Pred 50 rokmi sa upálil na Námestí osloboditeľov Michal Levčík

Bol 11. apríl 1969. Československo sa ešte stále nespamätalo z okupácie „bratských“ armád na čele so Sovietskym zväzom a z obetí, ktoré si vyžiadala. V ten deň tragicky zahynul na Námestí osloboditeľov v Košiciach mladý vojak. Polial sa horľavinou a podpálil sa. Živá pochodeň skonala neďaleko Pamätníka neznámeho protifašistického bojovníka. Miesto a spôsob smrti sú dodnes viac ako symbolické… Včera podvečer Michalovi Levčíkovi odhalili pamätnú tabuľu. Večer si diváci mohli pozrieť film Obeť a obeta, a potom nasledovala diskusia na tému živých pochodní v kine Úsmev. Celú spomienkovú akciu ukončili herci pražského Divadla na půde hrou Slam otřesu.

Prvou živou pochodňou v bývalom Československu bol Jan Palach, ktorý sa upálil 16. januára 1969 v Prahe pred budovou Národného múzea. Týmto činom reagoval na násilný prevrat v auguste 1968. Počas dlhých rokov sa o tejto téme nehovorilo a málokto vedel, že tento počin nebol jediný.

Podľa doložených faktov sa v Československu v roku 1969 pokúsilo upáliť približne tridsať ľudí, siedmi zraneniam aj podľahli. V čase medzi januárom až aprílom 1969 sa pokúsili upáliť ľudia aj v Bratislave, Skalici, Leopoldove, Levoči a Spišskej Novej Vsi. Všetci prežili, okrem vojaka Michala Levčíka. Jeho počin podrobne zmapoval historik Martin Furmaník, podklady denníku KOŠICE:DNES poskytol výtvarník Peter Kalmus.

Pochádzal zo Sečovskej Polianky

Zo správy Verejnej bezpečnosti, ktorá bola vyhotovená 11. apríla 1969 niekoľko hodín po upálení mladého vojaka, sa dozvedáme, že Levčík sa narodil 11. mája 1950 a trvalé bydlisko mal v Sečovskej Polianke, okres Vranov nad Topľou.

Dňa 1. apríla 1969 nastúpil na základnú vojenskú službu k Vojenskému útvaru v Strážskom. O dva dni neskôr ho prijali vo Vojenskej nemocnici v Košiciach, kde bol liečený na kožnom oddelení. Dňa 11. apríla 1969 medzi 9. a 10. hodinou ho z nemocnice prepustili. Prevzal ho desiatnik Dušan Kozák. V odpoludňajších hodinách si v potravinách na rohu Štúrovej ulice a Triedy Sovietskej armády kúpil dve dvojdecové fľašky vodky. Neskôr si zadovážil horľavinu.

Zapálil sa sám

Zo správy sa ďalej môžeme dozvedieť, ako sa samoupálenie odohralo. O 17.50 h v blízkosti Pamätníka neznámeho protifašistického bojovníka na Námestí osloboditeľov si horľavinou polial vojenskú rovnošatu, ktorú mal na sebe. Potom prešiel smerom k spomínanému pamätníku, kde si oblečenie zapálil a v plameňoch utekal cez Štúrovu ulicu smerom k predajni Mototechna. Tam ho okoloidúci začali hasiť vetrovkami a dekou. Onedlho prišla na miesto záchranná služba a odviezla ho do nemocnice. Pri prevoze však Michal Levčík svojim zraneniam podľahol. 

Dokumenty zmizli

Pri obhliadke miesta činu príslušníci Verejnej bezpečnosti našli balík, v ktorom sa nachádzal súkenný plášť a list na rozlúčku. Potom zaistili časti zhorenej rovnošaty a odobrali vzorky zeminy, ktorú mali podrobiť expertíze, aby zistili druh horľaviny. Miesto činu odfotografovali a zakreslili do náčrtku. V Levčíkovom spise však tieto fotografie chýbajú…

O prípade Verejná bezpečnosť telefonicky upovedomila Vojenskú obvodnú prokuratúru v Prešove a Vojenskú kontrarozviedku v Košiciach. Následne telesné pozostatky Michala Levčíka previezli do ústavu súdneho lekárstva na súdnu pitvu. 

Chaotický list

Ani rozlúčkový list sa v Levčíkovom zväzku nenachádza. Bol tam len jeho odpis, ktorý urobila Verejná bezpečnosť. Z jeho obsahu je zrejmé, že pisateľ nebol v čase jeho napísania v normálnom psychickom rozpoložení. List je zmätočný, myšlienky sú chaoticky roztrúsené a susediace slovné spojenia často nedávajú zmysel. Pri posudzovaní, či išlo o politický protest, je kľúčové najmä to, že v liste sa nespomína Palach, august 1968, ani nastupujúca normalizácia, ale len všeobecný nesúhlas so zlom vo svete.

Je niekoľko možností, ako si vysvetliť nejasný obsah a zmysel listu. Prvou možnosťou je, že ho napísala osoba, ktorá mala psychické problémy, či už dlhodobého, alebo krátkodobého charakteru. Druhou možnosťou je, že autor listu bol v čase jeho napísania pod vplyvom psychotropných látok. 

Ako je uvedené v správe VB, pred činom si Levčík kúpil alkoholické nápoje. Nie je vylúčené, že ich skombinoval s nejakými psychotropnými látkami. Treťou možnosťou je, že príslušník VB, ktorý vykonal odpis listu, ho zámerne skreslil tak, aby jeho pisateľ vyznel ako psychicky narušená osoba. Ako najpravdepodobnejšia sa však javí možnosť, že pod zmätočnosť listu sa podpísal stres a enormný tlak, pod ktorým bol Levčík v čase jeho napísania, keďže si bol vedomý, že o chvíľu sa jeho život skončí.

Keďže Michal Levčík nebol predtým podrobený psychiatrickému ani psychologickému vyšetreniu, nedá sa zaujať jednoznačné stanovisko k jeho psychickému stavu.

Výpoveď lekára

Levčíkova rodina, svedkovia a lekári tvrdili, že Verejná bezpečnosť im pohrozila, aby o tomto prípade nikde nehovorili. Verejná bezpečnosť sa taktiež postarala o to, aby boli vymazané záznamy z ambulantnej knihy úrazovej kliniky. Jediným lekárskym svedectvom tak ostáva výpoveď vtedajšieho službukonajúceho lekára MUDr. Viliama Polyaka. 

„V popoludňajších hodinách bola dovezená osoba na chirurgickú ambulanciu vojakmi našej armády v celte, aj s dôstojníkmi a esenbákmi… Mal som konštatovať, či ide o mŕtveho, alebo o živého človeka. Po odkrytí som videl na stole chlapa zhoreného celkom, malej postavy, ktorý nejavil žiadne známky života… Pri vyšetrení som zistil, ako som sa ho dotkol, mu odpadol jeden prst, oči vôbec nemal, bol zhorený celkom… Tak som konštatoval smrť a vypísal som list. Uviedol som diagnózu: zhorené telo tretieho až štvrtého stupňa a žiadal som súdnu pitvu.“ Na inom mieste MUDr. Polyak povedal: „Nechceli, aby som to zapisoval do ambulantnej knihy, ale zapísal som. Mŕtvolu naložili na vétriesku a odišli. Nikdy viac sa už neukázali, ani nikto sa nebol na mŕtveho opýtať.“

Hrozili aj rodine

Podľa tvrdení rodinných príslušníkov potom Levčíkovo telo priviezli do jeho rodnej Sečovskej Polianky v cínovej zapečatenej rakve. Až do pohrebu ho strážili vojaci. Štátna bezpečnosť a vojenská kontrarozviedka potom monitorovali celý priebeh cirkevného obradu. Pohreb bol vo veľmi úzkom kruhu. Okrem najbližších rodinných príslušníkov a niekoľkých známych sa ho zúčastnilo dvadsať vojakov. Po pohrebe Levčíkovu rodinu a priateľov vyšetrovala Verejná bezpečnosť.

„Oj, koľko ráz som chcel pátrať po celej tragédii, no bál som sa. Eštebáci k nám chodili a varovali otca, matku i mňa. Nikomu ani slovo, lebo…,“ povedal jeho brat Ján Levčík.

Priatelia rozprávajú

Približný obraz o Michalovi Levčíkovi si môžeme urobiť prostredníctvom svedectiev blízkych osôb. „Michal Levčík bol mojím najlepším priateľom. Vyrastali sme spolu… Čin, ktorý spáchal, bol premyslený. Bola to odozva na rok ´68,“ vypovedal jeho blízky priateľ. Jeho kolega z práce o ňom povedal: „Pracovali sme v Prahe za pridruženú výrobu, kde sme sa s Michalom stýkali denne. No on mal styky s nejakou tou skupinou. On mal svoj život. Chcel na Západ. Skupina, ktorú poznal, ho k tomu viedla… Po pohrebe nás vyšetrovala Verejná bezpečnosť. Vtedy sa nedalo tak hovoriť o tom, pretože nebola na to vhodná chvíľa, pretože to neprospelo ani jemu, ani nám.“ 

Ďalšia osoba z jeho okolia mala o ňom nasledovnú mienku: „Chlapec to bol tichý, dobrý, taký utiahnutý, pretože ho mali už v takom staršom veku jeho rodičia. Nefajčil, nepil, na zábavách nikdy nebolo počuť, žeby sa bol bil.“ Podľa názoru Levčíkovi blízkych osôb nemal psychické problémy.

Videl to na vlastné oči

Očitým svedkom živej pochodne bol aj Košičan Richard Bruck. Jeho výpoveď denníku KOŠICE:DNES poskytol výtvarník Peter Kalmus.

„Keď sa v roku 1969 upálil Palach, všetci sme žasli nad jeho odhodlaním a ťažko sme si mohli predstaviť, že by ho niekto dokázal nasledovať. Už sme sa dostali do navyknutých koľají, keď onedlho som sa stal svedkom podobnej záležitosti v Košiciach. Bol som na začiatku Štúrovej ulice, blízko križovatky Štúrova – Južná trieda v Košiciach pri Mototechne. Presne na Štúrovej č. 4. Ako som tam stál, zrazu som zbadal, že z protiľahlej strany, kde sa nachádza v súčasnosti obchodný dom Dargov, beží horiaci vojak smerom ku mne. V tej chvíli sa pri Mototechne nenachádzal nikto okrem mňa. Horiaci vojak zastal predo mnou. Stretli sa nám pohľady. Z mojich očí vyžarovalo nepochopenie, prečo podstúpil taký nezmyselný čin. Musel to telepaticky vycítiť, lebo v jeho očiach sa objavilo zúfalstvo. Okoloidúci sa zhlukli. Pri križovatke Štúrova – Hlavná z auta vybehol vodič s dekou a bežal k vojakovi, aby ho uhasil. Deka vojaka celkom nezakryla a jeho telo horelo na odkrytých miestach. S dekou sa oheň nepodarilo uhasiť. Posunula sa a spadla. Celé telo sa opätovne vznietilo. Nad Mototechnou je bytový priestor. Z otvoreného okna sledovali udalosť tamojší bývajúci. Vojak od bolesti sa oprel o výkladnú skriňu a pomaly sa zosunul na zem. Horiace časti obleku mu odpadávali z tela. Od bolesti liezol po štyroch, keď zo Štúrovej ulice sa blížil náklaďák, ktorý sa zastavil pri vojakovi. Vodič náklaďáku vytiahol hadicu a so stlačeným vzduchom uhasil oheň. Prizerajúci sa z bytu nad Mototechnou volali sanitku a zhodili biele prestieradlo, do čoho zamotali vojaka. Sanitka o chvíľu prišla. Vojaka naložili a odviezli do nemocnice. Pri prevoze skonal,“ vypovedal svedok.