Mlynský náhon dával mestu život
Hornád kedysi vytváral pri Košiciach mnohé meandre (riečne zákruty) a slepé ramená. Najväčším z nich bol Mlynský náhon. Ten pretekal centrom Košíc a priamym dotykom s Mestským parkom vytváral jedinečný priestor pre mnoho aktivít obyvateľov mesta, vrátane kúpeľov. Akú má náhon históriu a čo ponúkal?
Podľa historických dokladov, Mlynský náhon alebo Mlynský jarok, využívalo už koncom 18. storočia mesto na pohon troch mlynov.
Stredný mlyn stál na ostrovčeku oproti Jakabovmu palácu, v blízkosti niekdajších mestských lúk, dnešného Mestského parku. Už v roku 1780 objavili v týchto miestach silný minerálny prameň. A práve preto tu vyrástli prvé mestské kúpele. Tie boli pôvodne len drevenou stavbou, ktorú zničila povodeň. Nový projekt kúpeľov z roku 1825 počítal aj s vytvorením akéhosi zábavného parku s ihriskom a kolotočmi. Z veľkolepých plánov sa však kvôli financiám zrealizovala len čiastočná výstavba hlavnej kúpeľnej budovy. Napriek tomu kúpele prekvitali až do päťdesiatych rokov 19. storočia. Kúpeľníctvo v centre Košíc má teda svoju históriu.
V roku 1862 založila skupina podnikateľov spoločnosť Košického umelého mlyna, ktorá od mesta prevzala stredný mlyn. Nové vedenie mlyn modernizovalo a do prestavby zahrnulo aj areál mestských kúpeľov. Mlyn začal pracovať na jeseň roku 1900.
Mimochodom, okolo roku 1820 bola pri strednom mlyne vysadená topoľová alej. Táto promenáda bola dlho považovaná za najkrajšiu v meste. Dnes ju pomyselne nahrádza promenáda vedúca naprieč košickým Mestským parkom.
Z mlyna továreň či elektráreň
Nižný mlyn stál približne na mieste, kadiaľ vedie dnešná Jantárová ulica, v minulosti ju nazývali Mlynským námestím. V roku 1875 prestavali Nižný mlyn na továreň na stoličky, o niečo neskôr tam vznikli dve drevospracujúce továrne.
Vyšný mlyn na Mlynskom jarku stál poniže mosta vedúceho na Klobušnického ulicu. Mesto ho predalo spoločnosti moldavských mlynárov Hungaria, ktorá ho po rekonštrukcii v roku 1896 uviedla do prevádzky. Onedlho nato sa mlyna ujala rodina Wirtschafterovcov, ktorá ho premenila na výkonný závod. Prestavba nebola ešte dokončená, keď mlyn v decembri 1910 celkom vyhorel. Na jeho mieste postavili v roku 1914 malú elektráreň s Kaplanovou turbínou. Vyrobila ju košická strojáreň a zlieváreň Poledňák. Turbína vyrábala energiu, ktorú mesto využívalo na nočné pouličné osvetlenie namiesto plynových lámp či na pohon električiek.
Záhrada Košíc
Mesto sa neustále rozrastalo, príliv obyvateľov sprevádzal čulý stavebný ruch. K jedným z mnohých sídlisk patrilo aj Sídlisko Mlynský náhon, dnes je to Hlinkova ulica a Národná trieda. Pôdu v týchto miestach predtým vlastnili najmä Bulhari, ktorí tu pestovali kukuricu, paradajky a inú zeleninu. Vďaka dostatočnej vlahe z Mlynského náhonu sa im darilo, časť mesta zásobovali zeleninou a ich územie bolo tzv. záhradou Košíc. Dnes je záhradou mesta centrálny Mestský park, ktorý bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.
Voda vždy patrila k parku
Už od roku 1962, na severnej strane Mestského parku, slúžila Košičanom na očistné kúpele jedna z najmodernejších stavieb svojho typu v bývalom Československu. Napriek svojej obľúbenosti medzi Košičanmi bola budova nadobro zatvorená už 25 rokov po jej otvorení. Po odklonení koryta Mlynského Náhonu a vážnym statickým zmenám v podloží, ktoré nasledovali, bolo možné budovu očistných kúpeľov znovu navštíviť až v roku 2013, kedy sa po rekonštrukcii pretavila na dnešnú Kunsthalle. Napriek jej jednoznačnej hodnote pre kultúru sa nedávno objavili polemiky o opätovnom použití budovy na jej pôvodný účel. Tie boli zatiaľ zažehnané, keďže mesto Košice smeruje svoj záujem na aktuálnu mestskú plaváreň.
Radovánky i ohrozenia
Mlynský náhon bol pre Košičanov aj rajom na kúpanie. Kúpalísk bolo v tom čase v meste pomenej a voda v náhone bola vtedy čistejšia, mala lepší prietok a spád. Obľúbeným miestom bola tzv. betónka, obojstranný betónový val vybudovaný na úseku Ťahanovské riadky. „Vtedajšia hať bola drevená. Tam som sa naučil plávať. Skákali sme do vody hlavičky. Raz som to skúsil, šmykol som sa a voda, ktorá padala z tej obrovskej výšky, ma tlačila ku dnu. Len tak-tak som sa odrazil a vyplával na hladinu. Nebol som jediný, na Mlynskom náhone sa utopilo množstvo chlapcov,“ spomína zberateľ František Máday.
Keďže mlynský jarok tiekol v tesnej blízkosti Mestského parku, ktorý slúžil ako obľúbený priestor na spoločenské aktivity, niektoré sa presunuli aj na vodu. „Na Mlynskom náhone sme sa učili plávať, chytať ryby a neskôr sme si požičiavali člny a vyznávali si romantické city lásky. Voda tomu dodávala život,“ spomína s úsmevom Karol Linhart.
Koniec Mlynského náhonu?
V priebehu rokov sa Košice neustále rozrastali. V železiarňach našli prácu tisícky ľudí, po okrajoch mesta vyrastali stále nové sídliská. Mesto sa tak muselo popasovať s novým problémom – kde a ako vybudovať ďalšie prístupové cesty.
V roku 1968 sa mesto rozhodlo vypumpovať Mlynský náhon. Na mieste, kde kedysi tiekla voda, vyrástla štvorprúdová cesta, ktorá vytvorila hlavnú spojnicu medzi severom a juhom mesta.
V minulosti sa uskutočnilo niekoľko pokusov obnoviť Mlynský náhon. Posledným azda bola v roku 2013 akcia „Návrat vody do mesta“, v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry. Multižánrový festival síce zastavil premávku na Štefaníkovej, avšak len na 24 hodín. Ak sa Košičanov opýtate, čo im v meste najviac chýba, odpoveď najskôr bude práve voda v Mlynskom náhone.
(ZL)
