Zuzana Mistríková v Košiciach: Demokraciu sa stále učíme

Štvrtý ročník festivalu súčasnej literatúry a jej priľahlých foriem umenia LiKE mal v Košiciach bohatý program. Nechýbali koncerty, čítania, diskusie, prednášky a predstavenia najnovších literárnych diel. 

Festival otvorila diskusia „Nežná debata“ v Tabačke Kulturfabrik. Spomínalo sa v nej na November ´89 a rozoberalo aj to, aký bol vtedy vzťah medzi Bratislavou a Košicami.      

Udalosti spred tridsiatich rokov opisovali ich priami účastníci v oboch mestách. Za košickú stranu debatovali Ivan Jurčišin, člen bývalého košického VPN, a výtvarník Peter Kalmus. Za Bratislavu to boli Zuzana Mistríková, producentka a tvár študentského hnutia v novembri 1989 a Milan Kňažko, jedna z hlavných postáv tribún a politických demonštrácii Nežnej revolúcie.    

Peter Kalmus podľa vlastných slov patril v tom čase medzi takzvanú „voľne žijúcu mládež“. Dlhodobo sa venoval aktivitám proti vtedajšiemu režimu, organizoval aj festival Pomník konca komunizmu. 

Underground a dlhé vlasy

Ivan Jurčišin mal vtedy 24 rokov a pracoval v stavebnom podniku Prefa. V spisoch Štátnej bezpečnosti bol evidovaný aj kvôli svojim básňam. „Pamätám si, ako nám na maturitnom večierku prešlo čítanie básní od beat generation kvôli tomu, lebo nikto to nechápal a nerozumel,“ hovoril Jurčišin, ktorý v tom čase nosil dlhé vlasy, nechodil na prvomájové pochody a robil undergroundovú hudbu. 

Zuzana Mistríková bola v ´89 študentkou divadelnej dramaturgie na VŠMU. Nikdy sa nepovažovala za disidentku. „K Bratislavským listom som sa dostala raz vo vlaku od kamaráta a bolo to šokujúce čítanie,“ spomínala na predrevolučné momenty filmová producentka.  

Herec Milan Kňažko v  tom čase spolu s ďalšími 40-tisícmi ľudí v Československu podpísal petičný dokument Niekoľko viet, vypracovaný na jar roku 1989 českým disentom okolo občianskej iniciatívy  Charta 77.  

Vrátil titul zaslužilého umelca  

Počas revolúcie sa v Prahe prestalo hrať v divadlách. „Zavolal som do Bratislavy, či ich nezatvoria tiež. Keď som po pätnástich minútach opäť zavolal a opýtal sa na výsledok, povedal mi, že všetci tvrdia, že som sa zbláznil,“ spomína Kňažko, ktorý v októbri ´89 pre nesúhlas s politikou komunistického režimu vrátil titul zaslúžilého umelca.

Mistríková sa o  udalostiach v Prahe dozvedela od kamarátky, ktorá študovala na divadelnej fakulte v Brne. „Tam nešlo o to, že sa zišlo nejakých 50-tisíc študentov. Išlo o to, že verejná bezpečnosť mala svoje známe praktiky, pokojne prechádzajúcich študentov uzatvorila do akoby ohrádky na Albertove a bezdôvodne ich zbila,“ opisuje Mistríková. 

Deti ako motív  

Podľa nej bol tento moment emocionálnou rozbuškou. „Deti mali všetci – nielen intelektuáli, ale aj robotníci. Vtedy si uvedomili, že v tom dave mohli byť aj ich deti, čo presvedčilo aj ich, aby vyšli do ulíc,“ dodala.  V okolitých krajinách začal padať režim a zmenu vo vzduchu bolo cítiť aj u nás. Kňažko uviedol, že čas mal inú hodnotu a hodina znamenala rok. „Komunisti zmeškali tento vlak, ktorý sami odštartovali. Oni chceli ako prví povedať, že budú slobodné voľby, že zrušia článok o vedúcej úlohe komunistickej strany v štáte a spoločnosti, ale spravil som to ja. Keby ale neprišli na námestia v celom Československu dokopy milióny ľudí, dopadlo by to celkom inak,“ povedal herec.

Nad ľudské pomery

V závere diskusie odzneli aj otázky z  publika. Poslednou z  nich bolo, či si s odstupom rokov myslia, že urobili v tom čase dosť.  „Čo sme vtedy zažívali a robili bolo nad ľudské pomery. Predstavovali sme si, že to bude prebiehať rýchlejšie, jednoduchšie, civilizovanejšie, a chvíľu nám trvalo, kým sme zistili, že sa to preskočiť nedá. Milan vtipne naznačil, že slobodnými voľbami sa dá docieliť aj nesloboda. Preto sa demokraciu musíme ešte stále učiť,“ dodala na záver Mistríková.

Košický filozofický „van Gogh“ 

Diskutujúci spomínali aj na umelca a filozofa Marcela Strýka (1955 – 1994), ktorý bol významnou osobnosťou Nežnej revolúcie v metropole východu.

V Košiciach aktívne rozmnožoval a šíril samizdatové diela a usporadúval neformálne výstavy a filozofické semináre.

„Bol to človek neúnavný, plný energie a nekonečne pevnej vôle. On si sadol a  napísal také poznámky o filozofii a budhizme, že pri ich čítaní sme boli nadšení,“ spomína jeho blízky kamarát I. Jurčišin.  

Strýko bol v úzkom kontakte najmä s filozofom Egonom Bondym. Zamerala sa na neho Štátna bezpečnosť, ktorá sa ho snažila zastrašiť. Celkovo absolvoval 282 výsluchov. Vyhrážali sa mu únosom syna a ublížením manželky. „Jeho rodina to nevedela zniesť a jeho manželka od neho odišla, aby ochránila syna,“ približuje Jurčišin, ktorý sedel pri jeho smrteľnej posteli. 

Fyzický útok  

V máji 1994 bol Strýko obeťou útoku, pri ktorom mu odrezali ucho. Pripisoval to svojmu predchádzajúcemu pôsobeniu v politike a upozorňovaniu na pre neho neprijateľné spôsoby premiéra Vladimíra Mečiara. 

V priebehu roka ho viackrát hospitalizovali. „V piatok mi zavolal, že mám k nemu prísť. Ležal na posteli. Povedal mi, že tri dni nespal a mám ho chytiť za ruku kým nezaspí. Boli sme ticho a ja som počkal. V nedeľu mi zavolali, že Strýko zomrel,“ spomína básnik na smrť svojho blízkeho kamaráta.  

Foto: Veronika Janušková