Sestra Michala Hamráka, zavraždeného v auguste ´68, čaká na spravodlivosť

Snahu o demokratizáciu komunistického režimu v Československu brutálne potlačili vojská štátov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Okupácia sa začala 21. augusta 1968. Na Slovensku zahynulo v období do 31. decembra 1968 v dôsledku prítomnosti cudzích vojsk, podľa doterajších poznatkov Ústavu pamäti národa (ÚPN), celkovo 38 osôb, v celom Československu 108.

Aj v Košiciach ľudia v auguste 1968 zomierali. Ako spomienku na tieto obete bola v roku 1991 na budove na Hlavnej 7 umiestnená tabuľa s menami šiestich Košičanov. Zhotovil ju košický výtvarník Peter Kalmus a mená mŕtvych ručne vysekával tri mesiace spoluautor Jozef Kužidlo. V auguste 2013 magistrát tabuľu vymenil. Dodnes je sporná.

Pribudli traja

Autorom tabule z roku 2013 je košický historik umenia Gabriel Kládek, ktorý vraj 20 rokov skúmal, hľadal a nakoniec objavil ďalšie tri obete okupantov. A tak k Michalovi Hamrákovi, Jánovi Hatalovi, Jozefovi Kolesárovi, Jánovi Lászlóovi, Ladislavovi Martoníkovi a Ivanovi Schmidtovi (podľa ÚPN to bol Ivan Schmiedt, meno na novej tabuli 
zmenil G. Kládek podľa svojho výskumu) pribudlli Ján Bajtoš, Bartolomej Horváth a Ignác Šablatúra. Vtedajší primátor Richard Raši novú tabuľu neriešil cez mestské zastupiteľstvo, ale zaplatil necelých 800 eur z vlastného vrecka. 

Sporné obete

Problémové je práve prvé meno na novej tabuli. Ján Bajtoš bol totiž štábny kapitán komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Zastrelil ho 14. septembra 1968 zbeh Sovietskej armády Grigorij Grigorijevič Aleksejčuk, keď ho Bajtoš nečakane našiel na chate, kde sa skrýval. Zbeha zadržali, k činu sa priznal, odsúdili ho na 15 rokov väzenia. Podľa viacerých oponentov preto nie je priamou obeťou augustových udalostí. 

Takisto podľa nich na tabuľu nepatrí ani Ignác Šablatúra, ktorého zastrelil 5. októbra 1968 v tábore sovietskych vojakov nad Košicami jeho bratanec. Chlapci sa hrali so samopalom, ktorý im požičal jeden z okupantov. Náhodný výstrel zasiahol Ignáca do hlavy. Bol namieste mŕtvy.

V novembri 2013 meno Jána Bajtoša po prvý raz prelepil červenou páskou výtvarník a aktivista Ľuboš Lorenz. Ak niekto strhol pásku, o pár dní tam bola znovu. Takto tabuľa vyzerala až do roku 2018. Pri príležitosti 50. výročia okupácie sa pri tabuli uskutočnil pietny akt, na ktorý prišla aj sestra prvej košickej obete Michala Hamráka Katarína Rubinová.

Tá meno Jána Bajtoša poškriabala diamantovým perom. Za tento čin ju odviedla a obvinila polícia. Napriek tomu ju predseda Košického samosprávneho kraja Rastislav Trnka pozval 7. decembra 2018 na slávnostný ceremoniál udeľovania ocenení osobnostiam Košického samosprávneho kraja, kde prevzala cenu za svojho zosnulého brata Miška Hamráka.

Oslovila Rašiho

9. januára tohto roku sa K. Rubinová listom obrátila na bývalého primátora a terajšieho podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu Richarda Rašiho. Chce, aby vysvetlil jednu veľkú neprávosť. „Ako by ste sa cítil vy, keby vaši starí rodičia zahynuli v druhej svetovej vojne a na pamätnej tabuli, kde by boli ich mená, bol na prvom mieste napísaný príslušník nacistickej armády, ktorý takisto zahynul ako oni,“ pýta sa sestra M. Hamráka.

K. Rubinová má k dispozícii všetku dokumentáciu z historického archívu v Levoči, z Ústavu pamäti národa a aj od mnohých iných ľudí. „Kapitán Ján Bajtoš bol eštebák. Bol zastrelený 22. 9. 1968 a na pamätnej tabuli zavraždených občanov okupantmi nemá čo robiť! Svojou eštebáckou čižmou dodnes pritláča mojich najmilších v hrobe,“ píše K. Rubinová, ktorú polícia zadržala pri poškodení tabule a kunsthistorik G. Kládek ju zažaloval, že znehodnotila pamätnú dosku zavraždených.  

S pani Rubinovou sme sa v sobotu spojili osobne. Už dlhé roky býva v Bosne a Hercegovine. „Opäť som bola po päťdesiatich rokoch prenasledovaná, zastavovali ma na hraniciach, pokiaľ som si sama nenašla právnika. Poslednú informáciu, ktorú však mám, je, že prokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia, takže už nie som stíhaná,“ hovorí Katarína, ktorá listom vyzvala R. Rašiho, aby si priznal chybu a aj ju napravil tým, že podporí osadenie novej tabule s pravdivým textom na pôvodné miesto.

„Tabuľa by sa mala nachádzať na pravej strane od vchodu do banky, pretože pod omietkou sa nachádza ešte krv môjho brata Miška, ktorú nemôže nikto vymazať.“

List Polačekovi

Dozvedeli sme sa, že v ten istý deň, ako K. Rubinová písala R. Rašimu, oslovila aj terajšieho primátora Košíc Jaroslava Polačeka. „Pán primátor, v roku 2018, pred vaším zvolením za primátora, ste sa osobne zúčastnili pietnej spomienky. Vtedy sme sa osobne zoznámili. Dali ste mi kvety pre Miška, aby som ich odniesla na hrob, a vy ste osobne položili kvety k dočasnej navrhovanej tabuli. Takej, aká by mala byť, a na tom správnom mieste,“ píše Rubinová.

Ďalej uvádza, že ani po viac ako roku sa s ňou nestretol, hoci o to viackrát žiadala. „Ešte stále ste mi nedali vedieť, či sa niečo na prerobení pamätnej tabule z vašej strany deje,“ konštatuje sestra zavraždeného chlapca.

Primátor pritom sám na pietnej spomienke uviedol, že mesto dá urobiť novú tabuľu. Dokonca odznel aj termín – november 2019.

Nesplnený sľub

Keďže aj redaktorka KOŠICE:DNES bola pri tomto sľube J. Polačeka, už od októbra 2019 sa magistrátu pýtame, ako to s tabuľou vyzerá. Informácie sme dostali až 17. januára. „Mesto zatiaľ nepristúpilo k výrobe novej pamätnej tabule. Prebieha komunikácia s historikmi a ďalšími kompetentnými osobami o jej podobe. Po prijatí konkrétnych záverov budeme o nich informovať aj verejnosť,“ uviedol hovorca magistrátu Vladimír Fabian.

Nevysvetlil však, prečo rok nestačil na splnenie sľubu a nepovedal ani dátum, kedy by mala byť nová tabuľa hotová.

Ani R. Raši, ani J. Polaček pani Rubinovej zatiaľ na list neodpovedali. 

Ústav pamäti národa: Doložených máme sedem obetí

Problém s pamätnou tabuľou trvá už od jej osadenia v roku 2013. Jednou z najkompetentnejších organizácií, ktorá sprístupňuje utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody, je Ústav pamäti národa. 

Jeho úlohou je aj „učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo porušoval ľudské práva a vlastné zákony“.

Augustovými udalosťami a okupáciou Československa sa na ÚPN venuje Peter Jašek zo Sekcie vedeckého výskumu, podľa ktorého je „prípad pamätnej tabule obetí okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy z 21. augusta 1968  do veľkej miery otázkou metodiky, ktorou obete kategorizujeme“. 

Obete podľa ÚPN

Jašek hovorí, že za mesto Košice máme v súčasnosti doložených sedem obetí na ľudských životoch, ktoré súviseli s udalosťami 21. augusta 1968 a prejavmi občianskeho odporu obyvateľov.

Týmito obeťami sú: Okolo poludnia streľbou zo samopalu zásahom do brucha a ruky ťažko zranili robotníka Bartolomeja Horvátha. Pracoval na stavbe hotela Slovan. Podľa očitých svedkov vyskočil na jeden z prechádzajúcich tankov a lopatou sa snažil rozbiť sklo na periskope. V dôsledku tohto konania ho zasiahol jeden z vojakov dávkou zo samopalu. Zraneniam podľahol 11. septembra 1968.

Pred vchodom do predajne Tuzexu krátko popoludní (o 12.30) zasiahla guľka 16-ročného Michala Hamráka, učňa z Východoslovenských železiarní. Zomrel namieste po priestrele hrudníka a srdca.

Krátko nato, okolo 13.00 hod., dostal zásah do hlavy 23-ročný študent hudby Ladislav Martoník. Ťažkým zraneniam podľahol na druhý deň, 22. augusta 1968, v nemocnici.

Hektická situácia a protesty občanov na Námestí osloboditeľov sa však po týchto udalostiach ani zďaleka neskončili. K streľbe do davu protestujúcich prišlo aj v popoludňajších hodinách.

Približne o 15.30 hod. v dôsledku streľby okupačných vojsk zomreli Ján László a robotník Jozef Kolesár. Obaja boli strelení do hlavy a zomreli namieste v dôsledku poranení mozgu.

Pracovník Východoslovenských železiarní Ján Hatala bol zasiahnutý guľkou pri čerpacej stanici na ceste v smere do Prešova.

Robotníka Ivana Schmiedta zasiahla strela v čase, keď sa viezol električkou z práce. Električka v dôsledku streľby zastavila, ľudia sa rozutekali. Schmiedta náhodná guľka trafi la zozadu do hlavy. Celková bilancia protestov proti okupácii 21. augusta 1968 v Košiciach je tragická: 7 mŕtvych a najmenej 70, no pravdepodobne až okolo 200 ranených.

Išlo o nehody

Výskum podľa Jašeka doložil aj mená ďalších obetí z Košíc. „Ide však o prípady úmrtí, ktoré nesúviseli s občianskym odporom proti vojenskej invázii 21. augusta 1968, ale s prítomnosťou okupačných armád na našom území. Vo väčšine týchto prípadov išlo o nehody, a nie priame akcie vojenského charakteru súvisiace s okupáciou krajiny. Vyvolala ich však prítomnosť cudzích vojsk na našom území.“

Určitý problém vidí P. Jašek aj v texte na pamätnej tabuli, ktorý nezohľadňuje, resp. nijako nevysvetľuje uvedené prístupy. „Chýba na ňom napríklad špecifikácia, že ide o mesto Košice, ako aj dátumy úmrtia jednotlivých obetí. Na pamätnej tabuli sú aj mená občanov, ktorí zahynuli po 21. auguste 1968, v tomto môže byť dominantný horný nápis na pamätnej tabuli mätúci.“