Pocta zakladateľovi košického maratónu Vojtechovi Bukovskému

Medzinárodný maratón mieru – najstarší v Európe a druhý najstarší vo svete – je bezosporu ťažko prekonateľným košickým fenoménom. Mužovi, ktorý ho vlastným odhodlaním pred 94 rokmi založil, sa dnes dostane ďalšej pocty. Pri svetoznámej soche maratónca odhalia bustu Vojtecha Bukovského.

Béla bácsi, ako ho roky v Košiciach nazývali, zanechal za sebou odkaz, ktorý rokmi silnie a mohutnie. Ale nebol to spočiatku len maratónsky beh, pre ktorý sa nadchol. Aktívne sa zapájal do viacerých športov, či už to bol šerm, cyklistika, atletika, pästiarstvo, lyžovanie, alebo aj motorizmus. Prežil komplikovaný život, v ktorom sa musel ako Žid počas vojny skrývať, prišiel o najbližších príbuzných, neskôr o rodinný majetok. Napriek tomu nikdy nestratil chuť pracovať do posledných zvyškov síl na podujatiach, ktoré prinášali najmä Košičanom radosť a pocit hrdosti. 

Začiatok tradície

Agilný športový funkcionár sa narodil ako Béla Braun 4. novembra 1894 v Košiciach ako syn židovského obchodníka s farbami. Športu prepadol už na gymnáziu a pokračoval v ňom aj počas štúdií na univerzite v Budapešti. Počas 1. svetovej vojny slúžil v delostrelectve rakúsko-uhorskej armády. V roku 1924 sa dostal ako dopisovateľ denníka Kassai Napló na olympiádu do Paríža. A tam ho už navždy očaril maratónsky beh.

Hneď po návrate domov do Košíc sa pustil do práce. Ako sám neskôr povedal, pred očami mal jediný cieľ – usporiadať každoročne sa opakujúcu vynikajúcu akciu, ktorá by neskôr presiahla hranice vtedajšieho predvojnového Československa. Po získaní súhlasu východoslovensko-podkarpatského okrsku Československej atletickej únie i podpory náčelníka košickej polície Antonína Zikmunda odštartovali v Turni nad Bodvou I. košický maratón. Stalo sa to 28. októbra 1924, v deň výročia vzniku Československa a presne 107 dní po parížskom olympijskom maratóne. Na štart sa postavilo osem pretekárov, do cieľa dobehli siedmi. Víťazom sa stal domáci bežec Karol Hala.

Osudná cesta na Plejsy 

To bol začiatok tradície, ktorá rokmi silnela a mohutnela. Do Košíc pritiahli organizátori olympijských víťazov Juana Carlosa Zabalu z Argentíny (1931), Etiópčana Abebe Bikilu (1961) či Nemca Waldemara Cierpinského, ktorý v Košiciach bežal päťkrát. Stále rástol aj počet bežcov na čoraz známejšom behu, ktorý rokmi získal meno Medzinárodný maratón mieru (MMM).

Vojtech Bukovský bol vždy pri tom až do svojej smrti v roku 1963, necelé dva mesiace po poslednom maratóne, ten taktiež pomáhal organizovať. Aj koniec života neúnavného funkcionára sa niesol v znamení športu. Napriek dvom prekonaným infarktom šiel 30. novembra prednášať na Plejsy na školenie lyžiarskych inštruktorov. „Môj otec Otto, s ktorým boli kamaráti, ho odhováral, aby išiel peši. Ako dnes sa pamätám, že Béla bácsi mu povedal, že to musí urobiť, lebo to sľúbil. Taký to bol človek, nikomu nedal dôvod na sklamanie a vždy pevne stál za svojím rozhodnutím,” spomína Rudolf Lewith, syn jedného z najbližších priateľov a spolupracovníkov otca košického maratónu. Cestou na Plejsy mu zlyhalo srdce a v nemocnici v Krompachoch zomrel. 

Vždy držal slovo

Ľudia, ktorí Vojtecha Bukovského poznali, si naňho spomínajú ako na pozoruhodnú osobnosť. „S otcom sme ho často navštevovali v jeho byte. Ja som ako chlapec najčastejšie obdivoval jeho zbierku pamätných predmetov. Najviac sa mi páčila dýka zo švédskej ocele vo vyrezávanom drevenom puzdre. Darovali mu ju švédski maratónci. Sľúbil mi, že mi ju dá, ale tento azda jediný sľub nestihol splniť. Prekazila mu to náhla smrť,” povedal nám už spomínaný Rudolf Lewith. 

Ako človeka, ktorý vždy držal slovo, si ho pamätá aj syn ďalšieho dlhoročného predsedu organizačného výboru Jána Margitu. „Béla bácsi veľmi často doniesol na schôdze maratónskeho výboru slivky alebo jabĺčka zo svojej záhradky. Najprv ich porozdával a potom začali schôdzovať. Nespomínam si, že by niekedy zvýšil hlas, ale na rozhodnutiach vždy trval a pedantne kontroloval ich splnenie,” hovorí Ján Margita, ktorý pokračoval v otcových športových šľapajach.

Majster Račko s maratónom začínal i končil svoju tvorbu

Autorom busty zakladateľa legendárnych pretekov, ktorú dnes odhalia pri soche maratónca, je košický sochár Arpád Račko. Odlial ju však až po jeho smrti syn Vladimír.

Ako nám Vladimír Račko povedal, Bukovského busta bola jedným z posledných diel jeho otca, ktorý zomrel pred troma rokmi. „Stihol ju urobiť z hliny. Pamätám si, že s ňou mal dosť práce. Modeloval ju podľa fotografií, ktoré mal k dispozícii. Na každej z nich však vyzeral Bukovský trochu inak. Nakoniec sa oteckovi podarilo dielo, ktoré verne odráža podobu zakladateľa maratónu. Do bronzu som ju potom odlieval ja,” hovorí V. Račko, ktorý pripravoval aj miesto, kde bude busta umiestnená.

Symbolické miesto  

Práve výber miesta pre bustu zakladateľa je pre Račkovcov zjavne symbolický. Bude totiž stáť v bezprostrednej blízkosti sochy maratónca, ktorá je tiež dielom majstra Arpáda Račka. „Vytvoril ju v roku 1959 a je jeho prvou známou sochou. Bukovského busta je jedným z jeho posledných diel a je opäť spojená s košickým maratónom,” upozorňuje syn Vladimír.

Zosnulý sochár bol na najznámejšie športové podujatie v jeho meste a na to, že aj on prispel k jeho rozvoju, patrične hrdý. Niekoľko rokov bola súčasťou ceny zmenšenina najznámejšej košickej sochy a víťazom ju odovzdával práve autor. Podľa synových spomienok napríklad veľmi rád osádzal písmená v menách víťazov na podstavci sochy. „Vždy si pritom pod sochou posedel, pozoroval ľudí, ktorí sochu obdivovali a mal z toho radosť,“ s úsmevom nám povedal v otcovom ateliéri Vladimír.