Marcel Strýko: filozof, ktorý bojoval za pravdu

Vedúcou osobnosťou Nežnej revolúcie v Košiciach a na východnom Slovensku bol podľa spomienok súčasníkov jednoznačne Marcel Strýko. Vďaka nemu sa prepojil pražský underground s košickým. Na osobnosť Marcela Strýka si zaspomínal jeho najbližší priateľ Ivan Jurčišin. 

Dvojica mladíkov sa spoznala na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Košiciach. Sedeli spolu v zadnej lavici. 

Už v 15 rokoch bolo ich vnímanie spoločnosti a kultúry diametrálne odlišné od socialistickej ideológie. „Odrážalo sa to najmä v hudbe, ktorú sme počúvali a režimom bola označovaná za západnú, pre našu mládež neprijateľnú muziku. Boli to kapely, ako Led Zeppelin, Jimmy Hendrix či Black Sabath,“ spomína Ivan Jurčišin. 

Skupina stredoškolákov chodila hudbu počúvať na kamarátovu chatu. „Odišli sme tam v piatok a vrátili sa domov v nedeľu večer. Celý víkend sme počúvali hudbu a zabávali sa. Neboli tam filozofické diskusie, ale debatami sme si cvičili logické myslenie… Boli to nádherné chvíle,“ spomína Jurčišin. Dvojica sa neskôr začala amatérsky venovať umeniu. „Marcel maľoval krásne obrazy mystického charakteru, ja som písal poéziu a krátke prózy a navzájom sme si to vymieňali.“

Osobnosť košického undergroundu

Jurčišin opisuje košický underground ako skupinu ľudí, ktorá bola autonómna a autentická vo svojom vyjadrovaní a prijímaní pohľadov na život v umeleckých kontextoch, výrazne odlišná od socialistického vnímania skutočnosti. Vedúcou osobnosťou tohto spektra ľudí sa prirodzene stal Marcel Strýko. „Neznášal hlúposť, zlé logické myslenie, bol nesmierne dôsledný vo svojich výrokoch. Ak s ním chcel niekto diskutovať, musel byť dostatočne intelektuálne na úrovni, pretože ho ináč bez milosti v rétorike a argumentácii rozdrvil,“ smeje sa Jurčišin. 

Dvojica viedla filozofické diskusie a polemiky, pri ktorých si porovnávali silu svojich argumentov. Dokázali sa pri tom aj pohádať. Na jednej návšteve u Jurčišina si Marcel Strýko všimol filozofické eseje od francúzskeho filozofa Henriho Bergsona, ktoré si chcel požičať. „Knihu som mal rozčítanú a nechcel som mu ju dať skôr, než by som ju prečítal, veď ako by som vyzeral,“ spomína s úsmevom. „Povedal som mu, že ju požičiam neskôr. Bolo to ťažké čítanie, sedel som nad knihou so slovníkom cudzích slov. Trvalo mi to asi mesiac, potom som ju požičal Marcelovi. Vrátil mi ju prečítanú o tri dni…,“ smeje sa Strýkov kamarát.  

Spojené nádoby

Strýko sa neskôr začal zaoberať indickými filozofiami, čo ho priviedlo k českému básnikovi, prozaikovi a filozofovi, výraznému inšpirátorovi českého undergroundu Egonovi Bondymu. „Vydávali sme časopis Trinásta komnata, kde raz Marcel publikoval niečo zo svojich filozofických úvah. Všimol si to Egon Bondy, ktorý bol Marcelom uchvátený a ten sa zase pri Egonovi akoby napil živej vody,“ opisuje stretnutie dvoch československých elít. 

Tvrdý underground

Podľa jeho slov košické undergroundové hnutie svojou silou prevyšovalo aj Bratislavu. „Žiadna Bratislava nahlas a podobné ekologické spolky, ale tvrdý underground. Neskôr tu začali chodiť aj ľudia z Prahy, napríklad aj Egon Bondy,“ približuje Jurčišin, ktorý sa umelecky angažoval v hudobnej skupine Nace, inak známej aj pod názvom Lesní speváci. 

Na linke Košice – Praha

Aj táto skupina zblížila pražský a košický underground. „Marcel často chodil na filozofické prednášky do Prahy a následne takéto prednášky organizoval pre určitú skupinu ľudí aj v Košiciach,“ uviedol Jurčišin, podľa ktorého tak Marcel vybudoval intenzívne vzťahy medzi Košicami a Prahou. 

Vďaka tomu v revolučných dňoch Novembra 1989 v Košiciach vzniklo najskôr Občianske fórum, až neskôr Verejnosť proti násiliu. 

Spis Komúna

Vtedy založila Štátna bezpečnosť spis Komúna, ktorý sa zaoberal aj skupinou Nace a Marcelom Strýkom. „Skupinu chceli tvrdo zlikvidovať a robili to rôznymi spôsobmi. Chceli nás rozoštvať medzi sebou, aby sme sa navzájom podozrievali, že sme donášači,“ opisuje praktiky Štátnej bezpečnosti Jurčišin. 

Marcela Strýka vyhodili zo zamestnania v Československej televízii Košice a pracoval ako železničný robotník. 

Odrezané ucho

Marcel Strýko za svoj život absolvoval 282 výsluchov. Vyhrážali sa mu únosom syna a ublížením manželke. „Jeho rodina to nevedela zniesť a jeho manželka od neho odišla, aby ochránila syna,“ približuje Jurčišin. Po revolúcii mu pomohol aj bývalý slovenský politik a predseda česko-slovenskej vlády po Novembri ´89 Marián Čalfa, u ktorého v Prahe býval niekoľko týždňov. 

V máji 1994 sa Marcel Strýko stal obeťou útoku, pri ktorom mu odrezali ucho. Pripisoval to svojmu predchádzajúcemu pôsobeniu v politike a nekompromisnému postoju voči vtedajšiemu slovenskému premiérovi Vladimírovi Mečiarovi. „Pri bitke mu útočníci povedali – to máš za to, že si prišiel od Čalfu,“ opisuje Strýkov blízky priateľ. Za Mečiara vládli na Slovensku silné nacionalistické vášne a snaha o založenie samostatného štátu. Strýko bol však za zachovanie Československa… 

Otočili sa mu chrbtom

V priebehu roka 1994 ho viackrát hospitalizovali. „V piatok mi zavolal, že mám k nemu prísť. Ležal na posteli. Povedal mi, že tri dni nespal, že ho mám chytiť za ruku, kým nezaspí. Boli sme ticho a ja som čakal. Tiekli mi slzy, lebo som vedel, čo prichádza. V nedeľu mi zavolali, že Marcel zomrel.“  

Oficiálnou príčinou smrti bolo vykrvácanie po prasknutí pažerákových žíl niekedy medzi 3. a 5. decembrom 1994. „Mnohí hovorili, že Marcel stratil chuť žiť, ale to nebola pravda. On nechcel zomrieť, len ľudia, ktorí mu mohli a mali pomôcť, mu nepomohli. Až vtedy, keď zomrel, všetci hovorili – och, keby som vedel, tak mu pomôžem,“ spomína Jurčišin. 

Čo by podľa Jurčišina povedal Strýko na súčasný stav Slovenska po 30 rokoch od Nežnej revolúcie? „Nevedel by akceptovať túto situáciu. Bojoval by proti všetkým tým kauzám už pred vraždou Jána Kuciaka, stále by bol v tom ohni. Inak by pre neho život nemal zmysel. Bol to človek, ktorý bojoval za pravdu a hovoril pravdu.“