Alžbetinu zdobila najkrajšia secesná stavba v meste

Kapitolu nášho seriálu o historických premenách Alžbetinej ulice končíme dnes pohľadom zo západnej strany od jej križovania s Moyzesovou ulicou. Na pohľadnici z roku 1925 (vľavo hore) druhý dom zľava (dnes č. 53) je z uličnej čiary vsunutý smerom do dvora. Predzáhradka s kovaným plotom je v tejto časti mesta unikátna a v celej historickej časti mesta iba päť domov má z uličnej strany ulice takto riešenú svoju stavebnú parcelu. 

Na jeho mieste po vonkajšej strane hradieb tu už v 20. rokoch 19. storočia stáli dva domy grófa Vincenta Sztáraya, z ktorých jeden zasahoval čiastočne aj na miesto, kde stojí vedľajší (rohový) činžiak č. 55. V 40. rokoch bol ich majiteľom gróf Koloman Sztáray. Po roku 1860 budovy kúpil Ferdinand Schäffer-Bárkay. Obidve neskôr asanoval a na východnej strane uvoľnenej parcely postavil začiatkom 70. rokov dnešný dom č. 53…

Dlhodobý seriál Premeny Košíc poskytuje milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie. 

Projekt vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara (1953 – 2018), vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, bývalého riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta, z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali. 

V dome č. 53 založil Jozef Kohn v roku 1872 likérku, ktorá bola známa pod názvom Bratia Kohn a gróf Csáky. Po roku 1890 nový majiteľ Filip Aufricht preniesol jej zariadenia na dnešnú Štúrovu ulicu č. 6. Po roku 1906 objekt aj s vedľajšou záhradou kúpil bohatý mäsiar Anton Jaszusch, ale už v roku 1912 ho od jeho dedičov (jedným z nich bol známy akademický maliar Anton Jaszusch) kúpil očný, ušný a krčný lekár Jozef (Ižo) Ákos. 

Väčšia rohová budova vľavo (č. 55), postavená v roku 1913, je dielom staviteľa Štefana Holományiho. Dobová tlač ho hodnotila ako najkrajšiu secesnú stavbu v meste. Na nezastavanej ploche niekdajšej záhrady grófa Vincenta Sztáraya tento nájomný dom s viacerými bytmi dal postaviť advokát Vojtech Kemény. Po smrti jeho manželky Júlie ho od roku 1930 vlastnili advokátove dcéry Margita Töröková a Anna Jónapová. Obidve boli v roku 1944 odvlečené do koncentračného tábora a od roku 1945 objekt vlastnil manžel jednej z nich, lekár Samuel Jónap.

Pohľadnica vpravo hore z roku 1914 zachytáva už opísaný nájomný rohový dom advokáta Keménya (dnes Alžbetina ul. č. 55 a Moyzesova ul. č. 52). Rohová budova naproti zakončuje Alžbetinu ulicu z juhozápadnej strany (č. 44). Dom na tomto mieste začal v roku 1856 stavať Ján Néhay, ale vzápätí od jeho vdovy Márie ho nedokončený kúpil židovský obchodník s konfekciou Dávid Weisz. Od roku 1895 dom vlastnil jeho syn, advokát Vojtech Weisz, po ňom až do roku 1945 jeho vdova Evelína. Potom bola vlastníčkou jej dcéra Alica Románová. Pavlačový mnohobytový nájomný dom s veľkým centrálnym dvorom mal pôvodne klasicistickú fasádu, ktorá v 90. rokoch dostala súčasnú podobu. V posledných desaťročiach tu žili asociáli a ešte aj dnes je neobývaný a v dezolátnom stave. 

Na nároží domu č. 44 bola od 80. rokov 19. storočia až do súčasnosti lekáreň, ktorá za toto obdobie viackrát zmenila názov i majiteľa. Prvým bol Eugen Wimmer, ktorý sem v 90. rokoch 19. storočia prešiel z lekárne U svätého Antona, ktorá bola v Kuhlmannovom dome (dnes nárožie Štúrovej ulice a Južnej triedy). Jeho najnovším špeciálnym prípravkom bola masť na tvár a púder Gabrielle. V roku 1902 sa ako majiteľ lekárne už uvádza J. Medveczky. Po ňom ju do 31. januára 1906 prevádzkoval Dezider Polányi. Od roku 1906 bol majiteľom lekárne s názvom Rákoczi Viliam Moskovics a po roku 1918 Ervín Keszler. Jeho manželka Edita prevádzkovala lekáreň už pod novým názvom Hygiea až do roku 1947, po nej Emil Deutschberger. Po znárodnení od roku 1950 prevzal lekáreň národný podnik Medika. Po roku 1989 bola opäť privatizovaná a fungovala do septembra 2007 pod názvom Pri Šrobárke. Od začiatku 20. storočia bol v suteréne domu vyše tri desaťročia veľkoobchod s vínom Šalamúna Krausza, od roku 1941 tu mali vináreň Otto Lesch a Anzon Bergou.