Ako čiarka menila dejiny?

V dejinách má nezastupiteľné miesto písmo. Gramatika je jeho súčasťou nielen na písomnej úrovni, ale aj v bežnom živote. Niektorí ju ovládajú výborne, iní menej. 

Nielen písanie veľkých písmen, mäkkého a tvrdého y, ale aj písanie čiarok prinúti človeka zapojiť všetky potrebné a dostupné zmysly. 

Arcibiskupov, ktorý možno nevedomky zabil kráľovnú

Jedným z najznámejších príkladov z dejín, o ktorom doteraz hovoria pedagógovia, je prípad uhorského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy.

Kráľ získaval peniaze na vojenské výpravy prevažne od Židov a moslimov, čo sa nepáčilo cirkevným hodnostárom a uhorským šľachticom. Podporovala ho však jeho manželka, proti ktorej sa obrátil hnev väčšiny uhorskej šľachty. Gertrúda prostredníctvom svojho manžela dostávala na pozície v cirkevných úradoch a rôznych krajinských hodností cudzincov. Uhorskí magnáti sa preto rozhodli kráľovnú zabiť.

Práve s touto skutočnosťou sa viaže kuriozita s čiarkou. Počas neprítomnosti Ondreja II. na kráľovskom dvore sprisahanci poslali ostrihomskému arcibiskupovi list, v ktorom ho informovali o ich pláne. Odpoveď od arcibiskupa prišla takmer okamžite. Bola písaná v latinčine a bez interpunkčných znamienok: „Regginam occidere nolite timere bonum est si omnes consentiunt ego non contradico“.

Vrahovia si túto odpoveď vysvetlili takto: „Zabiť kráľovnú netreba báť sa Vám, bude dobre, a ak všetci súhlasia, ja nie som proti.“

Kráľovnú zabili 28. septembra 1213. na poľovačke. Keď sa to dozvedel kráľ, vrahov dal naraziť na kôl. O svoj život sa chvíľu bál aj arcibiskup, ktorý sa obhajoval tým, že rozkaz znel ináč: Zabiť kráľovnú netreba, báť sa Vám bude dobré, a ak všetci súhlasia, ja nie, som proti.“ Ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi preto nakoniec život zachránila čiarka.

Predpovedala veštba smrť dobyvateľa? 

Keď sa pozrieme ešte hlbšie do histórie, môžeme sa zastaviť pri mene Alexander Veľký, najväčšieho známeho dobyvateľa v dejinách. Napriek jeho smrti vo veku 33 rokov sa mu podarilo ovládnuť takmer polovicu dovtedy prebádaného sveta. Okrem východného pobrežia Stredozemného mora a gréckych miest v malej Ázii si dokázal podmaniť Perziu, Egypt, Palestínu a Feníciu.

V roku 332 pred n. l. navštívil veštkyňu Sibylu. Jej veštba znela: „Ibis, redibis, non morieris in bello”, čo v preklade znamená pôjdeš, vrátiš sa, nezomrieš vo vojne. A aký bol výsledok? Išiel, ale už sa nevrátil. Dejiny preto čiarku posunuli, čo úplne mení význam: „Ibis, redibis non, morieris in bello.” Pôjdeš, nevrátiš sa, zomrieš vo vojne. Spomínanú vetu predpovedali každému vojakovi, ktorý sa zaujímal, ako dopadne vo vojne.

Alexander Veľký nezomrel napriek svojej bojovnej povahe v boji. Existuje niekoľko teórií, najpravdepodobnejšou z nich je, že zomrel na recidívu malárie, ktorú už raz prekonal. 

Čiarkou menila osudy vyhnancov

Ďalšiu, životne dôležitú čiarku, sme našli v cárskom Rusku. Manželka Alexandra III. – cárovná Maria Fjodorovna – zachránila život jednému väzňovi tak, že prepísala obyčajnú čiarku v písomnom rozkaze svojho manžela. Pôvodné nariadenie znelo: „Udeliť milosť nemožné poslať na Sibír,” čo po malej úprave zmenilo význam na: „Udeliť milosť, nemožné poslať na Sibír.”

Cárovná bola známa tým, že tlmila despotizmus svojho manžela, človeka komplikovanej povahy, ktorý často urážal svojich poddaných.

Čiarka pre Jozefa Tisa

Slovenský prezident v rokoch 1939 až 1945 Jozef Tiso bol po 2. svetovej vojne postavený pred trestný tribunál a súdený za vojnové zločiny. Obvinený bol z deportácie Židov do koncentračných táborov, ale aj spolupráca s nacistickým Nemeckom.

Vtedajší prezident Edvard Beneš mal možnosť a právo podpísať akt udelenia milosti na základe žiadosti odsúdeného a obhajoby. Následne mohol žiadať jeho potvrdenie zodpovedným členom vlády. III Beneš však chcel pre Tisa trest smrti. Pred tým však poslal vláde list a vyžiadal si od nej stanovisko. V liste naznačil svoje úmysly: „Popraviť nemožno omilostiť,“ a nepriamo naznačil, kde by čiarku umiestnil. Jozefa Tisa popravili 18. apríla 1947 v Bratislave.

(TASR, BP)