Škola žien – nad prírodou, pudmi a láskou nikto nezvíťazí

Už tento piatok sa môžu milovníci divadla tešiť na návrat najslávnejšieho klasika francúzskej komédie Jeana B. P. Moliéra na košickú divadelnú scénu. Činohra Štátneho divadla Košice uvedie na Malej scéne premiéru jeho hry Škola žien v réžii Adriany Totikovej. Titulné postavy žiarlivca Arnolfa a jeho vyvolenej, krásnej, mladej Agnesy, hrajú Ivan Krúpa a Alena Ďuránová. Hovorili sme s nimi nielen o tom, ako sa hrá vo veršoch, ale aj o tom, v čom je Moliérov text, starý vyše 350 rokov, aktuálny aj v dnešnej dobe.

Moliére, považovaný za majstra komédie, napísal svoje hry vo veršoch. Je to určite aj výzva pre hercov. Bola príprava na vašu postavu náročnejšia?
A. Ďuránová: Chvalabohu, ja sa  rýchlo učím texty, nemám s tým nejaký problém. Prvý zádrheľ som zažila pri hre Moje baby, v ktorej boli niekoľkostranové monológy. Teraz prišiel moliérovský verš. Netvrdím, že som sa nad tým netrápila a že som náš osemstranový dialóg s Ivanom Krúpom netočila každý deň aj pri „plotni“, ako sa vraví, aby som to nejako zvládla. Ale musím pochváliť režisérku Aďku Totikovú aj dramaturga Miška Baláža, ktorí ten text tak nádherne vyškrtali a vyčistili, že je absolútne jasný a jednoduchý, a tým pádom sa aj verše učili relatívne ľahko. 
I. Krúpa: Hranie vo veršoch je zaujímavé tým, že význam každej repliky treba veľmi pozorne hľadať v tom konkrétnom zoskupení slov. Ale musím povedať, že ja verš ako taký milujem. Príležitostí zahrať si vo verši je v týchto časoch plných realizmu veľmi málo. Vždy je to pre herca veľká výzva podať ten verš tak, aby neotravoval diváka, aby z neho vyšiel ten význam, ktoré z neho vyjsť má. Ale keď sa to podarí, je to niečo úžasné a nádherné.

Je vám postava Agnesy, respektíve Arnolfa, niečím blízka? A čím, naopak, vzdialená? 
A. Ďuránová: Myslím si, že nie som až taká jednoduchá ako Agnesa. Nebola som zatvorená v kláštore, vychovávaná mníškami, ani si ma neukradol žiaden starší muž, nezavrel ma do „pivnice“, aby som nevidela vonkajší okolitý svet a vyrastala podľa jeho pravidiel a plánov. Určite som nikdy na tom nebola tak, aby som vedela len piecť, šiť a pliesť. V tomto smere mi je táto postava veľmi vzdialená, lebo som nikdy nebola v takomto mužskom väzení. Ale blízka mi je jednoducho tým, že je normálnym dievčaťom, ktoré túži po láske a slobode. Predstavenie sa síce volá Škola žien, ale možno by mu mohol slušať aj názov, v ktorom by sa odzrkadlilo to, že nad prírodou, pudmi a láskou nikto nezvíťazí. 
Ivan Krúpa: Arnolf mi nie je blízky takmer ničím. Je to egocentrický a narcistický chlap, naničhodník, ktorý si myslí, že dokáže spútať aj city ženy. To sa nepodarí nikomu na svete. Ani peniazmi, ani rozumom, ani mocou, jednoducho ničím. Žena je samostatná jednotka, s ktorou si chlap neporadí, keď to ona nebude chcieť.

Moliérov text vznikol pred vyše 350 rokmi. Čím môže osloviť súčasného diváka? Nájdeme aj dnes medzi nami Arnolfov, Agnesy či iné postavy a postavičky z Moliérovej Školy žien?
A. Ďuránová: Možno nenájdeme rovnaké postavičky v živote, ale určite je nám ten text blízky tým, že aj dnes tu máme vzťahy, v ktorých je muž starší a žena mladšia. A povedzme si úprimne: všetci by sme chceli, aby náš partner, bez ohľadu na vek a výchovu, fungoval podľa našich pravidiel a podľa toho, ako by sme chceli my. A keďže to chceme aj my, ženy, aj vy, muži, tak potom prichádzajú stresy, lebo sa nejako nevieme stretnúť a robíme si zlobu v tom, že sa predháňame, kto koho prerobí na svoj obraz,  respektíve v tom, či majú ženy poslúchať mužov, alebo muži ženy. 
I. Krúpa: Mám pocit, že Arnolfovia sa nám tu množia geometrickým radom. A najsmutnejšie na tom je, že oni si to neuvedomujú. V tom sú v obrovskej nevýhode oproti Moliérovi. A o to komickejšie potom pôsobia. 

Klasika sa vrátila do košického divadla po viac ako pätnástich rokoch. Bolo v niečom iné toto skúšobné obdobie? 
A. Ďuránová: S klasickým textom som sa stretla po dlhšej dobe. Ale myslím, že za všetkých kolegov môžem povedať, že sme sa od prvej čítačky nasmiali neuveriteľným spôsobom pri čítaní, hľadaní charakterov, budovaní situácií. Robili sme si z toho srandu a bolo to veľmi vtipné. Za seba môžem povedať, že som veľmi rada, že sa k nám vrátila klasika – nielen, čo sa týka textu, ale aj scény či kostýmov. Mne sa to páči aj v tom, že v čase, keď Moliére hru napísal, si ľudia dovolili veľmi málo v oblasti fyzického prejavu, ale znamenalo to veľmi veľa. Dnes je bozkávanie ruky či vejárikovanie považované za trápnosť, ale mne sa tieto prejavy, ktoré sa dnes už veľmi nenosia, páčia. Ja milujem mužov, ktorí dokážu byť gentlemanmi a ženy, ktoré sú vo svojich prejavoch distingvované.
I. Krúpa: Bolo to jedno z najlepších skúšobných období, aké som v divadle zažil. Robilo sa vo vynikajúcej atmosfére a nezostáva nám nič iné, len dúfať, že sa to odrazí aj na výsledku. Každý, počnúc režisérkou, dramaturgom či scénickým výtvarníkom prinášal obrovské množstvo pozitívnej energie a bol by som veľmi šťastný, keby sa táto energia preniesla aj do hľadiska. 

Na aké miesto v obľúbenosti spomedzi desiatok postáv, ktoré ste v divadle stvárnili, sa Arnolf zaradil?
I. Krúpa: Nedelím postavy na obľúbené a neobľúbené. Ku každej postave si človek musí nájsť vzťah. Je to nádherná postava, je to obrovská výzva. Na tejto postave je veľmi zaujímavé to, že Moliére sa z obrovského nadhľadu dokázal pozrieť na svoj vlastný život. Arnolf má v sebe mnohé autobiografické črty svojho autora, keďže on sa takisto snažil o lásku omnoho mladšej ženy. Jeho sebareflexia bola natoľko úžasná a natoľko vyvinutá, že bol schopný sám zo seba urobiť takúto obrovskú srandu. 

Postava Arnolfa patrí medzi najväčšie klasické divadelné postavy a je aj darčekom k Vášmu životnému jubileu…
I. Krúpa: Jožko Stražan hovorí: Je to rovnaké, ako keby baníkovi povedali – máš sviatok, môžeš sfárať päťkrát navyše…

Hra má názov Škola žien. Vyškolili ste napokon tých mužov?
A. Ďuránová: Muži majú naozaj čo robiť, aby nejakým spôsobom vyhrali, respektíve sa aspoň dotiahli na ženy. Tak ako to väčšinou býva…

(DOH)