Kláštor na Mäsiarskej je najstarším sídlom dominikánov na Slovensku

Pri historických potulkách Mäsiarskou ulicou nemôžeme obísť rozsiahlu budovu kláštora dominikánov (na snímke vľavo, v súčasnosti Mäsiarska č. 6). Rehoľu založil v roku 1216 v Toulouse španielsky kanonik a kazateľ sv. Dominik de Guzman. Hlásal asketické učenie, zasvätený život skromnosti a chudobe, šírenie Božieho slova, apoštolský život a misijnú činnosť…

Ako každý štvrtok, aj dnes vám ponúkame časom zožltnuté zábery, ktoré poukazujú na slávne dejiny nášho mesta, dokumentujú jeho vyspelú kultúrnu i technickú úroveň, a porovnáme ich so súčasnosťou. Dlhodobý seriál poskytuje milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie. 

Projekt Premeny Košíc vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara (1953 – 2018), vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, bývalého riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta (vydal Region Poprad, spol., s. r. o., v roku 2011), z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali. 

Do Košíc prišli dominikáni začiatkom 13. storočia a v roku 1236 tu už stavali spolu s kostolom aj kláštor, ktorý je najstarším dominikánskym kláštorom na území Slovenska. Potvrdzuje to listina uložená v archíve dominikánov v Ríme, podľa ktorej rehoľa získala stavebný materiál na dokončenie kostola a kláštora za časť svojich pozemkov za Hornádom. 

Kláštor v polovici 15. storočia rekonštruovali, v tom čase nastal veľký rozvoj komunity, v ktorej žilo asi 300 rehoľníkov. Mnohí z nich boli významní vzdelanci – učitelia, skriptori a pozlacovači. Michal Salvus prepísal pre potreby kláštora dielo významného učenca Tomáša Akvinského z 13. storočia. Jennus Dijack vyhotovil zlatom zdobený kódex a v roku 1477 inkunábulu s časťou diela pápeža Bonifáca VIII. Laurentius de Stropka – učiteľ kláštornej školy (vznikla ako prvá v meste už v 13. storočí), prepísal v roku 1468 pre potreby kláštora v Budíne kódex kázní košického dominikána, priora Leonarda Regenspergera.

V časoch reformácie mešťania v roku 1553 kláštor vyrabovali a zničili aj jeho vzácnu knižnicu. Skazu ukončil 13. apríla 1556 veľký požiar, pri ktorom boli zničené tri štvrtiny mesta. Dominikáni neboli schopní vlastnými silami obnoviť kostol ani kláštor. Poškodený majetok zverili do správy mestu a uchýlili sa do kláštora v Trnave. No opustené majetky ešte viac zdevastoval ďalší požiar v roku 1647. Správu ich majetku neskôr prevzal štát a panovník Leopold I. vydal v roku 1697 nariadenie, ktorým vrátil majetky dominikánom a udelil im súhlas na návrat do Košíc. Po ich návrate sa v roku 1699 začalo s obnovou kláštorného komplexu.

V rokoch 1754 – 1761 budovu starého kláštora postupne rozobrali a na jeho mieste súčasne vyrastal nový objekt s 13-osovým dlhším uličným traktom a kratším priečnym dvorným krídlom. Jednoposchodová budova, v strede s pekným kamenným portálom z roku 1829 a klasicistickou fasádou, dôstojne pôsobí medzi okolitou meštianskou architektúrou. Život komunity utlmili a negatívne ovplyvnili koncom 18. storočia reformy Jozefa II.

Kláštor v roku 1811 poškodila víchrica a po renovácii z roku 1836 ho v roku 1846 zničil ďalší požiar. Aby rehoľníci získali prostriedky na jeho opravu (úplne ju ukončili až v roku 1894), časť nevyužitého prízemia prenajali obchodníkom na skladové priestory a v roku 1874 tu povolili zriadiť aj obchody, ktoré vidieť aj na fotografii z roku 1894. Azda najdlhšie tu bolo holičstvo, ktoré od konca 19. storočia postupne viedli Ľudovít Horváth, Ján Mandl a naposledy, v rokoch 1908 – 1950, Ľudovít Csuka. V budove sídlil aj pohrebný ústav Štefana Meliorisza, potom jeho manželky Adely, kníhviazačstvo Alexandra Soukupa, od roku 1936 kníhkupectvo Anny Ribárovej. Rehoľu dominikánov štát v roku 1950 zakázal a z kláštora sa stal učňovský internát. V rokoch 1964 – 1990 tu bola ľudová škola umenia. Po politických zmenách kláštor v roku 1990 opäť vrátili reholi dominikánov.