pravej strane, to znamená  berú to ako svoje hobby, štýl života, spoločenskú záležitosť. Z pohľadu spoločnosti je to oveľa dôležitejšie, lebo na ich príklade si ich okolie môže zmeniť názor na zdravý životný štýl,“ uviedol.   

Rovnako sa menia aj iné veľké maratóny. Stali sa z nich „mestské Everesty”

Postupná zmena výkonnosti zasiahla aj iné svetové maratóny s masovou účasťou. 

Článok v denníku The Washington Post, ktorý vlani v auguste prevzal  Denník N, približuje závery štúdie Jensa Jakoba Andersena a Ivanky Nikolovej.  Štúdia o sebe tvrdí, že je najväčšou analýzou bežeckých pretekov v Spojených štátoch. Podľa jej zistení sa priemerný čas amerických maratóncov v rokoch 1996 až 2016 zhoršil zo 4:15 na 4:40. V roku 1980 pritom bežný americký maratónec zabehol 42-kilometrovú trať za 3:32.

Text spája pomalšie časy s nárastom počtu rekreačných bežcov a žien. Za dôležitý pritom opovažuje sociálny aspekt veľkých maratónov. „Organizátori dnešných podujatí robia z maratónov skôr festivaly než tradičné preteky.“ hovorí k tomu výkonný riaditeľ Running USA Rich Harshbarger.

Posúva sa aj priemerný čas populárneho bostonského maratónu, a to napriek tomu, že sú na neho náročnejšie kvalifikačné kritéria. „Hlavný motív pretekov zmenil. Dôraz sa už nekladie na výkonnosť, ale na účasť,“ vysvetľuje v článku Tom Grilk, šéf Bostonskej atletickej asociácie.

Svoj názor vyslovuje aj Michael Joyner, expert na zdravie a vytrvalosť, ktorí sleduje maratónske trendy vyše 40 rokov. Podľa neho už väčšina bežcov viac neašpiruje na prekonávanie osobných rekordov, ako to bolo v 70. a 80. rokoch. Dodáva, že maratón sa stal akýmsi „mestským Everestom“, kde je hlavným cieľom dostať sa na vrchol a nie testovať hranice svojich schopností.