Prakticky nevidiaci bratia sa svojim príbehom uchádzajú o Detský čin roka
Projekt Detský čin roka už 19 rokov motivuje deti, aby robili dobré skutky. Počas jeho existencie sa do projektu zapojilo viac ako 1,5 milióna detí z celého Slovenska, ktoré svojimi skutkami môžu byť príkladom aj pre dospelých.
Tento školský projekt je zameraný na netradičnú formu etickej výchovy a zanecháva výraznú stopu na deťoch pri uvedomovaní si skutočných ľudských hodnôt v našej každodennosti. Deti sa učia porozumieť realite cez skúsenosti svojich rovesníkov.
Škola života
„Každý rok je projekt v niečom iný, podľa toho, čo deti aktuálne žili a čo sa dialo v spoločnosti, nakoľko ich príbehy priamo reagujú na aktuálne dianie na Slovensku. Je zaujímavé sledovať, ako narastá počet školských kolektívov, v ktorých sa integrácia zdravých a postihnutých detí stáva prirodzenou realitou. Každoročne sledujeme, ako vedia rozumne využiť nové technológie a sociálne siete aj pre dobrú vec a pomáhajú ľuďom aj zvieratám,“ uviedla k projektu štatutárka občianskeho združenia Detský čin roka Saša Broadhurst Petrovická.
Dobré skutky detí sú rozdelené do siedmich kategórií: záchrana ľudského života; pomoc v rodine; pomoc rovesníkom; pomoc ľuďom; pomoc prírode, dobrý nápad a získať môžu aj cenu Sašky Fischerovej – Malý veľký čin.
Detský čin roka je skutočnou „školou života“, v ktorej tisíce detí v reálnych, často nebezpečných či tragických situáciách obstoja, nájdu riešenie, a tak zachránia ľudské životy, pomôžu iným, ochránia prírodu alebo v každodennosti vedia nezištne pomôcť tam, kde je to potrebné.
[ad][/ad]Úžasní chlapci
Výberová komisia tohto roku zaradila medzi päť najcennejších príbehov v kategórii „Pomoc v rodine“ aj príbeh napísaný Jazerčanom Vilkom Holendom o svojom bratovi Riškovi na hodine etiky.
„Títo chlapci sú fakt úžasní. Učím ich iba etickú výchovu, preto ich poznám skôr z ľudskej, ako z vedomostnej stránky. Sú šikovní, ochotní a snaživí v porovnaní so zdravými deťmi, ktoré by si z nich mohli brať príklad. Veľakrát ich aj sama obdivujem,“ hovorí o svojich zverencoch Alena Ferenčíková, učiteľka na Súkromnej základnej škole Dneperská 1 v Košiciach.
Obaja chlapci sú prakticky nevidiaci a majú už iba zvyšky zraku. Kto ich stretne niekde na ulici alebo v škole, nikdy by nepovedal, že majú také vážne zdravotné postihnutie. Pri našom stretnutí sa bez väčších problémov pohybovali po chodbách školy, vybehli po schodoch, či doniesli kľúče od učebne pani učiteľke, darmo, školu už poznajú naspamäť. Vilko je siedmak a jeho brat Riško chodí do šiestej triedy.
Na svojich synov je hrdá aj ich mamka Slávka Holendová. „Moji synovia kvôli svojmu hendikepu jednoducho nemôžu robiť niektoré veci. Preto sme radi, že sa mohli v tejto škole plne integrovať medzi zdravé deti.“
Rodičia hľadali možnosti, ako chlapcom uľahčiť učenie sa. V škole k dispozícii asistentku učiteľa. „Neučia sa z kníh ani zo zošitov, ale pomocou počítača – špeciálny program pre nevidiacich im prevádza písané slovo na hovorený text. Popri učení však majú mnoho iných aktivít,“ predstavuje svojich synov mamička.
Najvyššie športové méty
Vilko je starší a začal mať problémy so zrakom v deviatich rokoch, prišlo to náhle a z plného zdravia. „Začal sa venovať lukostreľbe pre nevidiacich. Momentálne je jediný na Slovensku, ktorý tento šport robí. Chodí na rôzne súťaže a trénuje ho môj manžel, pretože v republike nie je s touto špecifikáciou žiadny tréner, ktorý by nám v tomto vedel nejako pomôcť. Budúci rok sa chystáme už aj na medzinárodné súťaže v zahraničí,“ dozvedáme sa od S. Holendovej.
Mladší Riško prestal vidieť iba pred dvomi rokmi. Zo stopercentného videnia sa dostal na päť percent v priebehu pár mesiacov. „Jeho už teraz vybrali do slovenského juniorského tímu v zjazdovom lyžovaní. Bude lyžovať s navádzačom. To však nie je všetko, pretože okrem toho ešte aj beháva. Som veľmi rada, že nesedia doma.“
[ad2][/ad2]Neseďte doma
Mamička hovorí, že ich choroba postupuje ďalej a je to stále horšie a horšie. Nominácia jej synov na Detský čin roka ju veľmi prekvapila. „Na hodine etickej výchovy si iba robili svoju prácu a pani učiteľka mi ju poslala s tým, či ju môže zaslať do súťaže. Brala som to iba tak, že sa pani učiteľke Vilkova práca páčila. Všetci sme sa potešili, hlavne, samozrejme, Vilko. Nebola to však radosť z toho, že vybrali práve jeho prácu, ale skôr zo šírenia myšlienky, že aj nevidiaci vedia navzájom pomôcť. Sám rád šíri túto myšlienku, navzájom si pomáhať a byť aktívny. Vilko sa dokonca začal učiť hrať na klavíri. Všetko sa dá, keď sa chce,“ teší sa S. Holendová.
„Teším sa, že bol vybraný môj príbeh, lebo aj takto sa o nás dozvedia aj iní ľudia. Aj my, nevidiace či inak hendikepované deti dokážeme veľa,“ so skromnosťou v hlase skonštatoval Vilko.
Podporiť detské činy môže každý na stránke detskycin.sk prostredníctvom portálu ludialudom.sk
Volám sa Viliam. Mám dvanásť rokov a trpím chorobou, o ktorej väčšina ľudí a lekárov ani nevie. Mám chorobu očí a volá sa dystrofia žltej makuly. Mám ju už od desiatich rokov. Ale tento príbeh nie je o mne. Je aj o mojom bratovi. Je o rok mladší odo mňa.
Celý tento príbeh sa odohral, ešte keď môj deväťročný brat sa rozhodol, že mi bude pomáhať. Toto rozhodnutie mi aj sám povedal a ja som nechcel veriť svojim ušiam. A naozaj. Od toho dňa mi začal pomáhať, keď som potreboval prečítať rôzne veci na počítači alebo z papierov zo školy.
Jedného dňa sa však stala pre mňa prekvapivá vec. Brat odrazu prestával vidieť tiež. Zistilo sa, že má rovnakú chorobu ako aj ja. Postupne som si musel aj ja, ale aj on zvykať na to, že mi nevie prečítať každú vetičku. Obidvaja sme si uvedomovali, že si budeme musieť navzájom pomáhať. Keďže moja choroba prepukla skôr, bol som zručnejší v písaní na počítači, ktorý je našou hlavnou pomôckou pri učení sa. Aj keď som mal iný počítač ako on, aj skratky, ale aj tak som mu radil a stále radím.
Keďže som chcel robiť nejaký šport, tak ma otec začal trénovať v lukostreľbe pre nevidiacich. Som veľmi vďačný aj mojim rodičom za to, ako sa o nás s láskou starajú, ako nás podporujú a pomáhajú s učením.
Kubko sa obetuje pre svoju mamku
V kategórii pomoc rodine je nominovaný ešte ďalší príbeh košického žiaka, šiestaka Jakuba Pástora zo ZŠ Družicová 4.
Jakub má 12 rokov. Jeho mamka je už 24 rokov na invalidnom vozíku.
„Mamka nemôže hýbať nohami, aj ruky má čiastočne postihnuté. Väčšinou ju dáva do vozíka ocko, ale keď je cez víkendy v práci, dávam ju do vozíka ja so sestrou. Nie je to ľahké, ale robím to s radosťou, lebo ju mám veľmi rád. Niekedy jej pomáham v kúpeľni s umývaním alebo obliekaním. Zvykneme sa pri tom rozprávať alebo si púšťame rôzne pesničky. Rád jej pomáham aj v kuchyni. Mamka vie dobre variť. Všetko mi vysvetľuje, ako treba robiť. Už ma naučila aj veľa receptov. Najčastejšie jej čistím zeleninu, preplachujem ryžu, sekám cibuľu, miešam. Už mi dovolí aj scediť cestoviny. Keď je pekne, ideme von na záhradu. Máme tam prispôsobené hriadky k jej vozíku, ktoré rád polievam. Na jar jej vždy sadím zeleninu. Mamka miluje záhradu, kvety a stromy. Na záhradu so mnou chodí veľmi rada. Niekedy so mnou chodí aj na prechádzky na mojej káre. Má elektrický vozík, a tak sa dostane so mnou aj na pole. Vždy sa snaží robiť všetko, aby som bol šťastný. Niekedy síce na mňa pokričí, ale to si vtedy zaslúžim. Pomáha mi s učením, vždy ma zo všetkého vyskúša, kontroluje mi úlohy, rozpráva sa so mnou o škole, spolužiakoch. Naučila sa kvôli mne aj niektoré názvy vlakov, tie sú mojou najväčšou záľubou. Vždy trpezlivo čaká doma, keď idem s ockom na výlety, bicykel či lyžovačku. Pomáham jej už dlho a stále jej rád pomôžem so všetkým. Nie je to len preto, lebo to potrebuje, ale najmä preto, že je to tá najlepšia mamka na svete a ja ju mám veľmi rád…“
[ad3][/ad3]
