O výstavbe budovy divadla rozhodovali aj obyvatelia mesta
Prvým divadelným predstaveniam v meste predchádzali už od stredoveku pašiové hry a rôzne scénky sprevádzané ohňom a hudbou, najmä pri príležitosti významných udalostí, akými boli napríklad návštevy panovníkov. Divadlo v dnešnom ponímaní priniesli do Košíc na konci 17. storočia jezuiti. Zakrátko musela rehoľa jezuitov opustiť mesto, no divadelné hry tu aj naďalej uvádzali rôzne kočovné spoločnosti. Časté vystúpenia divadelníkov vyvolali koncom 18. storočia potrebu samostatnej divadelnej budovy. Prvou bola provizórna drevená búda nemeckej Hilverdingovej spoločnosti. Hyzdila však vzhľad Hlavnej ulice, preto ju v roku 1782 mesto odstránilo.
Prvá riadna divadelná scéna vyrástla na „ostrove“ Čermeľského potoka, ktorý pretekal Hlavnou medzi Dómom sv. Alžbety a Immaculatou v roku 1789. O 110 rokov neskôr, v roku 1899, postavili na jej mieste terajšie Štátne divadlo. V centre mesta tak vyrástla ďalšia dominanta, svetská protiváha Dómu sv. Alžbety. Vzácnu pamiatku predstavujeme v rámci projektu Premeny Košíc. Vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara, vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice pohľady do histórie mesta (vydal Region Poprad, spol. s. r. o. v roku 2011), z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali.
V roku 1888, keď zastaranú budovu s nedostatočnou bezpečnosťou postihol požiar kotolne, vedenie mesta definitívne rozhodlo, že ju nahradí novou. Mestské zastupiteľstvo ustanovilo zvláštny výbor, na čele ktorého bol župan Žigmund Péchy. Jeho členmi boli, okrem ďalších odborníkov, aj hlavný mestský inžinier Karol Bayer a hlavný mestský notár Július Éder. Mesto vypísalo v roku 1881 verejnú súťaž. Divadlo malo stáť na Drevnom trhu, malo mať kapacitu 950 miest, po zlých skúsenostiach kládlo vysoké nároky na požiarnu bezpečnosť. Podmienkou bolo, že finančné náklady na výstavbu nesmú presiahnuť 280-tisíc forintov. Napriek osloveniu viacerých významných architektov došiel iba jeden návrh z budapeštianskeho ateliéru Ignácza Alpára a Gézu GyÖrgyiho. Odborná komisia návrh schválila, napriek tomu sa plány nerealizovali. Košická verejnosť totiž podrobila ostrej kritike zámer postaviť divadlo mimo centra a prinútila mestské zastupiteľstvo zmeniť rozhodnutie (čo je v dnešnej demokracii, žiaľ, nemysliteľné). Po rôznych peripetiách a (neúspešnom) vyhlásení ďalšej súťaže, mesto nakoniec v roku 1895 priamo oslovilo budapeštianskych architektov Adolfa Langa a Antala Steinhardta, aby vypracovali ďalší projekt. Nuž a ten konečne dostal aj reálnu podobu. Na výstavbe pracovalo denne 600 až 700 robotníkov, ktorí v rekordne krátkom čase, už v júni 1898, dostali nové divadlo pod strechu… Na pohľadnici z roku 1898 je budova divadla tesne pred dokončením.
Náklady na výstavbu a vnútorné vybavenie predstavovali 700-tisíc forintov, čo dvojnásobne prevýšilo plánovaný rozpočet. Pôvodne malo byť súčasťou budovy aj kasíno. Opäť ale zaúradovali Košičania. Na žiadosť občanov dospel výbor na výstavbu divadla k záveru, že by nebolo vhodné spájať v jednej budove divadelnú činnosť a kasíno. Preto mesto od tejto myšlienky ustúpilo a severná časť budovy, kde kasíno malo byť, postavená nebola. Napriek nesporne vysokým architektonickým kvalitám sa už tesne po ukončení stavby prejavili jej viaceré technické nedostatky. Boli to predovšetkým nedostatočné protipožiarne opatrenia a chyby vo vykurovacom a vetracom systéme, ktoré boli príčinou častého ochorenia hercov. Kritizované bolo aj nevhodné dispozičné riešenie hľadiska a nedostatočné skladovacie priestory pre kulisy. Na snímke z roku 1906 je pohľad na severnú fasádu divadla. Po oboch stranách sa až po úroveň javiska dvíhajú nájazdové rampy. V roku 1910 ich zrušili. Pre nevyhovujúci stavebno-technický stav a potrebu záchrany národnej kultúrnej pamiatky bola nevyhnutná komplexná rekonštrukcia divadla. Trvala sedem rokov – od roku 1987 do roku 1994. Vďaka citlivému prístupu sa podarilo zachovať všetky pôvodné architektonické prvky, zmenila sa ale dispozícia niektorých prevádzkových priestorov. K severnej fasáde pribudovali výťahy s nákladnou rampou a pod úrovňou priľahlého parku zriadili nové rozsiahle sklady rekvizít, ktoré sú s divadlom prepojené podzemnou chodbou. Schátranú sochu Aurory sňali z kupoly v novembri 1990. Jej vernú kópiu ale z kvalitnejšej hliníkovej liatiny vyhotovil v roku 1994 akademický sochár Arpád Račko. Vložil do nej odkaz pre budúce generácie – fľašu borovičky. Originál je umiestnený na priečelí nového objektu, ktorý vybudovali na nádvorí blízkeho domu na Hlavnej č. 58
Foto: archív Jána Gašpara, Veronika Janušková
