Košičan vo vojne amerického Severu proti Juhu

Hoci sa jeho osud dá porovnať s dobrodružným životom Jacka Londona, jeho náhrobný kameň by ste dnes v Košiciach hľadali márne. Starý evanjelický cintorín, na ktorom veterána americkej občianskej vojny Andreja Gallika (Gállfyho) pred 130 rokmi pochovali, totiž bývalý režim zrovnal so zemou.

Podobizeň Andreja Gállfy – Gallika.

Vďaka košickým historikom, pamiatkarom, knihovníkom, nadšencom zo spolku S.A.M.O.V. i americkej ambasáde však táto významná, no pre väčšinu Košičanov neznáma osobnosť do zabudnutia neupadla. Od narodenia amerického majora, ale aj dobrodruha, cestovateľa, obchodníka i zverolekára, minulý víkend uplynulo presne 200 rokov.

Veľká neznáma

„Severoamerická bratovražedná vojna, ktorá teraz, ako sa zdá, ide naproti svojmu koncu, priniesla kvôli niekoľkoročnému trvaniu a spôsobu jej vedenia mnoho nevyliečiteľných rán pre krajinu. Státisíce zdravých a zdatných mužov zostali na bojových poliach, tisíce prešli ničomným zaobchádzaním v zajateckých táboroch. Južania proti bezbranným zajatcom zúrili ako divá zver v lese…“ (Kaschau-Eperieser Kundschaftsblatt, 19.4.1865, s. 2).

Tento text si mohli na stránkach svojich novín prečítať obyvatelia nášho mesta pred 150 rokmi. Len málokto vtedy tušil, že medzi vojakmi, ktorí bojovali a umierali v americkej občianskej vojne (1861-1865), známej ako Sever proti Juhu, boli aj Košičania.

Amerika bola v tých časoch pre väčšinu Európanov ešte veľkou neznámou. Našli sa ale odvážlivci, ktorí z presvedčenia alebo nútene, s vidinou lepšieho života, opustili starý kontinent. Jedným z nich bol aj košický obchodník Andrej Gallik.

O jeho zaujímavom životnom príbehu sa môžeme dočítať v biografickom diele, ktoré je k dispozícii v historickom fonde Regionálneho oddelenia Verejnej knižnice Jána Bocatia v Košiciach.

Útlu, 15 stranovú brožúru v nemeckom jazyku pod názvom Andreas Gállfy Gallik: Eine Biographie, spracoval Ludwig Ries. Vydal ju vo svojej košickej tlačiarni tesne po smrti Gallika, v roku 1885. Čerpal z jeho vlastných autobiografických údajov a informácií Gallikovho syna Gejzu, košického lekárnika.

Z obchodníka vojak

Syn zemana, bývalého vojaka napoleonských vojen a majiteľa želiarskeho hámru Samuela Gallika, sa narodil 28. novembra 1815 v gemerskej obci Brzotín. Po štúdiách v Rožňave a Levoči prišiel do Košíc, kde bol od roku 1843 spoločníkom Jána Samuela Schmidta, obchodníka so súknom, textilom a koreninami.

Keď v roku 1848 vypukla uhorská revolúcia, vstúpil do radov košickej národnej gardy ako dôstojník jazdectva. Bojoval vo viacerých bitkách a bol priamym svedkom kapitulácie revolučných vojsk pri Világosi. Aby sa vyhol perzekúciám, zanechal doma ženu Annu s deväťročným synom Gejzom a po strastiplnom putovaní došiel do Francúzska.

Dobrodružná cesta

Starý kontinent opustil vo februári 1856, keď na palube plachetnice Erickson zamieril do USA. V Amerike sa Andrej Gallik usadil v meste Cincinnati, v štáte Ohio. Živil sa ako drevorubač a robotník, neskôr si v Daytone otvoril vlastnú šermiarsku školu. Popritom, ako potulný obchodník, predával cigary.

Keďže sa mu nedarilo a prišiel o väčšinu úspor, zlákala ho vrcholiaca zlatá horúčka v Austrálii. Stal sa námorníkom a odcestoval na Nový Zéland. Precestoval celú Austráliu, ale na rozprávkovú zlatú baňu nenarazil. Pásol ovce a živoril v tehelni v Melbourne.

Zásadný obrat v jeho živote nastal v roku 1861, keď vypukla americká občianska vojna. Vrátil sa do Cincinnati a zaumienil si, že so skúsenosťami bývalého dôstojníka z čias uhorskej revolúcie vstúpi do americkej armády.

Po boku generála Granta

Stalo sa tak na strane Únie, teda Severu, 2. októbra 1861. Zaradili ho do 58. pešieho pluku zo štátu Ohio s prevažne nemecky hovoriacimi vojakmi. Už v januári 1862 ho povýšili do hodnosti kapitána roty A, ktorej regrutáciu osobne viedol.

Bojoval pod velením slávneho generála U. S. Granta a podľa vlastnej biografie si v boji počínal veľmi udatne. Zúčastnil sa tých najkrvavejších bojov občianskej vojny, niekoľkokrát sa ocitol tvárou tvár smrti. V boji ho zranili a v 47 rokoch sa dostal do južanského zajatia. Dostal sa z neho v apríli 1863, pri výmene zajatcov.

Ešte s barlami sa vrátil k pluku, ktorý v tom čase brázdil na pancierových delových parníkoch rieky Mississippi a Yazoo. Pridelili ho na parník Mound City, ktorému sám velil. Po strastiplných týždňoch plavby sa opäť presunul k pozemným silám a bol aj pri dobytí kľúčového mesta Vicksburg Severanmi v lete 1863.

V auguste 1863 bol kapitán Gallik už nielen veliteľom roty či lode, ale celého pešieho pluku. Bolo to preňho obrovské uznanie a nepochybne i odmena za skvelé vojenské výsledky. Jeho najvyššou dosiahnutou vojenskou métou bola hodnosť majora 58. pešieho pluku z Ohio, ktorú získal 20. októbra 1864. Pri svojom pluku ostal až do konca vojny a oficiálneho vyradenia z vojenskej služby.

Záver amerického života

Aj jeho biografia po roku 1865 obsahuje veľa zaujímavých faktov, ktoré by stáli za samostatný článok. Isté je, že po skončení vojny sa Gallik stal administrátorom okresu Tunica v štáte Mississippi. Neskôr sa presťahoval do Kansas City (štát Missouri), kde zotrval až do roku 1881.

Popri poberaní zaslúženého vojenského dôchodku si otvoril vlastnú veterinárnu ambulanciu pre kone a hovädzí dobytok. Ako certifikovaný veterinár sa postupne stal váženým občanom mesta. Bol členom niekoľkých spolkov združujúcich veteránov občianskej vojny a spolupracoval aj s miestnym periodikom Kansas City weekly journal.

Návrat do vlasti

V máji 1881, vo veku 66 rokov, sa Gallik rozhodol vrátiť do vlasti. Posledné roky svojho života prežil v Košiciach u svojho syna Gejzu.

Zomrel 18. júna 1885. Na jeho poslednej rozlúčke, na starom evanjelickom cintoríne, sa zišiel mnohopočetný dav. Smútočný prejav predniesol jeho spolubojovník z čias uhorskej revolúcie a zakladateľ strednej priemyselnej školy v Košiciach Jozef Szakkay.

Bude mať major Andrej Gallik pamätník v Memoriálnom parku?

Starý evanjelický cintorín je dnes v zúboženom stave.

Obnoviť starý evanjelický cintorín na Žriedlovej ulici po dôkladnom zrovnaní bágrami začiatkom 70. rokov minulého storočia je dnes už takmer nemožné. Či tam raz bude mať major Gallik aspoň pamätnú tabuľu, je zatiaľ otázne.

Faktom ale je, že táto lokalita je archeologickým náleziskom s hrobmi mnohých významných osobností a jeho súčasným vlastníkom je mesto. Keďže ho vlani získalo späť od developerov, ostáva veriť, že podporí aj existujúci návrh projektu premeny cintorína na Memoriálny park.

Ak by sa ho podarilo realizovať, dnes zanedbané a asociálmi devastované pietne miesto by sa mohlo premeniť na krásnu zelenú oddychovú zónu. Stáli by tam umelecké diela a pomníky vzácnych a zaujímavých ľudí, ktorí kedysi žili v našom meste. Mohli by sme tam vodiť deti a vnúčatá a v tieni stromov im rozprávať takmer neskutočné príbehy o našich hrdinských rodákoch.

(Zdroj: Mgr. Tomáš Ondrejšík, Verejná knižnica Jána Bocatia v Košiciach)

Reprodukcia kresby z časopisu Harper’s Weekly zo 7. marca 1863

Reprofoto: autobiografia

Foto: fotofond Statny archiv Kosice; fotoarchiv KPU Kosice (J.Gembicky)