Vyzliekol si tričko a obtočil ním jeho krvavú hlavu
Koncom minulého týždňa vo veku 82 rokov zomrel košický fotograf Tibor Kováč. Preslávili ho hlavne fotografie, ktoré nafotil 21. augusta 1968, keď do Košíc, tak ako do celého Československa, vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Tento deň bol pre neho aj osudný. Guľka zo samopalu ho zasiahla do hlavy…
Nebyť Gustáva Patakyho, zomrel by práve 21. augusta 1968 a spomienkou na Tibora Kováča by bolo iba jeho meno na tabuli obetí augusta ´68 umiestnenej na Hlavnej ulici. Je dokonca pravdepodobné, že by sa nezachovali ani jeho fotografie z tohto dňa. Dnes 77-ročný G. Pataky sa v redakcii KOŠICE:DNES zastavil po tom, ako pred pár dňami uvidel článok o smrti kamaráta. Hneď si zaspomínal na udalosti spred 51 rokov, o ktorých nikdy doteraz médiám nerozprával.
S Tiborom boli od puberty dobrí kamaráti. Často k nemu chodieval aj do ateliéra. „Fakt bol dobrý. Tibor ako prvý urobil špeciálnym objektívom fotografiu, na ktorej bolo vidieť celú Hlavnú ulicu. Bol síce odo mňa starší, ale dobre sme si rozumeli. Dokonca mi dovolil využívať aj jeho tmavú komoru,“ začal svoje rozprávanie pán Gustáv.
[ad][/ad]Schytal to do hlavy
Na 21. august 1968 si jasne spomína. „Spolu s Tiborom sme sedeli vzadu v Slávii. Zrazu prišiel jeden kamarát a kričí: ‚Vonku vojna je.‘ Mysleli sme si, že má vypité… Vyšli sme von a na nebi sme videli množstvo lietadiel. Niekto nám povedal, že za 24 hodín prišlo na Slovensko zo všetkých štátov Varšavskej zmluvy skoro milión vojakov. V Košiciach nefungovali električky, lebo na Námestí osloboditeľov zastavil tank, dvihol hore hlaveň a tou postŕhal drôty.“
Podvečer sa Gustáv s Tiborom vybrali vonku. „Chcel urobiť nejaké fotky. V tom čase pracoval ako fotograf pre Technické múzeum.“
V Košiciach bolo množstvo tankov, vojenských vozidiel, ale aj vojakov. „Išli sme tam, kde kedysi stál starý Slovan. Boli tam vysadené veľké stromy a ako dnes si pamätám, že na rohu bola mäsiareň a ďalej veľká banka. Išli sme k tým stromom. Ja som sa skryl za jeden a Tibor za druhý. Bolo už šero. Tibor vystrčil spoza stromu hlavu. Oproti uvidel na streche ostreľovača, ktorého chcel odfotiť. Mal však zapnutý blesk a ten cvakol. Tým na seba upozornil. Vojak z druhej strany cesty na neho zasvietil reflektorom a začal strieľať. Šťastie bolo, že mal samopal prepnutý na jednotlivé strely. Tibor to schytal do hlavy.“
Niesol ho na rukách
Fotografovi guľka prestrelila hlavu. Chvíľu ešte stál, potom sa zložil na zem. „Vyzliekol som si tričko a rýchlo som k nemu pribehol. Omotal som mu ním hlavu. Fotoaparát som si prehodil na krk. Tibora som vzal na ruky. Utekal som s ním za roh na Štúrovu a zastavoval autá. Chvalabohu, zastavilo hneď to prvé,“ spomína na dramatické udalosti Gustáv, ktorý kamaráta položil na zadné sedadlo a sadol si k nemu.
„Jeho hlavu som mal na kolenách. Keď sme prichádzali k starej nemocnici, kričal som na vrátnika, nech nám rýchlo otvorí rampu. Vedel som, že mám ísť do druhého pavilónu, kde bola chirurgia. Zas som ho vzal na ruky, po schodoch som prišiel aj s ním k ambulancii.“ Gustáv nakoniec Tibora položil na prázdnu posteľ a zburcoval lekárov a sestričky. „Asi som aj kričal, aby ho okamžite zobrali, lebo ho postrelili Rusi.“
Viac sa už nevideli
Na druhý i tretí deň šiel Gustáv za priateľom na návštevu. „Potom ho kamsi odviezli. Neskôr som sa dozvedel, že niekde mimo Košíc.“ Gabriel Pataky krátko na to emigroval do Švédska, kde žije doteraz.
Cestuje však do Košíc za dcérou aspoň raz do roka. „Na Tibora som však nikdy šťastie nemal. Párkrát mi kamaráti hovorili, že ho je občas v meste vidieť. Od tej udalosti sa už na nohy nepostavil, ostal na vozíku. Poslednýkrát sme sa teda videli vtedy v nemocnici. Pred viac rokmi mi dokonca známi povedali, že už zomrel. Tento týždeň som sa v novinách dočítal, že zomrel až teraz. Som rád, že som mu vtedy pomohol…“
Pomôcť s pohrebom môže každý
Tibor Kováč ani v posledných chvíľach nebol sám. Pomáhala mu jeho manželka Anežka. Teraz však potrebuje pomoc práve ona.
Košický fotograf posledné roky prežil v košickom geriatrickom centre. „Mal už veľké zdravotné problémy, nevidel už, pretože mal silný glaukóm, pred pár mesiacmi mu operovali nepriechodnosť čriev a od ležania mal dekubity na nohách. Napriek všetkému však jeho myseľ bola čistá. Stále chcel niekam ísť a niečo ešte zažiť,“ hovorí Anežka Kováčová.
Tá je momentálne v zúfalej finančnej situácii, doslova nemá za čo manžela pochovať. Košickí novinári Arpád Soltész, Natália Novotná a jeden z organizátorov protestov Za slušné Slovensko Ján Gálik sa rozhodli zorganizovať košickému fotografovi dôstojnú poslednú rozlúčku. „Nechceme sa raz hanbiť, že významná osobnosť nášho mesta bude odkázaná na sociálny pohreb,“ uvádzajú.
Zorganizovať verejnú zbierku by bol zložitý a zdĺhavý proces. Klub Košice mal teraz prázdny transparentný účet, ktorý používa pri zbierkach na kultúrne akcie. Ján Gálik ho dal k dispozícii. Kto by chcel pomôcť, môže na číslo účtu SK72 0900 0000 0051 5132 3678. Do platby je potrebné uviesť meno „Tibor Kováč“.
Manželka najprv nad takouto pomocou váhala. Nakoniec však súhlasila. „Som veľmi šťastná. Mám veľmi nízky dôchodok a pohreb by som určite nezvládla. Všetkým, čo sa rozhodli pomôcť, aj touto cestou ďakujem.“ Včera popoludní bolo na účte 2 335 eur.
Róbert Berenhaut: „Prst si vložil až dnu do hlavy“
Novinárska legenda, čoskoro 90-ročný Róbert Berenhaut fotí predovšetkým šport, ku ktorému od mladosti inklinoval. To však neznamená, že by sa s ostatnými kolegami nepoznal. K jeho dobrým priateľom patril aj Tibor Kováč.
„Tibor šport nefotil, ale keď boli v Košiciach Brazílčania, nechýbal ani na štadióne. Poznali sme sa hlavne pracovne. O jeho vážnom úraze v auguste 1968 som vedel. Ja som tieto udalosti fotil práve z druhej strany. Myslím, že z košickej nemocnice ho previezli do Hradca Králové, kde ho operovali, a potom bol pár rokov v Prešove. Ja som v tom čase robil vo Východoslovenských novinách a vždy, keď sme šli smerom na Poprad, tak som sa u neho zastavil,“ spomína Berenhaut.
Strácal chuť žiť
V Prešove to Tibor Kováč nemal jednoduché. Po operácii a rekonvalescencii akosi strácal chuť do života. Často spomínal na 21. august 1968. „Hovoril mi, že pocítil len tupý náraz a prst si vložil až dnu do hlavy. Ďalej si už na nič nepamätal. Bez fotenia nevedel existovať. Bol však na polovicu tela ochrnutý. Pýtal sa, či mu nejako neviem pomôcť…“
Vtedy mu Róbert Berenhaut vymyslel držiak, ktorý mu kamaráti namontovali na rúčku vozíka. „Bol som mu ho kúpiť priamo v Prešove. Dal mi naň peniaze a vybral si Pentacon,“ hovorí o druhom začiatku kariéry Tibora Kováča jeho kolega.
Neskôr sa Kováč vrátil do Košíc. Hľadal si byt v centre, aby bol blízko diania. „Vždy mu niekto pomohol vymeniť film alebo pripevniť na tyčku foťák. Za svoj stav sa hanbil, a preto radšej používal teleobjektív, aby mohol fotiť z diaľky. Napriek tomu sa jeho fotografie dostali do jedného turistického sprievodcu Košicami. Mal aj niekoľko výstav. Potom mu už pomáhala jeho manželka, s ktorou sa zoznámil v nemocnici, kam chodil na rehabilitácie. Naposledy som o ňom počul, keď bol v geriatrickom centre na Garbiarskej,“ dodal na záver Berenhaut.
[ad2][/ad2]