Váš osobný údaj (e-mail) bude spracovaný podľa zásad ochrany osobných údajov, ktoré vychádzajú zo slovenskej a európskej legislatívy. Stlačením tlačidla dávate súhlas so spracovaním pre zasielanie našich e-mailových noviniek (nové články, reklamné správy) po dobu max. 5 rokov. Svoj súhlas môžete kedykoľvek zrušiť cez tlačidlo “odhlásiť sa z newslettra” v každom e-maile.
Blížiaci sa Sviatok všetkých svätých 1. novembra a nasledujúci 2. november, venovaný Pamiatke zosnulých, sú tradične dôvodom, aby sme si spomenuli na svojich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti.
Blížiaci sa Sviatok všetkých svätých 1. novembra a nasledujúci 2. november, venovaný Pamiatke zosnulých, sú tradične dôvodom, aby sme si spomenuli na svojich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti. Chodievame na cintoríny, kladieme na hroby kvety, pálime sviečky. Málokto ale vie, že vlastne denne chodíme po hroboch predkov.
Prečo je to tak, sme sa rozprávali s Jurajom Gembickým z Krajského pamiatkového úradu v Košiciach.
V Košiciach dnes máme tri funkčné cintoríny – najväčší Verejný cintorín, ktorý susedí so židovským cintorínom, a najstarší, zrejme aj najkrajší cintorín sv. Rozálie. Boli tu však aj iné, oveľa staršie…
Ak vynecháme praveké kultové pochovávanie s jeho obradmi a pohrebiskami, v Košiciach môžeme hovoriť o najstarších cintorínoch zo stredoveku. Najposvätnejším miestom boli vtedy kostoly a ich prirodzenou súčasťou boli cintoríny. Dva najstaršie mestské cintoríny preto treba hľadať v dnešnom historickom jadre mesta, v okolí Dómu sv. Alžbety a Kaplnky sv. Michala. Ich existencia sa preukázala pri archeologickom výskume počas renovácie Hlavnej ulice.
Hranice pôvodného stredovekého cintorínskeho múru sú dnes symbolicky naznačené v kamennej dlažbe. Samozrejmé bolo pochovávanie do krýpt v kostoloch a kaplnkách. Pod dómom sú stále pochovaní košickí biskupi a uložené pozostatky Františka II. Rákocziho i členov významného rodu Csákyovcov.
Košice sú známe unikátnou kolekciou náhrobkov od stredoveku po obdobie baroka, ktorá pochádza práve z dómskych dlažieb a stredovekých cintorínov. Tomuto súboru cenných náhrobných kameňov hovoríme „košické lapidárium“ a vidieť ho môžeme na troch miestach – na stenách Kaplnky sv. Michala, v prízemnej ochodze Urbanovej veže a vo Východoslovenskom múzeu.
V časoch vlády Márie Terézie a Jozefa II. v 18. storočí došlo k zmenám v pravidlách pochovávania. Začali vznikať nové cintoríny. Dnes už o nich veľa nevieme a často ani netušíme, že vlastne chodíme po hroboch.
Osvieteneckým panovníkom začalo byť jasné, že vnútromestské cintoríny spôsobujú hygienické problémy. Zakázali ich a pochovávanie sa postupne vysúvalo za hradby mesta. Od 18. a 19. storočia vznikajú v Košiciach viaceré predmestské cintoríny. Dnes je to však už teritórium mesta.
S nadsádzkou môžeme povedať, že všade, kde zakopneme, je nejaký cintorín. Vezmime si dnešnú Terasu. Na jej území boli vedľa seba dva cintoríny – Cintorín sv. Kríža a starý židovský cintorín. Pri výstavbe Kuzmányho sídliska v 70. rokoch minulého storočia ten prvý úplne zanikol. Na jeho mieste stoja domy Muránskej a Belanskej ulice.
V rovnakom čase zbúrali múry susediaceho starého židovského cintorína, na svahu ostalo dodnes niekoľko desiatok poškodených náhrobkov. Po mnohých cintorínoch však už neostala ani pamiatka. Napríklad po starom kalvínskom cintoríne, ktorý bol na mieste Steel arény, alebo po cintoríne na svahu pri Kalvári, kde v roku 1954 postavili amfiteáter a rodinné domy.
Aký bol osud starého evanjelického cintorína nad dnešnou Žriedlovou ulicou?
Bol to druhý najstarší cintorín v Košiciach. Založili ho okolo roku 1687 a z bývalých predmestských cintorínov sa zachoval najdlhšie. Veľmi negatívne ho poznamenala éra socializmu. V 70. rokoch 20. storočia jeho osud spečatil projekt cielenej likvidácie a premeny na park. Dovtedy zachovalé náhrobky a hroby buldozéry zarovnali, ostala jediná zachovaná kaplnka rodiny Pohle-Rotha.
Našťastie v súčasnosti, po rokoch spoločných zápasov sa podarilo dosiahnuť stav, že mesto odkúpilo cintorín od developera, ktorý tam plánoval zástavbu. Existuje už aj návrh jeho záchrany a revitalizácie. Určite si zaslúži pozornosť, nielen preto, že patrí medzi najstaršie kontinuálne udržiavané evanjelické cintoríny na Slovensku, ale najmä, že je tam pochovaných mnoho pozoruhodných a významných osobností. Medzi inými napríklad americký občan major Ondrej Gálik, ktorý bojoval v americkej občianskej vojne. Na sklonku života sa vrátil k synovi do Košíc a zomrel tu v roku 1885.
V minulosti ani dnes nie je reálne zachovať všetky cintoríny. Mŕtvi však pribúdajú…
Prirodzený vývoj spôsobil, že cintoríny sa už v dávnej minulosti začali „recyklovať“. Kosti prapredkov museli po istom období z praktických dôvodov exhumovať, aby na ich miesto mohli pochovať ďalších. Aby im bola preukázaná istá posmrtná úcta, pozostatky už neznámych nebožtíkov uložili do kostnice. Pre tieto účely sa využívali napr. podzemné priestory Kaplnky sv. Michala.
Inou možnosťou bolo pochovávanie vo viacerých „poschodiach“ nad sebou, ale aj to malo svoje limity. Z pamiatkového pohľadu je samozrejmá snaha zachovať naše významné historické cintoríny a najvýznamnejšie hroby, ako spomienku na najdôležitejšie osobnosti. Mesto má spracovaný zoznam chránených hrobov významných Košičanov. Na ich ochranu prijalo osobitné nariadenie, ktoré zahŕňa vyše tisícpäťsto osobností.
Najstaršia v meste je tristoročná Rozália
Najstarším, stále funkčným cintorínom v Košiciach, je cintorín sv. Rozálie. Jeho pohrebné kaplnky, náhrobky a hrobky rôznych štýlov od 18. po 20. storočie majú významnú umeleckohistorickú a spomienkovú hodnotu pre dejiny mesta. Tento unikátny košický cintorín, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, možno významom prirovnať k Cintorínu sv. Ondreja v Bratislave.
Pri jeho zrode stála morová epidémia, ktorá postihla Košice v roku 1709 – 1710. Obyvateľstvo mesta zdecimovala o polovicu. Jezuita Juraj Péchy preto predložil mestskej rade návrh na postavenie morovej votívnej kaplnky sv. Rozálie, ktorá je ústredným objektom cintorína. Stavať ju začali o štyri roky neskôr, vysvätená bola v roku 1715. Dôvod postavenia barokovej kaplnky dodnes ohlasuje latinský nápis nad jej vchodom, ktorý v preklade znamená: Za ukončenie moru zasvätené v roku 1715 svätej Rozálii.
Mgr. Juraj Gembický
- je pracovníkom Pamiatkového úradu SR - Krajského pamiatkového úradu v Košiciach. Vo funkcii odborného radcu sa osobitne venuje výskumu, dokumentácii a ochrane kampanologických pamiatok a dejinám zvonolejárstva na Slovensku.
– K jeho odbornej náplni patrí okrem iného aj dokumentácia cintorínov. Je publikačne i prezentačne činný, spolupracuje na viacerých domácich a medzinárodných odborných, výskumných i popularizačných projektoch.
