Košice sa súčasťou Československa nestali jednoducho. Mesto za pár týždňov zažilo tri režimy

Pred sto rokmi o tomto čase malo obyvateľstvo Košíc za sebou mimoriadne politicky a spoločensky búrlivé obdobie. V priebehu troch decembrových týždňov v roku 1918 patrili do troch štátnych útvarov, a to bez toho, aby sa pohli zo svojho mesta.

Na tomto zložitom vývoji v Košiciach sa názorne odráža historický fakt, že vznik medzivojnovej Československej republiky nebol žiadnou jednorázovou záležitosťou. Vo svojej štúdii z roku 2010 to práve na príklade košických dejín ukazuje aj historik Peter Švorc. 

Historické školské učebnice, ktoré zdôrazňujú dva spojené dátumy – 28. október 1918, keď bol v Prahe vyhlásený vznik Československa, a 30. október 1918, keď sa Slováci v Martine oficiálne vyjadrili v prospech spoločného štátu Čechov a Slovákov – vypovedajú málo o skutočnom vzniku Československa. Teda územia, o ktorom sa dalo naozaj povedať, že je československým, lebo na ňom nový štát môže uplatňovať svoje zákony  a spravovať ho podľa svojich cieľov.

Samozrejme, Budapešťou a Maďarmi boli Košice ako veľké a významné mesto bývalého Uhorska vnímané ako neodškriepiteľné maďarské mesto a integrálna súčasť poprevratovej Maďarskej republiky pod vedením Mihálya Károlyiho, ktorá usilovala o udržanie čo najväčšieho územia bývalej monarchie v rámci tohto nového štátu.

Zmaďarizované mesto 

Ako navyše v odpovediach pre denník KOŠICE:DNES upozorňuje historik Ondrej Ficeri zo Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Košiciach, dnešní Košičania si musia uvedomiť, že na začiatku 20. storočia boli Košice považované za etnicky maďarské a celkom zmaďarizované mesto, a to aj predstaviteľmi slovenskej inteligencie na stredozápadnom Slovensku, pričom nehralo rolu, že v ňom žilo veľa Slovákov aj iných národností (Nemci, Židia, Rusíni, Rómovia). 

Práve etnicky pestrá štruktúra Košíc, v ktorých sa podľa sčítania obyvateľstva z roku 1910 k maďarskej národnosti hlásilo vyše 75 percent obyvateľstva 49 – tisícového mesta, zásadným spôsobom ovplyvňovala proces prijatia československého štátu.

„Maďarské obyvateľstvo a s ním pomaďarčení Nemci a Židia, rovnako ako pomaďarčení Slováci štatisticky pravdepodobne vytvárali väčšinu, ktorá stála za Maďarskom. Táto časť Košičanov mala v meste jednoznačnú mocenskú prevahu, lebo zastávala rôzne úradné miesta vo vedení mesta, okresu a župy a mnohých ďalších inštitúcii, a tak určovala aj smerovanie mesta,“ píše vo svojom texte Švorc.

Ešte aj dočasná demarkačná čiara zo začiatku decembra, ktorú vyrokoval veľvyslanec Československa v Budapešti Milan Hodža, ponechávala Košice v Maďarsku. Situácia sa zmenila pri druhej anulujúcej demarkačnej línii medzi Maďarskom a Československom z 23. decembra akceptovanej dohodovými veľmocami, ktorá sa tiahla už popod Košice.

Historik: Bol to šok 

„Vyhlásenie Československa 28. októbra sa Košíc nijako nedotýkalo. Keď bolo potom z rozhodnutia veľmocí v decembri jasné, že Košice budú patriť Československu, vnímalo to miestne obyvateľstvo ako šok. Samozrejme, v Košiciach žilo niekoľko národne uvedomelých Slovákov, ako Július Kustra a Ján Straka, ktorí toto rozhodnutie privítali,“ hovorí Ficeri.

Medzitým sa ale zaktivizovala východoslovenská inteligencia zo Šariša pod vedením Viktora Dvorčáka. Využila spoločenský a politický chaos a v Košiciach v Mestskom dome 11. decembra vyhlásila samostatnú Slovenskú ľudovú republiku, ktorá mala byť nezávislá od Prahy. Dvorčák presadzoval ideu, že obyvatelia východného Slovenska nie sú Slováci, ale osobitný národ „Slovjaci“, ktorý je historicky a kultúrne blízky Maďarom. 

V podstate tým sledoval, aby toto územie zostalo súčasťou Uhorska. Promaďarská vláda tejto východoslovenskej republiky, ktorej hlavným mestom sa stali Košice, ale nezískala žiadnu faktickú moc. Ficeri kladie otázku, prečo vyhlásili túto separatistickú republiku v Košiciach, ak boli považované za maďarské mesto. 

Separatisti nemali opozíciu 

„To nedávalo logiku. Dvorčák a jeho spolupracovníci ju chceli pôvodne založiť v Prešove, avšak v tom im zabránili miestni Slováci, ktorí už v tom čase prejavovali sympatiek Československu. Preto k jej vyhláseniu došlo v Košiciach, kde proti nej neexistovala žiadna opozícia,“ vysvetľuje.

Samozvanú republiku nebrala vážne ani budapeštianska vláda ani jej miestna maďarská rada v Košiciach, ktoré mali záujem o ponechanie celého územia obývaného Slovákmi v Maďarsku, nielen iba jeho východného teritória. V tom čase už k metropole východu smerovali československé pluky spolu 
s dobrovoľníkmi zo slovenskej národnej gardy.

Vojenskou cestou uskutočnili faktické začlenenie Košíc do Československa. Do Košíc vstúpili 29. decembra 1918, deň predtým bola podpísaná miestnymi zástupcami obidvoch štátov dohoda o odovzdaní mesta. Prečo od vyhlásenia Československa do obsadenia Košíc ubehli až dva mesiace?

„Tam, kde bolo obyvateľstvo naklonené myšlienke Československa, preberanie moci prebehlo ľahko. To však nebol prípad na etnicky zmiešaných územiach na juhu a juhovýchode Slovenska, vrátane Košíc. 

K tomu treba pripočítať skutočnosť, že maďarská vláda sa nehodlala vzdať, fakticky celý november a december trvali na území Slovenska boje, v ktorých padlo okolo tisíc legionárov,“ opisuje Ficeri s tým, že zdĺhavé nastoľovanie správy spočívalo aj v netradičnom pretiahnutom tvare územia Československa.  

Boje pri Margecanoch 

Maďarská armáda a menší počet maďarských dobrovoľníkov zo sformovanej občianskej stráže sa snažila zabrániť postupu československých vojsk na Košice v hornatej oblasti na línii od Kysaku po Turňu nad Bodvou. Československému pluku pod velením Františka Berana sa cesta na Košice otvorila, keď porazili dobre opevnených maďarských vojakov pri Margecanoch, opisuje vo svojej knihe o bojoch v okolí Košíc v roku 1918 a 1919 Ján Gašpar.

V Košiciach sa nebojovalo. Miestna posádka demoralizovanej maďarskej armády so žandárstvom nedokázala zabrániť rozvratu verejného poriadku. V meste dochádzalo k rabovaniu, vykrádaniu obchodov a prepadom.

„Bohatšie vrstvy žiadali poriadok v meste, aj za cenu, že ho zavedie nepriateľská armáda. Keď sa vojská priblížili ku Košiciam, maďarský mešťanosta Košíc Béla Blanár spolu s vojenským veliteľom mesta im vyšli naproti až do Kysaku s prosbou o urýchlené obsadenie mesta,“ uvádza Gašparova publikácia z roku 2001.

Ficeri konštatuje, že vojnový stav, rabovanie a zhatané zásobovanie mesta vyhrotili situáciu natoľko, že nastolenie poriadku československými jednotkami sa mnohým nejavilo ako katastrofa, ale ako úľava po štvorročnej vojne, aj keď prevažná väčšina obyvateľov to vnímala ako dočasnú okupáciu.

Národnostné konflikty neprestali 

V meste sa po 29. decembri vytvorili predpoklady na postupné prevzatie moci československými orgánmi. Ani to však nebol jednoduchý proces. Celý rok 1919 bol v Košiciach poznamenaný napätím a konfliktami, ktoré mali národnostné pozadie. 

Najvážnejším z nich boli demonštrácie košických Maďarov v marci, pri ktorých zasiahli aj československí vojaci. Dramatickosť v pretváraní uhorského mesta na československé zvýraznil vpád maďarskej Červenej armády do Košíc v lete 1919, po ktorom sa mesto znova, aj keď len na mesiac, stalo súčasťou Maďarska, tentokrát boľševického. K týmto udalostiam sa v denníku KOŠICE:DNES vrátime pri ich stom výročí.