Vianočná štedrosť bola a je typická pre ktorúkoľvek dobu

Vie si dnes niekto predstaviť Vianoce bez rozžiareného stromčeka, kopy darčekov pod ním, či vyprážanej ryby so zemiakovým šalátom? Práve tieto zvyky sa na Slovensko i do Košíc dostali relatívne nedávno. Kedysi boli Vianoce oveľa skromnejšie v meste i na vidieku…

Podľa slov etnologičky Východoslovenského múzea v  Košiciach Klaudie Buganovej sa Vianoce slávia už približne 1 500 rokov, odkedy to povolila cirkev. Ako však vyzerali vianočné zvyky na vidieku, v mestách, alebo šľachtických sídlach v tom období? Ťažko povedať. Etnografi totiž majú spoľahlivé pramene len od konca 19. a začiatku 20. storočia. 

Svätá Vilija a Kračún

Vianočné obdobie sa rovnako ako dnes začínalo 24. decembra a  trvalo do 6. januára. „Podľa cirkvi sa Ježiš narodil 25. decembra, u  nás a  aj v  celom stredoeurópskom priestore sa začalo sláviť Božie narodenie už v jeho predvečer. Keď vyšla prvá hviezda, ľudia na Slovensku akéhokoľvek vierovyznania či národnosti si sadli k  štedrovečernému stolu a začali sa Vianoce. V minulosti ale nepoužívail tento termín. Na východnom Slovensku sa hovorilo o Svätej Viľiji, alebo o Kračuňe,“ vraví K. Buganová.

Prízvukuje, že vtedy ľudia slávili Vianoce ako kresťania, takže si pripomínali počas sviatočných dní príchod Ježiša ako dieťatka na svet. Tomu boli prispôsobené aj zvyky a potom návšteva chrámov počas Polnočnej omše. Išlo o úplne výnimočnú noc, aká sa nedala porovnať so žiadnou inou v priebehu roka. Etnografi hovoria, že to bol deň, keď platila mágia prvopočiatku či už v sedliackych chalupách, mestských domoch, alebo šľachtických sídlach. Všetko v ten deň robili pre to, aby sa na očakávanú veľkú udalosť patrične pripravili.

Pôstna večera

Slávnostná večera mala v  ten deň presné a prísne pravidlá. „Podávali sa také jedlá, ktoré sa nekonzumovali bežne počas roka. Typické bolo v našich krajoch aj to, že štedrovečerné ´menu´ varili z plodín, ktoré boli pre nich dôležité počas celého nasledujúceho roka. Väčšinou si ich sami vypestovali a dbali o to, aby ich bol dostatok,“ opisuje Štedrú večeru na východnom Slovensku etnologička.  

Na stoloch boli predovšetkým obilniny, teda biela múka, z ktorej sa piekol chlieb, opekance, teda „bobaľky“, alebo koláče. Nasledovali prosné, či pšenové kaše, tatarkové, teda „tatarčane“ pirohy. Nesmeli chýbať ani strukoviny ako fazuľové, hrachové alebo šošovicové kaše. Niekde boli súčasťou večere aj zemiaky a  kapusta v  podobe kapustnice bez klobásy, ale aj ovocie ako sušené slivky, hrušky, alebo jabĺčka.

Prvým chodom bola u kresťanov oblátka, aby si ľudia pripomenuli telo pána. Nechýbali ani nápoje – vo vinárskych oblastiach, víno, inde pili hriatô, alebo nejakú osladenú vodu. Treba si uvedomiť, že večera 24. decembra bola ešte súčasťou pôstneho obdobia. Preto sa na vidieku i v mestách, teda aj Košiciach, podávali pôstne jedlá. Ryby ako súčasť Štedrej večere sa u nás začali jesť až počas prvej Československej republiky.

„Prišlo to k nám z Čiech, kde boli veľké rybníky, takže to bol akýsi marketingový ťah. Vyprážané ryby sa mohli jesť až po 2. vatikánskom koncile v roku 1961. A zemiakový šalát sa nepodával vôbec,“ hovorí K. Buganová. 

Tichý sviatok

Akonáhle sa v kostoloch prečítalo evanjelium, že sa Márii narodil syn, spasiteľ sveta, alebo Mesiáš, začal sa sviatok Božieho narodenia.  

„Prvý sviatok Vianočný bol u našich predkov najväčší. Vtedy sa nič nemohlo robiť. ´Sme nevarili, neposcilali, nigdze nechodzili, len sme še cešili, že už je to konečne tu´, tak mi vraveli starší ľudia. Oni si totiž predtým naozaj odriekali potešenia, aby si mohli sviatok vychutnať,“ tvrdí odborníčka na ľudovú kultúru.  

Druhý sviatok Vianočný bol uvoľnenejší, vtedy sa ľudia, najmä mládež, už aj stretávali. Boli povolené Štefanské zábavy, spievalo sa, hrala muzika. Veľmi obľúbené boli takzvané betle- hemské hry, akési divadelné predstavenia s vianočnou tematikou, pri ktorých sa používali rôzne rekvizity. Ľudia však aj tak najčastejšie sedeli doma, veštili si z olova, orieška, jabĺčka, či polienok. Podľa etnografov boli Vianoce vskutku tichučkým sviatkom. Nazývali ich aj sväté dni, alebo sväté noci a naozaj sa tých dvanásť dní žilo inak ako počas roka. 

Prianie ako dar

Najpodstatnejší rozdiel bol však v tom, že ako na vidieku, tak aj v  meste vôbec nešlo v  prvom rade o hmotné darčeky.

„Darom pre druhého bolo najmä slovo, prianie. Preto ľudia tak čakali na koledníkov, lebo práve koledník vyjadril slovom to, čo si každý želal – hojnosť, zdravie, šťastie v budúcom roku. Ľudia si to síce priali aj navzájom, ale prvým, ktorý to povedal, bol chlapec možno 8 až 9-ročný. Mnohí chlapci sa to naučili a vedeli to dobre odriekať, keď chodili po domoch. Takže prvým darom bola koleda,“ vysvetľuje K. Buganová.

Na vidieku vtedy nepoznali vianočné darčeky, možno nejaké dieťa dostalo nejakú handrovú bábiku, či dreveného koníka, dospelí sa neobdarovávali.

Podľa prameňov Východoslovenského múzea však v  rokoch prvej republiky už mešťania v  Košiciach objednávali cez katalógy z obchodných domov vo Viedni a v Budapešti darčeky, najprv len pre deti. Išlo najmä o hračky, lebo z nich mali deti najväčšiu radosť. V múzeu majú z toho obdobia rôzne stavebnice, koníky, vojačikov, či bábiky.

Vianočná štedrosť

Zvyk obdarovávať všetkých najbližších sa medzi Slovákmi rozšíril až po 2. svetovej vojne, keď sa zlepšili ekonomické podmienky. A rozvinul sa až do dnešného šialenstva sprevádzaného nájazdmi do obchodov a  všadeprítomnou vtieravou reklamou, ktorá sa na nás valí už od novembra.

„Treba však úprimne povedať, že vianočná štedrosť je typická pre akúkoľvek dobu. Aj naši predkovia boli vtedy štedrejší voči sebe i iným. Je to hlboko zakorenené v ľuďoch, že Vianoce sú obdobím, keď si môžeme štedrosť dopriať a dopriať ju aj iným. Podľa toho v akej hojnosti žijeme, má mieru aj naša štedrosť. Takže nebuďme na seba takí prísni. Ide len o to, aby sme vedeli nájsť hranicu,“ myslí si Klaudia Buganová.