1. máje socializmu. Aj takto to vyzeralo so Sovietskym zväzom na večné časy v Košiciach

Hoci má 1.máj svoje korene v robotníckom hnutí z konca 19. storočia, mnohí Slováci si ho spájajú s pompéznymi oslavami komunistického režimu s povinnou účasťou a známymi heslami: „Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku“ alebo „Nech žije KSČ – vedúca sila robotníckej triedy!

Kde až siaha história tohoto pamätného dňa?

Podľa regionálnych novín Prameň, „v rozmedzí rokov 1872-1873 sa konali v USA veľké robotnícke masové demonštrácie, ktoré niesli v sebe požiadavku osemhodinovej pracovnej doby. Táto myšlienka strhávala so sebou čoraz väčšie množstvo robotníkov až demonštrácie napokon donútili štátne orgány takmer všetkých štátov USA, zakomponovať tento návrh do svojich zákonov.

[ad][/ad]

„1. mája 1886 v Chicagu zastavilo svoju prácu približne 25 tisíc robotníkov, keď ďalšie dni tento počet začal rapídne stúpať. To sa samozrejme nepáčilo vtedajšiemu estabilišmentu a preto 3. mája napadla polícia streľbou pokojnú demonštráciu asi 200 stávkujúcich pred továrňou na výrobu hospodárskych strojov. Na obranu napadnutých robotníkov sa postupne pridali aj ďalší stávkujúci, na čo sa strhla bitka medzi políciou a demonštrantmi. Výsledok zásahu bol šesť mŕtvych na strane demonštrujúcich robotníkov. Počas zásahu polície niekto hodil do radu policajtov bombu, ktorá mala za následok sedem mŕtvych príslušníkov policajného zboru.“ uvádza sa v novinách.

Polícia nakoniec zatkla niekoľkých ľudí a takmer všetci boli odsúdení na trest smrti. Až neskôr sa prišlo na to, že išlo o zinscenovaný proces a justičnú vraždu. Zjazd II. internacionály v Paríži preto v roku 1889 stanovil, že sa 1. máj stane medzinárodným sviatkom práce.

Na túto tradíciu potom nadviazali totalitné režimy, ktoré sa ju snažili využiť vo svoj prospech. Výsledkom boli obrovské pochody s povinnou účasťou pracujúcich vo všetkých štátoch Varšavskej zmluvy, ktoré v posledných rokoch jej existencie pravidelne prenášali národné televízie.