Ničíme si históriu? Hroby na Rozálii sú v žalostnom stave

Cintorín sv. Rozálie je najstarším existujúcim cintorínom v Košiciach, ktorý dokumentuje históriu nášho mesta. Po druhej svetovej vojne, kedy sa musela veľká časť bývalej, prevažne maďarskej šľachty odsťahovať, veľa hrobiek začalo chátrať. Ich dnešný stav je horší ako zlý. Čo s tým?

Matka uhorského predsedu vlády zo začiatku 20. storočia Antónia Fejérváry de Komlós Kerestes, prvý slovenský župan Košickej veľžupy Ján Ruman, košický mešťanosta (dobové pomenovanie pre starostu pozn. red) z prvej polovice 19. storočia a cisársko-kráľovský radca János Kloczkó, či Konrády Lajos, zakladateľ medzi Košičanmi veľmi obľúbenej chaty Lajoška. Aj títo velikáni košickej histórie sú na poslednom odpočinku na Cintoríne sv. Rozálie v mestskej časti Sever. Nekončiacu obľubu tohto cintorína medzi košickou “smotánkou” dokazujú aj hroby manželky exprezidenta Rudolfa Schustera Ireny, či privatizéra Alexandra Rezeša.

Na rozdiel od dokonale udržiavaných cintorínov významných osobností v susednej Budapešti alebo Prahe sú viaceré hrobky na Rozálii v žalostnom stave. Potvrdzuje to aj Juraj Halász, historik a autor rozsiahlej publikácie o tomto cintoríne. Zmapoval v nej 450 chránených a významných hrobov. 

Viaceré hroby musel počas svojej dokumentačnej činnosti priam vykopávať zo zeme, stretol sa s vážne poškodenými náhrobnými kameňmi a v jednej z krýpt našiel sklad dreva a cementu. Obavy o budúcnosť historických hrobov vzbudzuje aj výzva správcu cintorína, eseročky Testimony, ktorá je vo vlastníctve Rímskokatolíckej farnosti sv. Ondreja.  

Zrušia chránené hroby?

Na viaceré pamiatkovo chránené hroby totiž správca umiestnil upozornenie, kde sa uvádza, že ak vlastník nepreukáže právny vzťah k hrobovému miestu alebo príslušenstvu hrobu do 1. apríla 2019, bude prevádzkovateľ považovať predmetné hrobové miesto za zrušené. Výzvy sme našli napríklad na pomníku župana Jána Rumana, maliara Eleméra Halásza-Hradila, hrobkách rodín Vaskor a Girsik aj náhrobku Fiedlera Károlyho s manželkou. Všetky sú vedené ako súčasť národnej kultúrnej pamiatky Cintorína sv. Rozálie.

Kontaktovať rodiny zosnulých môže byť pritom extrémne náročné. Niektorí už vymreli, niektorí možno žijú niekde v Maďarsku, kam nútene odišli po druhej svetovej vojne. „Prebehlo to v rámci takzvanej reslovakizácie, kedy musel každý podpísať, že je slovenskej národnosti. Kto nepodpísal musel odísť s 50 kilogramovým balíkom,” vysvetlil Halász. 

Búrať sa nebude

Podľa slov Mareka Ondreja, konateľa eseročky Testimony, však rušenie v prípade pamiatkovo chránených hrobov nehrozí ani v prípade, že sa vlastník v lehote neprihlási. „Keď sa nenájde, bude sa musieť postupovať v zmysle zákona o neznámom vlastníkovi,” uviedol. Postup v prípade týchto starých hrobov je podľa neho nasledovný – musí sa upovedomiť štát a vyjadriť pamiatkový úrad. „Myslím si, že skôr tie hrobky padnú samé v súvislosti s tým, aký je to zdĺhavý proces,“ vysvetlil. 

Ochranu hrobiek zabezpečuje aj zákon o pohrebníctve: „Hroby, hrobky alebo pohrebiská, ktoré sú vyhlásené za národné kultúrne pamiatky, sa môžu zrušiť len na základe rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky o zrušení vyhlásenia hrobu, hrobky alebo pohrebiska za národnú kultúrnu pamiatku. Hroby a hrobky, ktoré sú evidované v zozname pamätihodností obce, sa môžu zrušiť len po predchádzajúcom súhlase obce.”

Právne vákuum

Podľa stanoviska, ktoré nám poskytol Krajský pamiatkový úrad Košice je základným a dlhodobým úskalím patového skutkového stavu v celoslovenskom meradle dlhodobé právne vákuum v otázke definovania vlastníctva a z neho vyplývajúcich práv a povinností. 

„Predmetom pamiatkovej ochrany je celý cintorín s jeho zachovalými pohrebnými kaplnkami, náhrobníkmi, kaplnkou sv. Rozálie a ako celok s plochou v plnom rozsahu, ktorá rešpektuje svoje historické hranice. Je chránená aj sadovnícka úprava: koncepčne založená ucelená zelená plocha cintorína s vysokou spoločenskou, ozdravovacou a estetickou funkciou,” uviedli vo svojom stanovisku k ochrane cintorína pamiatkári.

Ďalej sa v ňom píše, že v zmysle pamiatkového zákona neregistrujú prípady zrušených hrobov a ich náhradu novými hrobmi, no evidujú možné riziká a predpoklady účelovej devastácie a likvidácie starých hrobov. S odvolaním na publikáciu J. Halásza zaznamenali jeden evidovaný zrušený hrob osobnosti. Podľa publikácie ide o hrob riaditeľa kráľovského konviktu Dr. Madadassy Lipóta z roku 1898.

Nevhodné úpravy

Okrem iného registrujú pamiatkári aj početné prípady, ktoré možno vnímať ako rizikové. Ide o niekoľko desiatok prípadov. „Krajský pamiatkový úrad (KPÚ) už v roku 2017 upovedomil vlastníka a správcu, že pri užívaní predmetného cintorína v minulosti dochádzalo k viacerým nežiaducim, nekoncepčným a nevhodným úpravám na ploche cintorína bez vedomia KPÚ. Rušivé celky, časti i jednotlivosti, ktoré už v minulosti vznikli takýmto konaním predošlých vlastníkov a správcov bez vyžiadania súhlasu KPÚ, sú určené na tzv. dožitie, t.j. bez možnosti ich ďalšieho obnovovania,“ uviedol úrad. Ako rušivé časti uviedli napríklad celé rady novodobých hrobov a urnových miest na historických parcelách, atypické veľkoplošné hrobové parcely aj široké betónové plochy okolo hrobových miest.

Hroby majú vyplatené, no výzvy si aj tak našli

Problematika bielych papierikov s výzvami na preukázanie vzťahu k hrobovému miestu sa netýka len pamiatkovo chránených hrobov, ale hlavne štandardných. Tie sa dá v porovnaní s chránenými hrobmi zrušiť omnoho jednoduchšie. Vyvesovanie výziev rozčúlilo viacerých pozostalých. Aj napriek tomu, že za hrobové miesto zaplatili,aj oni našli na hroboch svojich príbuzných oznam. 

„Príde mi to nehorázne, pretože my sme to hrobové miesto pred desiatimi rokmi kúpili a máme ho zaplatené na 30 rokov. Aké my máme povinnosti dokazovať, že je to naše miesto? Veď oni by mali mať evidenciu. Ten spôsob komunikácie mi príde absolútne neprimeraný,” posťažovala sa nám Zuzana Karlíková. Správca cintorína jej pritom výzvu nedoručoval ani poštou. 

Podobnú skúsenosť má aj Jana Kandráčová. Svoju sťažnosť dokonca poslala aj emeritnému arcibiskupovi Alojzovi Tkáčovi. „Môj otec býva 55 rokov na rovnakej adrese, stačilo napísať, že ako správna kresťanská spoločnosť dvíha ceny a riešila by to dodatkom ku zmluve, poprípade inou právne legálnou formou,” uviedla v liste na ktorý nedostala uspokojivú odpoveď. „Z arcidiecézy žiadna odpoveď, arcibiskup však odpísal, že už nie je aktívny a že mu to neprislúcha hodnotiť a postúpil to zodpovednému úradu,” doplnila. 

Podľa konateľa správcu cintorína Mareka Ondreja však inú možnosť ako lepiť oznamy na hroby nemajú. „Ak by som mal adresy tak im pošlem list,” povedal. Riešenie situácie s nájomnými zmluvami je podľa neho súrne, a tak museli pristúpiť k vylepeniu viac ako 2-tisíc lístkov. „Cez tisíc je neznámych nájomcov, neexistujú ani nájomné zmluvy, ani sa nevieme dopátrať kto je vlastníkom,” zdôvodnil.
Dôvodom vylepovania výziev je podľa Ondreja fakt, že pohrebníctvo potrebuje vedieť, kto má aký iný nájomný alebo právny vzťah napríklad k príslušenstvu hrobu, ktorý je umiestnený na ich pozemku. 

Cintorín mapoval viac ako päť rokov

Mapovanie Cintorína sv. Rozálie mu trvalo viac ako päť rokov. 

Výsledkom jeho práce je podrobný súpis štyristo­päťdesiatich významných hrobov s menami pozostalých, ich pôvodnými zamestnaniami, ale aj rozmermi, materiálmi, z ktorých boli vyhotovené, a menom kamenára, ktorý hrob, či hrobku postavil. A z viac ako 1 800 fotografií. Z poctivého zbieraného materiálu tak vznikla jedinečná kniha Cintorín sv. Rozálie, ktorá vyšla pred piatimi rokmi.„Obetoval som prieskumu každú svoju voľnú chvíľu, dovolenku nevynímajúc,“ spomína na krásnu a náročnú prácu historik Juraj Halász (*1949).

„Cieľom publikácie o Cintoríne sv. Rozálie v Košiciach, mimoriadne bohatom na umelecké, kultúrne a historické pamiatky, je aspoň čiastočne vyplniť medzeru, ktorá v literatúre venovanej košickým cintorínom existuje, bez nároku na úplnosť,“ vysvetľuje J. Halász.
Rodený Košičan, ktorého predkovia dokázateľne žili v našom meste od 18. storočia, veľký lokálpatriot, zakladateľ Historickej spoločnosti Imricha Henszlmanna, nositeľ Ceny primátora mesta Košice (1998) a Ceny mesta Košice (2010) je autorom viacerých publikácií o meste.

(SEN)