„Československí“ starostovia Košíc pochádzali iba z Oravy

V stredu sme priniesli článok o faktickom začlenení Košíc do Československa, ktoré sa udialo vojenskou  cestou až dva mesiace po vyhlásení prvej republiky. Dnes si pripomenieme niektoré súvislosti formovania politických orgánov nového štátu v metropole východu.

Pri tejto téme sa ukazuje, že nielen etnické zloženie Košic pred sto rokmi, v ktorom jednoznačne prevládali Maďari, ale aj sociálne rozvrstvenie bolo rozhodujúce pre formovanie postojov obyvateľstva mesta na spoločný štát Čechov a Slovákov.

A to až do takej miery, že v prípade niektorých sociálnych vrstiev etnicita strácala svoju jedinečnosť, tvrdí štúdia historika Petra Švorca z roku 2010. Poukazuje najmä na strednú vrstvu, teda učiteľov, kňazov, notárov, právnikov, miestnych politikov, obchodníkov a najmä štátnych zamestnancov, ktorí boli spravidla spätí s režimom a závislí na ňom.

Spoľahlivých bolo málo     

Dodáva, že v štátnych službách a službách mesta neboli v Košiciach len Maďari, ale aj Slováci, Nemci a Židia. „Podobne ako maďarské obyvateľstvo ani ich netešila predstava, že Košice pripadnú Československu. Aj oni to spájali s existenčnou neistotou a vlastnou spoločenskou degradáciou,“ píše Švorc.

Do toho zapadá poznámka historika Ondreja Ficeriho zo Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Košiciach. Hovorí, že hoci československé vojsko okamžite nastolilo nad Košicami československú jurisdikciu, našlo tu „iba tucet vhodných osôb – uvedomelých Slovákov, ktorí by mali patričné vzdelanie a ktorých by nová štátna moc mohla považovať za spoľahlivých“.

Preto sa takéto osoby verbovali na severnom Slovensku, najmä na Orave. Ficeri upozorňuje, že všetci prvorepublikoví starostovia Košíc (Vladimír Mutňanský, Pavel Novák a Milan Maxoň) boli z Oravy. Početné zastúpenie vedúcich úradníkov pochádzajúcich z okolia Trstenej mali Košice najmä v prechodnom období, kedy zostala zachovaná štruktúra uhorskej štátnej správy a samosprávy, aj v okresnej a župnej administratíve.

Sľub vernosti 

Je známym faktom, že vo veľkom boli do štátnych služieb na Slovensku prijímaní Česi, aby sa riešil absolútny nedostatok spoľahlivých úradníkov Slovákov, ktorí by nahradili aspoň časť zamestnancov bývalej uhorskej správy.

Aj tak to nestačilo a ponechať v úradoch bolo nevyhnutné aj staré imperiálne kádre, ktoré dostali na výber. „Buď odstúpia, buď ich pošlú na dôchodok, alebo zložia sľub vernosti republike. Čudovali by ste sa, ale i mnohí Maďari sa vedeli prispôsobiť, najmä ak išlo o dobre umiestnených úradníkov s vysokými tarifnými platmi, a začali rešpektovať československé autority,“ vysvetlil Ficeri denníku KOŠICE:DNES.

Podľa jeho poznatkov sa napríklad na košickom policajnom kapitanáte, čo bola mestská polícia s rozsiahlymi právomocami, sa okrem hlavného policajného kapitána Josefa Kohouta, nevymenil nikto. Všetci príslušníci totiž zložili sľub.

„Podobná situácia bola aj na košickej radnici. Slovakizácia Košíc tak postupovala príliš pomaly, pretože síce na čele úradov stáli už novovymenovaní Slováci, prípadne Česi, ale ich prácu v každom aspekte blokovali bežní úradníci, nehovoriac o tom, že sa väčšina len horko – ťažko učila slovenčinu, čo mali povinné,“ dodáva Ficeri. 

Zaujímavá bola podľa neho aj minulosť už spomínaného hlavného policajného kapitána Košíc J. Kohouta. Český nadporučík nastúpil do služieb už v januári 1919. Pritom vôbec neprekážalo, že ešte v novembri 1918 ako dôstojník Rakúsko – uhorskej armády kruto potláčal vzburu slovenských a rusínskych vojakov v Prešove. Likvidácia takzvanej prešovskej vzbury si vyžiadala 42 verejne popravených na prešovskom námestí. 

Neskôr sa aj v štátnej polícii objavili osoby, ktoré predtým verne slúžili habsburskej monarchii. Policajnému riaditeľstvu v Košiciach v rokoch 1921 až 1927 šéfovali Jaroslav Klíma a Karel Slavíček. 

Sledovali českých politikov 

Obaja pred rokom 1918 pôsobili v Prahe v rakúskej štátnej polícii, kde sa špecializovali na sledovanie popredných českých politikov. Štúdia Zdenka Kárnika z roku 2007 opisuje ako oboch vo februári 1919 vyšetroval parlamentný výbor, ktorý skúmal pražských archív tajnej polície zachránený za dramatických okolností v poprevratovom období.

Podľa jeho textu sa táto komisia prednostne nezaoberala činnosťou policajných komisárov pre bývalý režim, ale chcela od nich získať informácie o českých spolupracovníkoch rakúskej politickej polície. Klíma a Slavíček ako konfidentov žiadne významnejšie osobnosti neuviedli.

Kárnik konštatuje, že „napriek rôznym časopiseckým kampaniam“ boli obaja na základe kladného stanoviska výboru rehabilitovaní. Potom urobili celkom slušnú republikovú kariéru na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.

Prevracanie kabátov 

Ficeri sa týmto pomerom v košickej prvorepublikovej štátnej polícii, ktorej tiež chýbali kádre, nečuduje. 

„Prevracanie kabátov bolo bežnou kariérnou stratégiou v stredoeurópskych pomeroch. Nestabilnosť politických systémov a štátnych hraníc navyše takúto prax podporovali a nová moc to do istej miery aj tolerovala,” povedal. 

Dodáva, že takýto ľudia v zmaďarizovaných Košiciach nemohli byť za svoju minulosť navyše pranierovaní verejnosťou, pretože ich tu nikto nepoznal a naopak oni nepoznali domáce prostredie.