Skvelé! Výstavu Leopolda Horovitza treba vidieť

Dva roky intenzívnych príprav, premyslená koncepcia, dokonalá inštalácia – to všetko robí z výstavy Leopold Horovitz – Stratený, nájdený, ktorú slávnostne otvorili minulý týždeň vo Východoslovenskom múzeu, výtvarnú udalosť roka. 

Vyše dvesto hostí, vrátane príbuzných zo Škótska, Anglicka, Izraela, Rakúska a Slovenska so zatajeným dychom vnímalo na slávnostnom otvorení veľkolepej výstavy diel slávneho košického rodáka, významného portrétistu prelomu 19. a 20. storočia.

Návrat euroobčana

„Vďaka tejto výstave opäť nájdeme občana Európy, ktorého sme stratili na 80 rokov,“ pripomenul v príhovore na vernisáži autor myšlienky usporiadať v Košiciach po takmer ôsmich desaťročiach od poslednej výstavy maliara v rodnom meste, riaditeľ VSM Robert Pollák. Spoločný projekt košického múzea a Slovenskej národnej galérie ocenila aj námestníčka riaditeľky SNG Alexandra Homolová: „Táto výstava je veľkým prínosom pre výskum dejín umenia 19. storočia na Slovensku. Je to dôsledný bádateľský počin s mimoriadne zaujímavým výstupom.“

„Leopold Horovitz patrí na stránky dejín umenia nielen Košíc a Slovenska, ale celej strednej Európy,“ zdôraznila kurátorka výstavy, „horovitzologička“ Jana Švantnerová zo SNG, ktorá život a dielo výtvarníka skúmala dlhých štrnásť rokov.

Sviatok rodiny

Pozrieť sa na dielo svojho predka pricestovali do Košíc aj jeho príbuzní z piatich krajín. Okrem iných aj Angela Janoušek, rodená Košičanka žijúca striedavo na Floride v USA a v hlavnom meste Veľkej Británie. 

„Spomínam si, bola som malé dieťa, keď som behala po týchto priestoroch. Pre nás je to nielen umelecký, ale aj rodinný sviatok. Sama som netušila, aká sme veľká rodina, ako sme roztrúsení po celom svete. Dala nás dohromady Janka Švantnerová, ktorej sme za to nesmierne vďační,“ zdôraznila šarmantná dáma.

Pridal sa aj pra, pra, pra, pravnuk Leoplda Horovitza, filmový režisér a dekan Filmovej školy v poľskej Lodzi Piotr Mikucki: „Pamätám si, ako ma pred rokmi otec vzal do Košíc a hovorí – Uvedomuješ si, že tvoj pra, pra, pra, pradedko potrtrétoval cisára Františka Jozefa I. a jeho manželku Sissi? Vyrazilo mi to dych… Ďakujem pani Jane, že vďaka spojeniu našich rodín urobila šťastnými minimálne päťdesiat ľudí z celého sveta…“

Viacnásobná premiéra

Na monumentálnej výstave, ktorá je logisticky, organizačne a finančne najnáročnejším projektov VSM za posledné dve desaťročia, môžete vidieť 180 diel, z toho 54 originálov L. Horovitza, a približne 40 reprodukcii jeho prác.

„Niektoré z nich neboli ešte nikdy nikde vystavené. Aj o to naša výstava cennejšia,“ dodal riaditeľ VSM R. Pollák.

Na vernisáži pokrstili aj katalóg k výstave. Ako inak, esenciou tokajského vína z roku 1982. Bola v tom viac ako symbolika. Otec Leopolda, Herman Horovitz, obchodoval s tokajským vínom. Aj vďaka jeho podnikaniu mohol maliar študovať a pôsobiť v Paríži, Varšave, Budapešti a nakoniec na cisárskom dvore vo Viedni…

Portréty mamy maliara Márie a babičky Ernestíny museli prejsť skrášľovacou kúrou

Obrazy matky a babičky maliara boli v havarijnom stave. Reštaurátorom sa podarilo diela zachrániť a omladiť.

Najstaršie dochované diela Leopolda Horovitza, ktoré môžete vo Východoslovenskom múzeu vidieť, sú portréty jeho matky a babičky. Aj tieto dve olejomaľby museli prejsť omladzovacou kúrou.

„Portrét babičky Ernestíny Horovitz, rodenej Frieder, namaľoval v rokoch 1853-1854, teda ako pätnásťročný, podobizeň mamičky Márie Horovitz, rodenej Grün, dokonca ešte skôr. Obraz babičky sa našiel v pozostalosti Leopoldovej sestry Zsófie, ktorá žila v Košiciach, portrét matky sme doviezli od príbuzných zo Škótska,“ vysvetľuje kurátorka výstavy Jana Švantnerová zo Slovenskej národnej galérie.

Reštaurátorské tímy z Východoslovenského múzea a zo Slovenskej národnej galérie pracovali celý rok na ošetrení približne 140 olejomalieb, kresieb, grafík a fotografií nielen z vlastných, ale aj zo súkromných zbierok. Okrem toho ošetrili aj dva tucty rámov. 

Ošetrenie olejomalieb najlepšie ilustruje portrét Babičky Horovitza Ernestíny. Ide zároveň o druhý najstarší známy Leopoldov obraz. Tým najstarším je obraz jeho mamičky Márie, ktorý tiež podstúpil záchrannú a skrášľovaciu kúru.

Na povrchu portrétu Babičky sa nachádzal hrubý nános špiny a zožltnutého laku, čo robilo obraz tmavým a pôsobilo akoby zadymeným dojmom. Ďalším závažným poškodením boli výrazné praskliny – odborne nazývané krakeláž. Pre ne maliarska vrstva na viacerých miestach dokonca úplne vypadla. 

„Reštaurátorka Jarmila Tarajčáková, ktorá dielo ošetrovala, uviedla, že sa nachádzalo doslova v havarijnom stave,“ hovorí J. Švantnerová. 

Reštaurátorským prácam predchádzal detailný výskum. Pozostával z vizuálneho prieskumu aj pod UV svetlom a chemicko-technologického prieskumu. Na začiatku bolo potrebné obraz sňať z nevhodného dreveného podrámu a očistiť maľbu od hrubej vrstvy nečistôt, starého stmavnutého laku a starších, menej odborných reštaurátorských zásahov.

Potom bolo celé plátno prelepené špeciálnym japonským papierom a želatínou, vďaka čomu bolo možné zmäkčiť povrch maľby a doslova zažehliť vysoké praskliny. Až potom došlo na vypĺňanie chýbajúcich častí farebnej vrstvy tmelom. Dielo na záver opäť napli na podrám a maľbu scelili odstrániteľnou retušou a natreli ochranným matným lakom.

„Reštaurátori odviedli dokonalú prácu. Najmä vďaka nim nielen portréty mamičky i babičky maliara akoby znovu ožili. Patrí im obrovský obdiv a vďaka,“ usmieva sa kurátorka Jana Švantnerová.

foto: Veronika Janušková