Najstaršie remeslo prekvitalo aj v Košiciach
Absolventka Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach a doktorandka na Ústave historických vied Filozofickej fakulty Univerzity Pardubice sa dlhodobo systematicky venuje zaujímavej téme – fenoménu prostitúcie. Vo verejnej knižnici Jana Bocatia prezentovala svoju doktorandskú prácu Košické nočné motýle, alebo prostitúcia v medzivojnovom období, v ktorej mapuje prácu prostitútok medzi dvoma svetovými vojnami na Slovensku, ale aj v Košiciach.
Prednáška pod záštitou Dejepisného spolku v Košiciach priniesla viacero zaujímavých informácií o každodennom živote prostitútok v medzivojnových Košiciach. Dominika Kleinová už vo svojej bakalárskej práci mapovala prostitúciu v období staroveku. Názov prednášky „nočné motýle“ nebol vybraný náhodou. „Ide o označenie prostitútok, ktoré bolo využívané v Nemecku a Maďarsku,“ uviedla autorka práce.
[ad][/ad]Povinné zdravotné prehliadky
Prostitúcia bola úradne podchytená v 18. storočí vo Francúzsku. Brala sa ako nevyhnutné zlo, ktoré bolo spoločensky akceptované a regulované prostredníctvom pravidiel. Kňažky lásky museli svoju živnosť prihlásiť na úrade, podriadiť sa policajným prehliadkam a legitimovať sa.
„Dvakrát do týždňa museli absolvovať lekársku prehliadku.
V meste Košice sa konali vždy v pondelok a štvrtok. Vo svojich zdravotných knižkách si museli uviesť záznam o prvom mužovi, s ktorým mali sex – či bol slobodný, ženatý a aké mal povolanie,“ opisuje svoje zistenia doktorandka.
Semeništia hriechu
V rokoch 1918 až 1922 bola v Košiciach nakazená pohlavnými chorobami až jedna tretina vojakov. Prostitútky využili aj vo vojnovom konflikte medzi Československom a Maďarskou republikou. „Dobová tlač uvádza, že Maďari poslali do Československa 300 pohlavne infikovaných prostitútok, aby nakazili našich vojakov, za čo dostali aj finančnú odmenu,“ uviedla Kleinová.
Košické pomery v najstaršom remesle boli špecifické detskou a rómskou prostitúciou. Hlavné semeništia hriechu sa v Košiciach nachádzali na Hrnčiarskej, Hradbovej, Vodnej a Alžbetinej ulici, pri Miklušovej väznici a v Sokolovskom sade, teda v Mestskom parku, v okolí ktorého prostitútky „pracujú“ aj v súčasnosti. „Ako vidíme, niektoré veci sa nemenia ani po sto rokoch,“ dodala trefne autorka práce.
Verejný dom na Hradbovej
V roku 1920 bolo na Slovensku evidovaných 44 nevestincov, evidovaných neviestok bolo 245 a tajných vyše tisíc. V Košiciach bol oficiálne v prevádzke jeden nevestinec na Hradbovej ulici. Evidovaných bolo 25 neviestok a tajných približne 100. Ich vekový priemer sa pohyboval v rozmedzí 17 až 28 rokov. Tajné kňažky lásky boli väčšinou čašníčky, robotníčky či pokladníčky. Čašníčky k tomu boli častokrát aj nútené majiteľmi hostincov. Najstaršiemu remeslu sa na Slovensku venovalo aj 6 percent vydatých žien, čo bol v porovnaní s Európou vysoký počet.
Bordelmamou až po tridsiatke
Na prevádzkovanie nevestinca bolo potrebné získať povolenia od policajného riaditeľstva, mestského lekára a susedov. „Sídliť mohli len v bočných uličkách, mimo verejných budov ako sú škola, kostol, či kasárne, no častokrát boli umiestnené v ich bezprostrednej blízkosti,“ hovorí Kleinová.
Červené domy mohli prevádzkovať osoby staršie ako 30 rokov. Nemohli sa tam podávať alkoholické nápoje a navštevovať ich mohli muži nad 17 rokov. „V nevestincoch bol oficiálne povolený počet neviestok od štyroch po 12, no napríklad na Hradbovej to bolo v rozmedzí 13 až 17 prostitútok, čiže opäť boli štatúty o prevádzkovaní nevestincov porušené,“ uvádza údaje zo svojho výskumu doktorandka. Okná do izieb „domov rozkoše“ museli byť zatemnené a miestnosti sa mohli vetrať iba keď boli prázdne, čo sa tiež porušovalo.
[ad2][/ad2]Československý orient v Košiciach
Po prijatí abolicionistického zákona v roku 1922 nevestincom na Slovensku odzvonilo a boli zrušené. Konali sa mravnostné razie, ktoré mali zamedzovať šíreniu prostitúcie v meste, no Košice si žili vlastný život. „V dobovom článku s názvom Vredy Košíc sa uvádza, že metropola východu bola prezývaná československý orient kvôli veľkému počtu prostitútok, ktorých sa zákon akoby ani netýkal,“ opisuje doktorandka.
Lepšie aj za 20 korún
Koľko v tom období prostitútky zarábali nie je úplne jasné. Ceny za služby boli odstupňované podľa miesta, kde k sexuálnemu styku došlo, ale aj podľa špecifických požiadaviek zákazníka. Najlacnejšie služby ponúkali pouličné neviestky. Po skončení vojny to bolo šesť korún za službu, čo bol vtedajší priemerný denný plat. „Tri koruny šli prostitútke a tri majiteľke domu. Častokrát však neviestky museli platiť nájom, čiže aj tie tri zvyšné koruny šli kupliarke. Lepšie prostitútky si vedeli zarobiť aj 20 korún,“ opisuje realitu vtedajšej doby Dominika Kleinová.
Prípad Otílie Vranskej šokoval obyvateľov 1. Československej republiky v roku 1933 a šokuje aj dnes, keďže páchateľa sa nepodarilo nikdy vypátrať. Ide o najbrutálnejšiu vraždu prostitútky v československej histórii. V sobotu 2. septembra 1933 doobeda sa našli dva zabudnuté kufre vo vlakoch, ktoré prišli z Prahy – jeden do Košíc a druhý do Bratislavy. V nich sa nachádzal ohavný nález – rozštvrtené telo Otílie Vranskej. Na bratislavskej železničnej stanici sa našla jej hlava a dolné končatiny, v Košiciach zasa trup. Oba kufre mali byť odoslané z Prahy, prípad preto pripadol pražským kriminalistom. Podozrivých bolo viacero, no kvôli viacerým chybám počas vyšetrenia a vtedy ešte neznámej metóde získania informácií prostredníctvom DNA, bola vražda doteraz neobjasnená. Otília Vranská mala 22 rokov a pochádzala z Brezna z chudobnej rodiny
a ako 18-ročná odišla do Prahy, kde si zarábala ako príležitostná prostitútka.
Noviny Slovenský denník, orgán Slovenskej národnej rady, 6. júna 1928 informuje aj o vzbure kňažiek lásky, ktorá sa stala v VII. pavilóne pre pohlavné choroby vo vtedajšej Štátnej nemocnici Košice. Prostitútky sa vzbúrili po tom, čo jednu z ich „kolegýň“ chceli previezť na oddelenie psychiatrie. Ako uvádza tlač „z nepochopiteľných dôvodov vzoprela sa tomuto úmyslu pacientka Barbora Tirpaková, ktorá vyzvala ostatné pacientky, aby sa postavili za Heinlichovú a nedaly ju odviezť. Povstala z toho medzi pacientkami a dozorcami ruvačka. Dozorci chceli ochladiť rozpálené hlavy žien vodou, ale situácia stala sa ešte horšou.“
Hnev prostitútok sa však vystupňoval, vytvorili si barikádu a do stráže začali hádzať nábytok. Dozorcovia nakoniec zjednotenú ženskú silu prekonali. Keď to zbadala iniciátorka vzbury, skočila podľa publikovanej správy z okna prvého poschodia. Rozbila si lebku a ostala na mieste mŕtva.
„Strašný zločin v Košiciach“ mal titulok v Slovenskom denníku článok o vražde dvoch prostitútok a muža, ktorých našli v byte na Kalvínskom námestí (teraz pri Katovej bašte).
Dve osoby, 37-ročná kupliarka Mária Górová a Helena Farkasová, ležali zastrelené na posteliach, medzi ktorými bol mŕtvy 28-ročný neznámy muž. „V ruke držal revolver a ruku mal skrútenú pod lopatkou. Všetci boli odení v nočnú bielizeň,“ uvádza tlač.
Polícia uvažovala nad dvoma vraždami spojenými so samovraždou, poprípade trojnásobnou vraždou štvrtou osobou. Podozrivý bol syn kupliarky 18-ročný Ján Góro, ktorý býval vo vedľajšej izbe. Vraždu, ktorá sa stala v noci, nahlásil až popoludní. „Vyskytlo sa podozrenie, že trojnásobnú vraždu spáchal mladý Góro, aby sa mohol zmocniť matkiných úspor, asi 30 000 Kč,“ uviedla tlač.
[ad3][/ad3]
