Na Michala Lefčíka nesmieme nikdy zabudnúť
Písal sa 11. apríl 1969. V Košiciach na Námestí osloboditeľov pred pamätníkom neznámeho vojaka sa polial benzínom a podpálil mladý chlapec – vojak. Živá pochodeň ešte stihla prebehnúť cez cestu a na Štúrovej ulici pred obchodom, kde bola kedysi Mototechna, skonal…
Či boli dôvodom udalosti z augusta 1968 a nastupujúca normalizácia, alebo protest proti nejasne popísaným vojnovým konfliktom a všeobecný nesúhlas so zlom panujúcim vo svete, sa potvrdiť zatiaľ nepodarilo. Jeho čin však nápadne pripomínal samoupálenie Jana Palacha v Prahe v januári 1969.
Rovnaká úcta všetkým
Presne po 49 rokoch sa v stredu večer konala v poradí už druhá pietna spomienka na Michala Lefčíka. Zorganizoval ju Tomáš Straka. „Celé podujatie sa nesie pod názvom Na Lefčíka sa nesmie zabudnúť. Minulého roku sme položili kvety tu pri pamätníku. Tohto roku symbolicky prejdeme cestu, ktorú musel prekonať, aby sme možno viac obsiahli pocit, čo znamená chápať vlastnú konečnosť,“ povedal T. Straka v úvode.
Jedným zo spoluorganizátorov bol aj kontroverzný umelec Peter Kalmus. „Dnes si spomenieme aj na obete vojny, veď aj na jednej aj druhej strane sú pamätníky, ale aj na každého, kto položil svoj život, či už chtiac alebo nechtiac, ako práve pred nedávnom novinár Janko Kuciak a Martinka Kušnírová. Títo dvaja mladí ľudia sa pre mňa stali akýmsi slovenským Palachom.“
Priamy svedok a zosobnenie
Kalmus v apríli 1969 býval na Rastislavovej ulici. „Prišiel ku mne môj kamarát na bicykli, že sa v parku na Námestí osloboditeľov upálil mladý vojak. Hneď sme sa rozbehli a utekali sem. Ľudia hovorili, že plamene šľahali do veľkej výšky. Lefčík prebehol cez cestu a narazil do výkladu. Spätne ho odhodilo k novinovému stánku, ktorý tu neďaleko stál. Za ním sa schúlil,“ spomínal výtvarník.
Kvôli predstave si P. Kalmus ľahol na zem. Priatelia ho obkreslili kriedou tak, ako sa to robieva pri vyšetrovaní vraždy. Potom už prítomní na siluetu kládli biele chryzantémy a zapálili sviečku.
Kalmus dúfa, že na budúci rok, keď bude 50. výročie smrti Michala Lefčíka, sa mu podarí urobiť aj pamätník. „Verím, že sa zmení vedenie mesta a ja už nebudem mať problém ho umiestniť presne na miesto, kde Michal skonal. Mala by to byť silueta človeka z hrubého plechu, ktorá by bola položená na zem.“
Spomienky
Happening pokračoval v Kine Úsmev. „Dnešok by mal byť o piete, ale nie je to iba o nej. Je to skôr o tom, aby sme nezabudli. Aj v duchu posledných tragických udalostí, pri ktorých bol zavraždený mladý pár. Títo ľudia boli tiež obeťami režimu, tak ako Jan Palach či Michal Lefčík,“ uviedol druhú časť podujatia Tomáš Straka, ktorý potom prečítal báseň a zhromaždenie si uctilo pamiatku nie minútou ticha, ale minútou súvislého tónu.
Prítomní si mali možnosť pozrieť dva filmy. Prvým bol krátky dokument Tryzna, zachytávajúci situáciu a náladu v spoločnosti v Prahe aj v Bratislave po smrti Jana Palacha. Druhý, pod názvom Neznáma košická obeta roku 1969 autora Tibora Iča, zachytával výpovede blízkych a rodiny Michala Lefčíka. Po nich už hosť z Prahy Michal Ježek a Peter Kalmus začali debatu nielen o ľudských pochodniach.
[ad][/ad]Divadlo i otvorené listy
Pražské Divadlo na půdě uviedlo po besede angažovanú hru s názvom Slam otřesu – literárnu performance vychádzajúcu z filozofického poňatia ‚solidarity otrasených‘ Jana Patočku, ktorá bola voľne sprevádzaná autorskou výpoveďou mladej generácie. Súčasťou boli aj otvorené listy. Prvý prezidentovi Českej republiky Milošovi Zemanovi, ktorý dva týždne po smrti investigatívneho novinára a jeho snúbenice svojimi výrokmi prezentoval nenávisť voči slobodným médiám. Druhý bol adresovaný generálnemu prokurátorovi Jaromírovi Čižnárovi, v ktorom bola sformulovaná žiadosť, aby v medzinárodnom vyšetrovacom tíme plnila slovenská polícia svoje povinnosti bez ohľadu na politické objednávky.
– narodil sa v roku 1950 v Sečovskej Polianke;
– pracoval v Prahe;
– v roku 1969 dostal povolávací rozkaz do Strážskeho;
– ešte pred prísahou sa dostal do nemocnice v Košiciach;
– po prepustení z nej sa upálil na Námestí osloboditeľov;
– mal popáleniny na 89 percentách tela;
– výsledky z vyšetrovania boli dlho uzamknuté v trezoroch;
– nakoniec sa však nenašli…
Do duše ľudských pochodní nikto nevidí
Jedným z hostí na happeningu bol Michal Ježek z Prahy, ktorý pracuje ako redaktor Českého rozhlasu. Pomáhal vytvoriť stránku janpalach.cz a rovnako sa angažuje za vznik Palachovho pomníka vo Všetatoch.
Ako ste sa dostali k Janovi Palachovi?
Študoval som na Filozofickej fakulte v Prahe, na ktorej študoval, hoci krátko, aj Jan Palach. Bolo to pre mňa úplne prirodzené, že som sa zapájal do spomienkových akcií za tohto človeka. Schádzali sa tam rôzni ľudia, z rôznych kruhov, s ktorými som viedol práve na túto tému rôzne debaty. Tak som sa stretol napríklad s historikom Petrom Blažekom. Dali sme sa viacerí nadšenci dokopy a vytvorili sme úžasný web venovaný Janovi Palachovi, ktorý je v ôsmich jazykoch. Je to projekt, ktorý sme urobili pod záštitou Karlovej univerzity.
Prečo sa z ľudí stávajú ľudské pochodne a čo mali spoločné Jan Palach a Michal Lefčík?
Niekedy je to ťažké špecifikovať, pretože u niektorých sa prejavili napr. psychické problémy, ktoré inak nevedeli riešiť. Je len málo takých, ktorí pocítili potrebu osobne sa obetovať. V Čechách to boli určite Jan Palach, Jan Zajíc a Evžen Plocek, u ktorých bolo samoupálenie zavŕšením ich dlhodobej snahy urobiť niečo aktívne proti vtedajšiemu režimu. Možno ich bolo aj viac, ale to je ešte predmetom skúmania. Podľa môjho názoru do tejto skupiny patrí aj Michal Lefčík. Do duše týchto ľudských pochodní však nikto nevidí. Spoločné však majú to, že vedeli potlačiť vlastné ego a vydať seba samého v prospech celej spoločnosti.
Nie ste prekvapený, že sa na tomto happeningu v Košiciach stretlo zhruba 20 ľudí?
Nie je dôležitý počet. Dôležité je, že sa také niečo deje. Urobí to akoby nejaký „zdroj svetla“, ktorý sa pomaly ale isto bude šíriť ďalej, medzi ostatných ľudí. A ja tomu veľmi verím.
Dňa 21. augusta 1968 som mala meniny a sedem rokov. Dialo sa niečo čudné. Po Solovjevovej (dnešnej Watsonovej) hučali tanky. S mamkou sme vydesené šli do Merkúru na nákup, kde bolo nezvyčajne veľa ľudí. Stratila som sa… Z ampliónu na aute sa ozývalo „Udržuje rozvahu!“
Sedemročné dieťa si súvislosti neuvedomuje, ale niektoré veci si aj napriek tomu si do konca života zapamätá. Napríklad v škole sme sa učili o Jánovi Husovi, ktorého v roku 1411 obvinili z kacírstva a 6. júla 1415 zaživa upálili na hranici…
V socialistickom Československu sa o samoupálení nahlas nehovorilo, v čase normalizácie táto téma bola tabu. Neskôr som niečo započula o Janovi Palachovi. Až po „nežnej“ sme sa postupne dozvedali aj o iných, ktorí obetovali seba preto, aby upozornili na boľačky národa. Jeden z nich to urobil aj priamo v našom meste…
Koľko vnútornej sily a odhodlania muselo byť v týchto ľuďoch? Človek by ani neveril, že v období rokov 1963 – 2002 sa na celom svete z rôznych dôvodov samoupálilo až 533 ľudí a nedokonaných bolo možno až tritisíc prípadov. Taký bol výsledok skúmania profesora Michaela Bigga z Oxfordu.
Áno, bola som na spomienke na Michala Lefčíka. Hovorilo sa aj o Palachovi, Kuciakovi či Kušnírovej. Mama hovorievala, že smrť si nevyberá. Bohužiaľ, občas si vyberie.
foto: Veronika Janušková
[article slug=”v-kosiciach-sa-pred-49-rokmi-dobrovolne-upalil-Michal-Lefcik”][/article]Čítajte aj:
- Bol Lefčík košickým Palachom?
- Pred 48 rokmi sa v Košiciach na Námestí osloboditeľov upálil mladý vojak
- Komentár Mariána Balázsa: Pochodeň Michala Lefčíka
