Pocta nepovšimnutej sochárke Marii Bartuszovej

Malé prázdno, plné malého nekonečného vesmíru – aj takto charakterizovala vlastnú tvorbu v osobných poznámkach košická sochárka Maria Bartuszová. Oblé tvary sôch z bielej sadry, ktoré pripomínajú škrupiny vajíčka, evokujú krehkosť, nežnosť a zraniteľnosť. Patrila k najvýznamnejším slovenským sochárom druhej polovice 20. storočia. Jej tvorba predstavuje tzv. organickú (nefigurálnu) líniu v slovenskom sochárstve. Budúci rok jej dielo bude známe celosvetovo, vďaka výstave v londýnskej galérii Tate Modern. 

Maria Bartuszová v rokoch 1956 – 1961 študovala na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe špecializáciu keramika a porcelán v ateliéri prof. Otta Eckerta na Katedre keramiky a porcelánu. Od začiatku vlastnej tvorby rozvíjala osobitý program abstraktného sochárstva. V roku 1963 sa s manželom, sochárom Jurajom Bartuszom usadili v Košiciach.

Škrupiny krehkosti a zraniteľnosti

Vo svojej tvorbe mala obdobie inšpirované geometriou, zaujímala sa však aj o výskum organických, biologických tvarov a fyzikálnych vlastností hmoty. Nachádzala inšpiráciu v prírode a jej zákonitostiach.

Prírodné materiály, ako konáre či kamene, priamo vkladala do svojich plastík. Sochy umelkyne sú špecifické oblými tvarmi. Štruktúra niektorých diel pripomína popraskané škrupiny, ktoré navodzujú pocit krehkosti, čistoty a zraniteľnosti. Jej typickým materiálom bola biela sadra.

Plastiky vo verejnom priestore

Maria Bartuszová rada pracovala samostatne za dverami svojho ateliéru. „Mama potrebovala na prácu pokoj, a niekedy sa aj doslova zatvoriť do ateliéru, aby sa vedela sústrediť na prácu,“ uviedla jej dcéra, akademická sochárka Anna Bartuszová. „Pokiaľ potrebovala s niečím technicky pomôcť, zavolala mňa aj sestru Veroniku. Pri väčších dielach mala tiež pomocníkov, na ktorých sa mohla obrátiť,“ dodala. 

Jedno z rozmerných diel sochárky nájdete pred obchodným domom Dargov v Košiciach v podobe fontány, dielo Premena s veľmi citlivým až emotívnym vyznením udrie do očí vo vstupnom priestore košického Krematória. „Ďalšie fontány a plastiky v areáloch škôl, pamätné tabule, ale aj označenia budov tabuľkami Kultúrna pamiatka realizovala naša mama,“ uviedla druhá dcéra Veronika Bartuszová. 

Inšpirovaná hrou s dcérami

K nápadu odlievať sadru do balónov dospela v 60. rokoch. Pri hraní s dcérou zistila, že dokáže naliať sadru do gumových balónov, aby vytvorila čisté abstraktné tvary. Mäkkú sadru v balóne tvarovala tlačením, ťahaním alebo ponorením do vody, čím sa vytvorili jedinečné organické tvary. Túto techniku odlievania sadry do vnútra gumových foriem, ako sú balóny alebo kondómy, nazvala gravistimulované odlievanie. 

Niektoré sochy pripomínajú prírodné tvary a procesy, ako kvapka, zrnko, dážď alebo klíčenie. Z nich vychádzala aj pri tvorbe tzv. haptických plastík, ktoré boli určené zrakovo postihnutým a nevidiacim deťom. Išlo o skladačky z troch či viacerých častí alebo zväčšenie prírodnín, ktoré boli určené na rozvíjanie hmatovej i estetickej fantázie nevidiacich, čo bolo nielen v Československu ojedinelé. 

Maria Bartuszová sa okrem iného venovala aj tvorbe inštalácií zostavovaných z perforovaných a zošnurovaných sadrových škrupín, ktoré vystavila na svojej jedinej samostatnej výstave v roku 1988 vo vtedajšej výstavnej sieni Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Košiciach. Výstavu si zostavovala sama ako jeden celok, „živý organizmus“.

Dlhá cesta do Tate

Bartuszovej dcéry Anna a Veronika už niekoľko rokov pracujú na zostavení monografie diel sochárky. V snahe zachrániť celoživotné dielo mamy oslovili pred niekoľkými rokmi historičku umenia Gabrielu Garlatyovú. 

Záujem o Bartuszovej tvorbu začal po významnej svetovej výstave documenta XII v roku 2007. Kurátori z londýnskej Tate oslovili dcéry na základe predchádzajúcich výstav ich mamy. „To, že kurátori v Tate vyberú niekoho na samostatnú výstavu, je u nich dlhodobý proces a rozhoduje o tom viac ľudí,“ uviedla dcéra Anna, čo bolo aj v tomto prípade. 

Do ich povedomia sa dostala prostredníctvom pomerne malej galérie Alison Jacques Gallery, ktorá pred troma rokmi zorganizovala sólovú výstavu sochárky. „S galeristkou Alison Jacques sme sa stretli vo Varšave na dôležitej výstave Marie Bartuszovej v Múzeu moderného umenia v roku 2015. V tom čase mali o spoluprácu záujem viaceré galérie, ale vybrali sme si práve ju – napriek tomu, že jej galéria nebola veľká, no zameriavala sa najmä na ženské autorky,“ uviedla kurátorka zbierky M. Bartuszovej Gabriela Garlatyová. 

Výstava poputuje z Tate Modern do viedenského Belvéder.

Vznikne v Košiciach galéria umelkyne?

Diela košickej sochárky budú v Londýne vystavené od 11. novembra 2020 do apríla nasledujúceho roka. Podľa dcéry Anny je výstava potvrdením toho, že kvalita si nájde cestu aj zo Slovenska. „Je to prejav toho, že jej dielo vnímajú ako zásadné, unikátne a ako prínos k svetovému umeniu. V prípade mojej mojej mamy to išlo akoby zázračne ´samo´. Jej tvorba musela zarezonovať veľmi silno,“ uviedla A. Bartuszová. 

Počas svojho tvorivého obdobia vytvorila Maria Bartuszová asi 500 sôch, od malých hmatových organických foriem a reliéfov až po nadrozmerné diela. Dcéra Anna sa v posledných rokoch venuje výhradne práci na matkinom diele. „To mi zaberá všetok čas a energiu, preto sa na svoju tvorbu teraz nesústreďujem,“ uviedla na adresu vlastnej umeleckej činnosti. 

V budúcnosti majú v pláne priestor, kde by jej diela boli k nahliadnutiu aj verejnosti. „Máme snahu urobiť Galériu Marie Bartuszovej, ale zatiaľ nebudem predbiehať, pretože je to otázka vzdialenejšej budúcnosti ako výstava v Tate,“ uzavrela Anna.

Venovali jej známku

Sadrový odliatok Bez názvu (1980 – 1989) je motívom poštovej známky z edičného radu Umenie a je majetkom Slovenskej národnej galérie. Slovenská pošta sa rozhodla vydať známku v roku 2016, keď si pripomenuli 80 rokov od narodenia M. Bartuszovej a 20 rokov od jej úmrtia.

Emisné plány ju vybrali dva roky pred vydaním. „Zámerom tohto výberu bola propagácia diel najvýznamnejších umelkýň druhej polovice 20. storočia pôsobiacich na Slovensku,“ vyzdvihla tvorbu košickej výtvarníčky hovorkyňa Slovenskej pošty Martina Macková.

Bartuszovej poštová známka získala v tom istom roku aj Krištáľovú známku generálneho riaditeľa Slovenskej pošty, čo je každoročne udeľovaná cena za najlepšiu emisiu poštovej známky daného roka. Rytcom známky bol akademický maliar Rudolf Cigánik, ktorý je jedným z najskúsenejších slovenských rytcov poštových známok.