Dvaja muži, ktorí povýšili remeslo na umenie

Som knihomoľ. Bez mučenia sa priznám, že dobrá kniha je pre mňa ako rozhovor s priateľom. Mojimi obľúbenými miestami sú kníhkupectvá, knižnice a antikvariáty. Úprimne však musím povedať, že som sa ku knihám správala nespravodlivo.

Zájdime do minulosti

Málokedy ma totiž zaujímal ich obal. Prevažnú časť kníh mám z antikvariátov, bazárov, z druhej, tretej a niekedy aj „piatej“ ruky. A niektoré presne tak aj vyzerajú. Neprekážalo mi to. Nesúdim knihy podľa obalu. Až kým som neprišla na miesto, kde forma dokonale doplní obsah a v niektorých prípadoch ho možno aj predčí.

Bola jedna malá dielňa. Pre niekoho len pivnica, pre iného kúzelné miesto kde vonia koža, lepidlo, drevo a ešte niečo neurčité, ťažko identifikovateľné, čo vonia v každej takej malej dielni. V tejto pracoval knihár, František Cimbolák. 

Učiteľ samouk

Vyštudoval SPŠ polygrafickú v Bratislave. „Končil som základnú školu a mal som príležitosť odísť do Bratislavy. Len tam sa dal študovať odbor knihár. Dobre som kreslil a predstavoval som si, že by som raz chcel knihy ilustrovať. To bol môj veľký sen,“ popisuje Cimbolák.  

Po skončení školy sa zamestnal vo Východoslovenských tlačiarňach. V tom čase tam bolo málo vyučených ľudí. Vznikol tak nápad vyškoliť si nových a pán Cimbolák dostal ponuku, aby knihárske remeslo vyučoval. „Často som si do dielne nosil vlastné knihy a tie som pretváral. Keď som chcel žiakov naučiť niečo nové, lepšie, musel som si to sám vyskúšať. To bola moja škola a najlepšia skúsenosť.“ Po trinástich rokoch sa učenia vzdal a stal sa majstrom vo vlastnej dielni.

Zberateľské kúsky aj diplomovky

Za ten čas mu rukami prešli stovky, možno aj tisícky kníh. Nosia mu ich aj zberatelia zo svojich vlastných zbierok s požiadavkou na reštaurovanie. „Nosia mi sem rôzne knihy, najstaršia bola tuším zo 16. storočia. Aj teraz tu mám tri z 19. storočia.“ Nepohrdne však žiadnou prácou. „Robím aj diplomovky, triedne knihy, zbierky zákonov a jedálne lístky.“

Jeho doménou je výroba kroník a pamätných kníh. Vyrábal ich napríklad pre Úrad Košického samosprávneho kraja, Ústavný aj Krajský súd v Košiciach. 

Jediná na svete  

Majstrovským dielom je Pamätná kniha mesta Košice. Pracoval na nej takmer 10 rokov. Verejnosť ju uvidela na otváracom ceremoniáli EHMK v roku 2013. Jej rozmery sú 72 krát 53 centimetrov a váži 25,5 kilogramov. Obal je vyrobený z kože, na prednej strane je vyobrazený Dóm svätej Alžbety. Obkolesujú ho ďalšie budovy charakterizujúce Košice – Jakabov palác, Miklušova väznica, Urbanova veža. 

Po bokoch sú do kože vytlačené dátumy spájajúce sa s významnými historickými udalosťami. V rohoch sú vyznačené roky, kedy boli mestu udelené erbové listiny spolu s menami panovníkov, ktorí ich vystavili. Kniha obsahuje 416 strán zo švajčiarskeho papiera. 
„Snažím sa, aby každá kniha bola unikát. Urobil som takúto jednu a nikto na svete určite neurobil rovnakú. Je to ako s maľovaním obrazov či tesaním sôch. Aspoň pre mňa je to takto.“

Krasopis na pošte 

Zapísať 416 strán mestskej pamätnej knihy bolo úlohou druhého umelca. Juraj Dudovič je známy ako športovec a zakladateľ floorbalu v Košiciach. Okrem toho je jeho celoživotnou záľubou krasopis. 

„Môj otec pracoval v stánku na pošte v Košiciach. Predával noviny a cigarety. Ja som mu tam chodil občas vypomáhať. Na pošte mali všade krásne vypísané tabuľky pri priehradkách – dôchodková služba, sázka športka a podobne. Tie vypisoval jeden zo zamestnancov, pán Műnich. Najskôr som ho pozoroval, potom som začal skúšať. Nakoniec ma učil a ukazoval mi ťahy, ako na to,“ hovorí.  

Trénoval na marxizme-leninizme

Podľa Dudoviča je písmo pomerne jednoduché tým, že je písané. Stačí cvik a poznať ťahy. „Najviac som sa vycvičil na vysokej škole. Mali sme trojhodinové prednášky marxizmu-leninizmu, mobily neboli a nemal som nič, čím by som sa rozptýlil. Trénoval som ťahy ťažkých písmen K, G, P a D. To vidím dodnes, že nie sú také dokonalé ako robil pán Műnich.“

Dobrou „školou“ bolo pre neho aj vypisovanie diplomov pre rôzne športové podujatia. Najväčším bol Medzinárodný maratón mieru. „Prestal som to robiť, keď som mal vypísať 7 000 diplomov. To už bolo veľa. Potreboval som, aby mi niekto pomáhal s prípravou, ale bolo to náročné aj psychicky, keď som si pozrel tie kopy okolo mňa.“ 

Dudovič nepozná nikoho, kto by písal tušom a redisovým perom, ani nikoho kto by používal rovnaký typ písma. „Chcel by som niekoho stretnúť. Aby mi poradil, čo robiť lepšie, ako sa zdokonali,ť a aby sme si porovnali techniku.“

Najprv skúšobné ťahy 

Veľmi dôležité je tieňovanie. Písmo je niekde hrubé a niekde tenšie. Okrem techniky je potrebná aj rôzna hrúbka takzvaného redisového pera, ktoré používa pri písaní. „Pierka stále pred písaním vyskúšam, pretože sú nevyspytateľné, ak si naberiem viac tušu, urobí sa machuľa. Nedá sa namočiť pero do tušu a hneď písať. Urobím vždy dva tri skúšobné ťahy.“

Problémom v súčasnosti je zohnať kvalitný čierny tuš. „Nie je taký ako v minulosti. Ten český je svetlejší, ale laické oko to nespozoruje. Okrem toho môže byť aj nemecký, ten je trochu sýtejší.“ 

Tuš mieša a zahusťuje lepidlom známym ako klovatina. Písmo je potom na dotyk plastickejšie a mierne sa leskne. 

Mestská kronika

Keď už nevypisuje diplomy maratóncom, udržiava ho vo forme mestská pamätná kniha. Už viac ako tridsať rokov do nej krasopisne zaznamenáva návštevy výnimočných hostí či významné udalosti. Svoj podpis v pamätnej knihe má aj slovenský prezident Andrej Kiska, niekdajšia prvá dáma Česka Lívia Klausová, množstvo europoslancov a veľvyslancov. 

Vyše štyristo strán sa možno zdá byť veľa, kronika je však už dnes plná. Posledný zápis v nej je z mája 2016. Mesto ju stále má a vystavuje ju, na zapisovanie už slúži iná.

Foto: Veronika Janušková