Komunisti pomenovali Mäsiarsku po katovi cárskej rodiny

Dnes zalistujeme v dejinách ďalšej ulice, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou historického jadra Košíc. Mäsiarska ulica vedie v severojužnom smere v západnej časti stredovekého mesta rovnobežne s Hlavnou ulicou. V priestore opevnenia siahala pôvodne iba od kláštora dominikánov na juhu po križovanie so Zbrojničnou ulicou (naproti malému Tescu) pred tzv. suchým mlynom, mestskou zbrojnicou a baštou mäsiarov na severe. Keď tam začiatkom 70. rokov 19. storočia prerazili severnú časť mestského opevnenia, vytýčili trasu jej severného predĺženia, ale výstavba troch objektov vojenských kasární sa tu na mestských pozemkoch uskutočnila až v rokoch 1885 – 1890 a ľudovej školy v roku 1897. Ulica v tom čase viedla až pomedzi budovy niekdajšej ľudovej školy a múzea a severný koniec mala na dnešnej Strojárenskej ulici. Tento posledný úsek bol po roku 1945 zrušený a dnes je tam parkovisko. 

Dlhodobý seriál Premeny Košíc poskytuje milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie. 

Projekt vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara, vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta, z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali.

Južná, rozšírená časť Mäsiarskej ulice, od kláštora dominikánov vrátane úzkej spojnice s dnešnou Alžbetinou ulicou, mali až do 80. rokov 19. storočia samostatné označenie ako Dominikánske námestie, resp. ulica. Potom sa názov pre všetky tri úseky ulice ujednotil ako Mäsiarska. Tá sa postupne vyvíjala už od vzniku mesta v 13. storočí. Spočiatku tu žili hlavne príslušníci cechu mäsiarov. Jej latinské pomenovanie bolo preto Platea Carnificum i Platea Laniorum, neskoršie nemecké (Fleischhacker Gasse) i maďarské (Mészaros utca). Všetky tieto pomenovania sú jazykové ekvivalenty dnešného názvu. V roku 1951, keď sa po uchopení moci vo februári 1948 komunisti už „rozpozerali“ a kedy aj u nás bola na vrchole politika „kultu osobnosti“, sa z Mäsiarskej stala Sverdlovova ulica. Meno jej dali po ruskom boľševickom revolucionárovi a hlavnom inkvizítorovi cárskej rodiny Jakovovi Michajlovičovi Sverdlovovi. Tento názov oficiálne vydržal do roku 1990, no mnohí, hlavne starší Košičania, ju aj predtým familiárne volali Mäsiarskou ulicou. 

Zaujímavá budova s č. 9, ktorej fasáda je ovplyvnená hnutím „art deco“ francúzskeho dekoratívneho umenia 20. rokov, vznikla podľa projektu vynikajúceho architekta Ľudovíta Oelschlägera a stavala ho firma Huga Kaboša. 

Táto parcela patrila pôvodne k domu na Hlavnej ulici (dnes č. 42), ktorého majiteľom od roku 1825 bol gróf Teodor Csáky. 

Ten vlastnil aj menej honosnú budovu zo strany Mäsiarskej ulice. V roku 1870 sa majiteľom stal obchodník Jozef Schäffer a o desať rokov neskôr železiarsky podnikateľ Emil Schinger. Po jeho vdove dom v roku 1920 získali obchodníci s textilom Aladár Markovics a Šimon Engländer. 

Na mieste staršej budovy dal terajší dom v roku 1929 postaviť A. Markovics a jeho syn Pavol Markovič, ktorý bol jeho vlastníkom aj po roku 1950. Bránou vpravo sa dalo v minulosti prejsť na Hlavnú ulicu ku známej cukrárni Megay (dnes kaviareň Carpano). Maloobchod s konfekciou v strede objektu vlastnil Adolf Grün, v polovici 30. rokov prevzal Ľudovít Birnbaum. Od roku 1945 až do roku 1952 tu bola predajňa ovocia a zeleniny Heleny Leniuszovej, potom obchod zoštátnili. Vľavo boli lahôdky Eduarda Fabiana, ktoré do roku 1947 viedla jeho vdova Anna, po nej do znárodnenia v roku 1950 Jozef Legáth. 

Za socializmu tu bola predajňa, kde sa snáď naposledy dali kúpiť petrolejové lampy a petrolej. Dnes sú v zlúčených priestoroch bývalých predajní opäť exkluzívne lahôdky. V dome po roku 1945 žili aj známi živnostníci, krajčíri Štefan Hermely a dentista Anton Mikita. Od roku 1947 tu býval aj významný košický herec Jozef Hodorovský, v 60. rokoch známy hlavne deťom ako „ujo Bonifác“. V rámci normalizácie ho komunisti pre zásadne odmietavý postoj k okupácii vylúčili zo Zväzu slovenských dramatických umelcov.

(RED)