Mladíci z Košíc našli brutálnu smrť na hranici. ICH VRAH MÁ SYMBOLICKÝ HROB MEDZI OBEŤAMI KOMUNIZMU
A. Kandráč a Š. Majančík túžili po živote v slobodnej krajine. Falošný prevádzač ich v júli 1950 za Vimperkom pre peniaze ubil sekerou.
Bol to jeden z najdesivejších zločinov, ktorý sa odohral v tesnej blízkosti prísne stráženej západnej hranice vtedajšieho komunistického Československa. Jeho obeťami boli dvaja mladí muži z Košíc. Tragický paradox dejín spôsobil, že tento nezvyčajný prípad nie je dodnes úplne uzavretý. Týždenník KOŠICE:DNES ho prináša svojim čitateľom. Vychádzal predovšetkým zo štúdie českej historičky Markéty Bártovej, ktorá bola pod názvom „Není to lehké, je to dřina“ uverejnená roku 2015 v časopise Paměť a dějiny a čerpá informácie najmä z vyšetrovacieho spisu.
[ad][/ad]Tento rok uplynie sedemdesiat rokov od odsúdenia a popravy Václava Rouska z Českých Budějovíc. V januári 1950 bol vtedy 23-ročný vojak základnej vojenskej služby prevelený k vojenskej posádke do Košíc. Preloženie bolo dôsledkom opakovaných krádeží, ktorých sa Rousek dopúšťal na viacerých českých vojenských posádkach.
Vyučený krajčír, ktorý inak pochádzal zo solídnej rodiny (otec riaditeľ obecnej školy, dvaja bratia boli lekári, tretí architekt), si bohatú kariéru príležitostného zlodeja začal budovať dávno predtým. Kradol už v škole, neskôr okrádal svojich známych či zamestnávateľov.
V tom sa nezmenil ani po príchode do Košíc. Z útvaru začal kradnúť obuvnícke kože a ďalší materiál určený pre vojenské účely. Najprv ho rozpredával cez sprostredkovateľa, neskôr si našiel priameho odberateľa. A tu začína príbeh, na konci ktorého sa z notorického zlodeja stal dvojnásobný brutálny vrah.
[ad2][/ad2]
Článok pokračuje na nasledujúcej strane
[break][/break]
Zoznámili sa v obuvníckej dielni
Kradnutý tovar začal Rousek dodávať výhradne košickému obuvníkovi Jánovi Sukovskému. Ten mal dielňu na rohu Bočnej a Alžbetinej ulice, vtedy to boli ulica Ivana Kraska a Šrobárova ulica. V nej ako jeho pomocník pracoval Štefan Majančík, ktorého tam často navštevoval jeho kamarát Alexander Kandráč, tiež vyučený obuvník. Obaja mali 22 rokov, Kandráč pochádzal priamo z Košíc, Majančík z obce Turňa nad Bodvou.
[ad][/ad]Pri jednom z rozhovorov v košickej dielni Rousek spomenul, že je z Českých Budějovíc. Sukovského táto informácia zaujala,hneď sa vojaka spýtal, či by bol schopný za odmenu zabezpečiť prechod viacerých osôb cez štátnu hranicu v lesoch Šumavy. Rousek po niekoľkých dňoch, hoci žiadnym prevádzačom nebol, obuvníkovi oznámil, že ľudí na Západ dokáže dostať sám.
Prvými mali byť Majančík a Kandráč. S Rouskom si podrobnosti akcie dohadovali cez Sukovského, ktorý im robil tlmočníka, keďže mladíkom sa lepšie ako v slovenčine komunikovalo po maďarsky. Domnelý prevádzač nestanovil odmenu za svoje služby. Peniaze od Košičanov si zabezpečil tým, že si vymyslel, že má v americkej zóne v Nemecku bratranca, ktorý im za dvanásťtisíc korún vystaví falošné doklady potrebné na pobyt v cudzine.
Majančík a Kandráč mu peniaze odovzdali v rýchliku z Košíc do Prahy. Spoločne do neho nastúpili večer 30.júna 1950. Rousek mal od veliteľa svojho útvaru povolenú štvordňovú dovolenku. V Košiciach si pred cestou cez iného vojaka kúpil sekeru s krátkym poriskom, ktorá sa vošla do koženej aktovky.
Ďalší priebeh zločinu je možné dobre zrekonštruovať najmä z výpovede samotného páchateľa, ktorý sa k dvojnásobnej vražde bez okolkov priznal po svojom zatknutí 12. júla v Košiciach a do detailov ju opísal. Podľa jeho výpovede mala trasa prechodu viesť z českého Vimperka smerom na nemecký Freyung. Odtiaľ chceli mladíci pokračovať do Pasova, kde mal jeden z nich známeho.
[ad2][/ad2]
Článok pokračuje na nasledujúcej strane
[break][/break]
Pohľadnice od mŕtvych
Trojica pred prestupom v Prahe na vlak do Českých Budějovíc spoločne obedovala v miestnej reštaurácií a obe neskoršie obete odtiaľ poslali príbuzným pohľadnice so správou, že sú v poriadku. V čase, keď ich obe matky čítali, ich synovia už neboli medzi živými.
V Českých Budějoviciach nasledoval prestup na posledný vlak do Vimperku. Trojica potom prešla rýchlo mestom k lesu. Rousek vtedy obidvom zaklamal, že sú blízko štátnej hranice a že ich cez ňu prevedie postupne, aby boli menej nápadní.
[ad][/ad]Prvý s ním hlbšie do lesa išiel Majančík. „Počas cesty som vybral sekeru z aktovky a zastrčil som si ju pod blúzu. Keď sme vyšli na lúčku, začuli sme nejaký šramot. Majančík v domienke, že niekto pod nami je, sa zohol do podrepu, ja som vtom vytiahol sekeru a zasadil som mu ostrou časťou prudkú ranu do temena,“ opísal neskôr.
Nasledovali ďalšie údery, potom falošný prevádzač obeť zobliekol donaha a odtiahol do krovia. Zapálil si cigaretu a vrátil sa po Kandráča. „Nie je to ľahké, je to drina,“ odpovedal podľa vlastných slov, keď sa ho mladík pýtal, prečo je taký spotený a zadýchaný. Upokojil ho aj tým, že jeho kamarát už je v zahraničí a ponúkol ho cigaretou.
Keď dofajčili, došli spoločne na miesto asi 150 krokov od ukrytého tela Majančíka. Rusek vyšetrovateľovi opísal, že na Kandráča tiež zaútočil vo chvíli, keď sa prikrčil do podrepu, lebo mu povedal, že na druhej strane potoka vraj hliadkuje bezpečnosť. „Zasadil som mu ranu ostrím sekery do temena hlavy. Ešte chcel vysloviť nejaké slovo, ale bolo to nezrozumiteľné a klesol na zem,“ vypovedal.
Aj druhú obeť vyzliekol a vyzul, doklady a fotografie, ktoré vybral obidvom zo šiat, spálil. Vzápätí zistil, že stratil vojenský opasok, nahradil ho obyčajným koženým remeňom, ktorý vybral z nohavíc jednej z obetí. Práve táto drobnosť viedla nakoniec k jeho vypátraniu.
[ad2][/ad2]Článok pokračuje na nasledujúcej strane
[break][/break]
ŠtB: Americkí agenti
Telá zavraždených boli nájdené hneď na druhý deň po skutku. Na mieste činu sa našiel aj vojenský opasok. Zo začiatku nebola známa identita obetí a prvou verziou, s ktorou pracovali vyšetrovatelia, bolo, že ubití mladíci boli spolupracovníci cudzej tajnej služby. Ich zakrvavené oblečenie ukryté neďaleko tiel malo americké továrenské značky. Majančíkovi ho zrejme posielali príbuzní z USA.
„Možno usudzovať, že ide o osoby prichádzajúce z americkej zóny. Mohlo by ísť o agentov CIC, ktorí sa pred niekým prezradili s väčším obnosom peňazí a boli potom zo zištných dôvodov zavraždení a o svoje peniaze olúpení,“ písalo v zázname veliteľstvo Štátnej bezpečnosti (ŠtB) vo Vimperku.
[ad][/ad]Keď ale po niekoľkých dňoch „štátno-bezpečnostný motív“ nič nepotvrdzovalo, prípad prevzalo Krajské veliteľstvo Národnej bezpečnosti v Českých Budějoviciach.
Vyšetrovanie sa rozbehlo smerom k bežnej kriminalistickej stope – nájdenému vojenskému opasku. Vo všetkých vojenských útvaroch na území Československa bolo vyhlásené rozsiahle pátranie, ktoré malo zistiť či majú všetci vojaci kompletnú uniformu. Dvaja dôstojníci útvaru vo Vimperku si potom spomenuli, že pred pár dňami nezávisle od seba kontrolovali vo vlaku a na železničnej stanici vojaka, ktorého upozornili na civilný opasok a škvrny na rovnošate. Pamätali si tiež, že mal priepustku na dovolenku z košického útvaru.
Čoskoro Rouska v Košiciach zatkli. Na Slovensko sa vrátil po príjemných dňoch, ktoré po vražde strávil v spoločnosti manželky návštevami príbuzných, posedením v kaviarni, bicyklovaním, kúpaním v rybníku či tancovaním na miestnej zábave. V Košiciach si ešte stihol za získané peniaze kúpiť rádio a zájsť za Sukovským, ktorému oznámil, že všetko prebehlo hladko.
Prvé výsluchy sa uskutočnili na Krajskom veliteľstve ŠtB v Košiciach. Rousek sa priznal po dvoch dňoch väzby, keď mu našli v kasárňach vojenskú rovnošatu so zreteľnými krvavými stopami. Prezradil aj identitu zavraždených.
[ad2][/ad2]Článok pokračuje na nasledujúcej strane
[break][/break]
Smiech počas rekonštrukcie
Po odovzdaní bezpečnostným zložkám do Českých Budějovíc sa uskutočnila rekonštrukcia skutku. Počas nej sa páchateľ podľa hlásenia vyšetrovateľov „správal veľmi kľudne, cynicky sa všetkému smial a na otázku, či mu nie je jeho obetí ľúto, vyhlásil, že to boli aj tak maďarské beštie, ktorým sa nepáčilo v Československu ani za prvej republiky, ani za protektorátu, ani v terajšej ľudovo-demokratickej republike a preto, že ich nie je škoda“.
[ad][/ad]Vyšetrovanie, aj neskorší súdny proces, preukázal, že Rousek vraždil pre peniaze a zo strachu, že ak by aj mladíkov nechal v pohraničnom pásme ísť, pravdepodobne by boli chytení a potom by ho prezradili.
Na trest smrti ho odsúdil Nižší vojenský súd v Písku v máji 1951. Podkladom rozsudku bol aj posudok duševného stavu páchateľa, v ktorom sa konštatovalo, že obžalovaný nemá duševnú chorobu, ale je postihnutý „ťažkou psychopatiou, morálnym defektom po stránke citovej a emočnou slaboduchosťou“. Podľa posudku má Rousek otupené vyššie morálne a altruistické city.
Odvolanie obžalovaného v júni 1951 zamietol Vyšší vojenský súd v Prahe so zdôvodnením, že „nemôže byť beštiálnejší a surovejší spôsob vraždy“. Rousek využil aj poslednú šancu ako si zachrániť život. Spolu so svojím otcom požiadal o milosť prezidenta republiky Klementa Gottwalda. „Ide o indivíduum, ktoré sa neštíti tých najzavrhnutiahodných prostriedkov, ak v tom vidí pre seba nejakú materiálnu výhodu,“ píše sa v zamietavom stanovisku prezidentskej kancelárie. Rousek bol popravený 25. augusta 1951.
[ad2][/ad2]Článok pokračuje na nasledujúcej strane
[break][/break]
Medzi politickými väzňami
Jeho dávno zabudnuté meno sa znova objavilo po demokratickej revolúcii v roku 1989, ktorá spustila aj otváranie archívov a mapovanie zločinov komunizmu. V roku 1992 vzniklo v Prahe na Ďáblickom cintoríne „Čestné pohrebisko popravených a umučených z 50.rokov“. Tvorí ho 247 náhrobných dosiek. A na jednej z nich je meno Václava Rouska.
[ad][/ad]Súd ho totiž neuznal vinným len z vraždy, ale aj „velezrady“. Išlo o trestný čin zavedený v roku 1950 zákonom na ochranu ľudovodemokratickej republiky, ktorý bol odrazom nových pomerov po prevzatí moci komunistami. Režim tento paragraf, za ktorý bol trest smrti, často využíval nielen ako represiu proti politickým odporcom, ale aj v spojení s najťažšími kriminálnymi zločinmi. Rousek je tak dodnes symbolicky pochovaný vedľa pamätných dosiek Milady Horákovej a ďalších popravených po vykonštruovaných politických procesoch.
Václav Rousek nie je jediným popraveným vrahom, ktorého meno je na Ďáblickom cintoríne v spoločnosti hrdinov protinacistického a protikomunistického odboja, ktorých tu pochovávali do hromadných šachtových hrobov. Dokonca je to ešte komplikovanejšie, keďže tu spočívajú aj pozostatky nacistických predákov protektorátu, príslušníkov gestapa či ľudí odsúdených po vojne za kolaboráciu s nacistami mimoriadnymi ľudovými súdmi.
Historik Peter Blažek z Ústavu pre štúdium totalitných režimov ku kauze Rousek hovorí, že pamätné dosky umiestnili v 90. rokoch bývalí politickí väzni s dobrým úmyslom, ale nemali vtedy dostatok informácií. Podľa jeho informácií pripravuje mesto Praha, ktoré je vlastníkom cintorína, novú podobu čestného pohrebiska. „Mala by byť založená na výsledkoch archívneho bádania a rozlíšiť politických väzňov od kriminálnych,“ povedal.
Tento zámer potvrdila aj Správa pražských cintorínov. „Magistrát zvažuje revitalizáciu čestného pohrebiska na základe štúdie. Je preto vysoko pravdepodobné, že meno V. Rouska tu v budúcnosti medzi obeťami totalitných režimov nebude,“ povedala hovorkyňa tejto mestskej organizácie Oldřiška Dvořáčková.
Analýzu pohrebiska mapujúcu históriu Ďáblického cintorína spracuje pre mesto zadarmo Ústav pre štúdium totalitných režimov. Zmluvu o tom Rada hlavného mesta Praha schválila vlani v októbri. „Mesto ju použije ako základný informačný vstup pre ďalšie úpravy pietneho miesta,“ povedala ČTK členka rady Milena Johnová s tým, že na podobu čestného pohrebiska príslušníkov takzvaného druhého a tretieho odboja bude vypísaná architektonická súťaž.
(ROK)
[ad2][/ad2]