Vzácne zábery z okupácie Košíc prežili na povale pod kopou orechov

Na Námestí osloboditeľov boli 21. augusta 1968 stovky ľudí. Niektorí hádzali na tanky dlažobné kocky, iní sa snažili vojakom dohovoriť. A niektorí si robili svoju prácu. Fotili, točili, zaznamenávali zlomové udalosti pre Československo, aby ich uvidel celý svet a aby ich videli aj ďalšie generácie…

Nesmierne dôležitú úlohu zohrali novinári – kameramani, fotografi, redaktori. Ich vzácne svedectvá sa uchovali až do súčasnosti. Niektoré schované pod kopou orechov….

Na ceste do škôlky…

O vpáde sovietskych vojsk sa Dušan Klinger dozvedel na ceste do škôlky, kam viezol syna. Vtedy videl tanky pred štúdiom. Utekal domov, zapol si televízor, ale už nevysielali.  V tom čase pracoval ako redaktor košického štúdia Československej televízie. „Atmosféra v redakcii bola otrasná. Nikto tomu nechcel veriť, ale začali sme rozmýšľať, čo robiť. Štúdio bolo obsadené sovietskymi vojakmi. Spojili sme sa s redaktormi rozhlasu, ktorí už vysielali z okolitých lesov. Okamžite sa rozhodlo, že všetci kameramani a redaktori idú do ulíc.“

„Vojna“ na námestí

Najväčšia mela sa odohrávala na Námestí osloboditeľov. Vtedy sa tam staval hotel Slovan, bolo tam množstvo materiálu, tehly a kamene, ktoré ľudia hádzali do tankov, transportérov, vojenských nákladných áut. Pripomínalo to vojnový stav…

„Ja som ostal v redakcii ako koordinátor medzi štábom, ktorý to spracovával, a kameramanmi a redaktormi. Videl som zábery, na ktorých fotoreportér Československej tlačovej kancelárie Gabi Bodnár tie tehly zo zeme dvíhal, hádzal ich na vojakov a fotil. Samozrejme, po čase ho stihol osud, ako veľkú časť vtedajších redaktorov – strata zamestnania.“

Dvadsať rokov pod orechami

O natočený materiál prejavila záujem aj ŠtB. Aj preto ho museli schovať. „Jednu noc ma navštívil doma produkčný s taškou natočených filmov v plechových kazetách. Poprosil ma, aby som ich schoval. Mal som jednoizbový byt. Pýtal som sa, prečo nie on alebo niekto iný z redakcie. Povedal, že o ňom všetci vedia, že má prístup k archívu a ostatní sa boja. Tak som tie filmy zobral…“

Zábery schoval na povale domu u starej mamy v rodnej dedine Nižný Hrabovec. „Bola to múdra žena, nepovedala to ani mojim rodičom. Tí boli štátni zamestnanci a báli sa. Filmy sme ukryli na povale pod kopy orechov.“

Namiesto správ piskot

Kariéra Dušana Klingera v televízii sa skončila v čase takzvanej normalizácie. Začala sa v 70. roku, vtedy ešte pracoval v televízii. Osudnými sa mu stali majstrovstvá sveta juniorov v hokeji, ktoré sa hrali v Prešove. Televízia zo zápasu robila prenos. 

„Došlo tam aj k bitke medzi naším reprezentantom, dnes nebohým Janom Šterbákom, a ruskou superhviezdou, brankárom Tretiakom. Štadión búril, ale prehrali sme. Na záver zaznela sovietska hymna a počas nej sa ozval strašný piskot. Vysielací čas sa pretiahol až do televíznych novín. Lenže o 19. chcel súdruh Husák sledovať správy. Namiesto toho videl toto. Režisérom prenosu som bol ja. Takže keď zápas skončil, stretli sme sa na krátkej porade a po mňa už prišla Štátna bezpečnosť. Iróniou je, že potom sa už počas každého živého prenosu púšťala sovietska hymna na plejbek bez ruchov…“

„Znovuzrodenie“ filmu

Keď v novembri 1989 vypukla Nežná revolúcia, filmy z povaly zobral a odniesol ich do košického štúdia televízie, kde v tom čase už asi 20 rokov nepracoval. „Pri príležitosti 40. výročia vzniku košického štúdia televízie robil Jozef Mríz dokument, kde bola reportáž aj o tom, kde som tie filmy schoval. Tam kúsok z natočeného materiálu použil. So zvyškom toho archívu sa potom pracovalo dosť necitlivo. Pri každom výročí si redaktori vystrihli, čo potrebovali. Neviem, v akom je to stave dnes, niečo sa ale určite zachovalo.“